Rozhodli sme, zabudnite… O elitách

Autorka je sudkyňa

Teória:

Podľa oficiálneho výkladu významu slova elita je ňou časť ľudí, ktorí v sociálnej skupine, inštitúcii alebo spoločenstve zaujímajú najvýznamnejšie postavenie.

Podľa zákonov v demokratických systémoch spoločnosť dobrovoľne odovzdala právomoc rozhodovať o sebe sudcom podľa presne stanovených pravidiel, čím ich povýšila na spoločenskú elitu.

Podľa teórie štátu je moderný elitizmus založený na predstave „kompetentnosti odborníkov“ v rozhodovaní a nekompetentnosti širokých vrstiev spoločnosti.

Prax:

Zákony pre súdnu prax v súčasnosti kladú prísne požiadavky na presvedčivé a zrozumiteľné odôvodňovanie súdnych rozhodnutí, aby dotknutí účastníci súdnych sporov alebo trestne stíhané osoby vedeli, čomu sudca uveril a čomu nie, čo ho presvedčilo pre konkrétne rozhodnutie a prečo aplikoval konkrétny paragraf a nie iný.

Logicky, ak toto platí pre rozhodnutia sudcov (ako spoločenskej elity) v súdnych veciach, malo by to platiť aj na rozhodnutia súdnej rady ako elity v samotnom súdnictve. Veď rozhoduje o sudcoch samotných alebo o tom, kto sudcom bude.

Logické by to bolo, no zákon umožňuje, aby členovia súdnej rady hlasovali tajne a svoje rozhodnutia nezdôvodňovali. Taká je realita. A ťažko vidieť do hláv zákonodarcov, prečo taký zákon prijali. Možno vychádzali z inšpirácie v slovenskom parlamente.

A tak sa dotknuté osoby nedozvedia, prečo z úspešných uchádzačov vo výberových konaniach súdna rada niekoho navrhla na vymenovanie za sudcu a iného nie; prečo je niektorý sudca, úspešný vo výberovom konaní na kariérny postup, bez problémov preložený na vyšší súd a iný nie; prečo niektorí sudcovia, ktorí dosiahli vek 65 rokov, sú prezidentovi navrhnutí na ich odvolanie z funkcie a iní nie; prečo kandidát spĺňajúci všetky prísne kritériá na Európsky súd nie je vybraný a taký, ktorý ich nespĺňa, áno atď.

A nedozvieme sa to ani my. No všetko je, ako má byť. Rozhodli v súlade so zákonom, a ostatní zabudnite. Bez vysvetľovania sa rozhoduje oveľa ľahšie, najmä ak je tajné aj to, či niekto povedal áno, nie, alebo nič. Má to však predsa len jednu podstatnú chybu. Človek je totiž prirodzene taký, že tam, kde chýba vysvetlenie, zrozumiteľný dôvod, hľadá si ho sám. A tak vznikajú o rozhodujúcej elite v súdnictve mnohé nelichotivé úvahy, konšpirácie, intrigy… a aj tam, kde sa núkajú legitímne dôvody rozhodnutia, ľudia oveľa viac podľahnú ilúziám typu – však ten je kúpený pravičiar alebo ľavičiar; ten má za to sľúbenú lepšiu pozíciu; tomu za podporu vhodného kandidáta nebolo nič ponúknuté atď.

Veď hej, zákon je zákon. Podľa teórie je zákon ustálené pravidlo, princíp, postup, najmä v mravnej a spoločenskej oblasti, čiže obyčaj. A ľudia a obyčaje sa menia. Aj zákon by sa mal; najmä ak kriví morálku a vnímanie elít v spoločnosti. Lebo elitou podľa modernej teórie majú byť kompetentní odborníci. Tí vedia, že odbornosť sa prejavuje v rozhodnutí hlavne tým, že ho jasne a presvedčivo zdôvodnia. Aby ho mohol pochopiť zvyšok spoločnosti, ktorý výsadu elity nemá. A to neplatí len pre sudcov a súdnu radu.

Každá teória vychádza z nejakej praxe, pričom dejiny sú plné poučení o páde elít…