Denník N

Pravda neexistuje! Alebo existuje?

Lucia Nicholsonová sa opýtala, čo majú poslanci robiť, ak im väčšina bráni v práci. Aj vtedy je ich miesto v parlamente, a nie na námestí.

Sú výroky, ktoré sa navždy vryjú do pamäti. Mne napríklad Bachtinov výrok o tom, že pravdou je obcovanie rôznych právd medzi sebou. Možno to ten Bachtin povedal trochu inak, vlastne ho ani poriadne nepoznám. Veď aj Wikipédia je skúpa: „Michail Michajlovič Bachtin (17. listopadu 1895 Orjol – 7. březen 1975 Moskva) byl ruský literární vědec a teoretik kultury, původce pojmů chronotop, monologičnost/polyfoničnost, karnevalismus. Navazují na něj mj. Tzvetan Todorov a Julia Kristeva.“

Napokon aj vo vede platí, že jedinou istotou je, že každá teória bude raz vyvrátená.

A predsa pravda existuje. Je to stopa, ktorú po sebe zanechávame každý deň svojím správaním, rozhodovaním, vzťahmi. Zanechávame ju na svojich deťoch, partneroch, svojou prácou, emóciami, ktoré vyžarujeme… a áno, aj tým, čo vypúšťame (slovami, vetami, textami) do verejného priestoru.

Na tohoročnej Pohode som diskutoval s Michalom Kaščákom o svojej celoživotnej téme – dialógu. Malo to byť hlavne o tom, či sa má (môže) hovoriť aj s fašistami. Hovorili sme aj o aktuálnej slovenskej situácii, napríklad o verejných protestoch proti kauzám Bašternák, Bonaparte a podobne, čiže o kauzách korupčného prepojenia politiky s biznisom. Stručne som si povedal svoje. Ten SPÔSOB mi pripadá desivý.

Desivý nie preto, že ventiluje oprávnenú frustráciu ľudí z politiky, ale desivý tým, že ruku na ventile držia tí, čo majú riešenia v náplni práce na inom pódiu, ako je ulica. Predpokladám, že autentický záznam diskusie bude publikovaný na www.tyzden.sk.

Dnes sa mi žiada dodať: V deň, keď pod taktovkou politikov začne ulica „posielať do basy“ ľudí bez riadneho preukázania viny, keď parlament začne porušovať pravidlá parlamentnej demokracie (napríklad nerešpektovaním rokovacieho poriadku), keď sa hrdinami tribún stanú ľudia, ktorých „hrdinstvo“ spočíva v donášačstve a podobne, je čas myslieť na emigráciu.

Témou diskusie na Pohode však bol dialóg. Uviedol som ju krátkou úvahou o jeho limitoch. Povedal som, že s nositeľmi (majiteľmi) PRAVDY alebo so sociopatmi, s psychopatmi a davom je dialóg nemožný. Teda ak človek nechce byť krysárom, terapeutom alebo nemá v úmysle spoznávať utajené – často temné – zákutia ľudských duší.

Pri svojom živom vystúpení v stane .týždňa som pozabudol na záškodníkov (profesionálnych dezinformátorov) a médiá. Na jednej strane je to o. k. Keby som mal na nich myslieť, neotvorím na verejnosti ústa. Na druhej strane som však ešte stále na dezinterpretácie svojich slov citlivý.

Reagovať napríklad na Budaja nemá zmysel. Stopa, ktorú zanechal za posledné štvrťstoročie, je dostatočne výrečná (jeho podiel na rozpade VPN, vzniku HZDS, stranícke prebehlíctvo, očierňovanie bývalých kolegov a partnerov, dezinterpretácie udalostí podľa vlastného kľúča a podobne). Ide o spojenie dezintepretátora s médiami.

Občas sa mi však stane, že cítim potrebu reagovať. Napríklad keď je mi slušným človekom slušne položená otázka. Napríklad poslankyňa Lucia Nicholsonová sa pýta: „Viem, za čo som platená. Nie za postávanie pred Bonaparte alebo na námestí SNP. Tak mi, pán Gál, povedzte, ako mám pracovať v parlamente, keď mi koaličný valec bráni pracovať na mojom pracovisku?“ Odpovedám: Pracovať na svojom pracovisku, kam až to ide, alebo odísť na iné, keď som tam nanič.

Fedor Gál

Teraz najčítanejšie