Denník N

Csongor Kassai: Herci sú ako kompóty vo výklade

Foto – Eva Jonisová
Foto – Eva Jonisová

V novom filme Učiteľka hrá veľmi dôležitú postavu, no rozprávali sme sa nielen o jeho spolupráci s režisérom Janom Hřebejkom.

Boli ste súčasťou autorského tímu, ktorý odpremiéroval Učiteľku na festivale v Karlových Varoch. Aké sú doterajšie pocity divákov, ktorí film už videli?

Medzi divákmi sme zatiaľ boli iba na slávnostnej premiére a na druhý deň pri uvedení filmu. Bolo vypredané, čo nás veľmi teší. Ťažko to však môžem porovnávať s inými premiérami, pretože filmy, v ktorých som účinkoval, som zatiaľ nikdy na žiadnych festivaloch osobne neprezentoval. Počul som však, že nebýva zvykom, aby v sále zaznel počas premietania tri či štyrikrát potlesk. To je dobré znamenie.

Nezvyknete sa zúčastňovať filmových festivalov?

Myslím, že na filmovom festivale som bol len raz v Trenčianskych Tepliciach. Väčšinou sa mi to bohužiaľ kvôli pracovným povinnostiam nepodarí. Keďže je ešte stále divadelná sezóna, stále hrávam.

Ako vnímate atmosféru karlovarského filmového festivalu?

Cítim sa tu naozaj skvele, je to mimoriadne príjemný pocit.

Ako prebiehal kasting? Mal režisér dopredu vytypovaných hercov do hlavných úloh?

Viem, že na kastingu mojej postavy – pána Kučeru, sme boli minimálne traja. Dostal som ponuku aj na rolu invalidného dôchodcu Řeháka, ktorého si nakoniec zahral Ondřej Malý. Na kamerových skúškach som mal preto pripravené oba monológy. Nakoniec mi však bola zverená prakticky druhá hlavná úloha.

Prijali ste ponuku na účinkovanie hneď?

Zrejme mám to šťastie, že Hřebejk, ale aj ostatní českí režiséri mi ponúkajú úlohy, ktoré sa ťažko odmietajú. Hovorí sa, že neexistuje malá rola, ale iba malý herec, ktorý ju len nevie oceniť. Tých malých rolí som odohral už niekoľko a určite sa za ne nehanbím. Ak si však môžem vybrať, prijímam také úlohy, aby som cez ne aspoň čiastočne mohol niečo odovzdať. Táto úloha to jednoznačne spĺňala, a preto som rád, že som ju mohol stvárniť.

Film mal pôvodne vzniknúť kompletne v českej produkcii. Prečo sa štáb nakoniec rozhodol pre taký výrazný obrat a nakrúcal s veľkou prevahou slovenských hercov v Bratislave?

Na film sa zháňali finančné prostriedky a štáb, myslím, najskôr prišiel na Slovensko. Neskôr film podporila aj Česká televízia. Do ekonomického pozadia filmu však veľmi nevidím. Dokonca ani neviem, či scenárista Petr Jarchovský musel dodatočne upravovať scenár kvôli rozhodnutiu nakrúcať na Slovensku. Keďže sa však príbeh odohráva začiatkom osemdesiatych rokov, zrejme to bolo jedno. Režim v Prahe aj Bratislave bol rovnaký. Môžeme byť len radi, že nakoniec obsadili toľko slovenských hercov. Veľa príležitostí totiž nedostávame.

Predpokladám, že budova Slovenskej televízie v Mlynskej doline bola vďaka svojmu veku naozaj vhodný objekt na nakrúcanie.

Tá budova bola pre tento film naozaj ideálna, nič sa v nej totiž nezmenilo (smiech). Našli sme v nej potrebné „socialistické zázemie“ a nakrúcali skoro všade – v suteréne, v jedálni, vznikla tam dokonca aj školská trieda. Každý priestor sa dal využiť.

Jan Hřebejk hneď na prvej tlačovej konferencii rezolútne oznámil, že dabing v českej distribúcii neprichádza do úvahy, vraj by si takých skvelých slovenských hercov predabovať nedovolil. Nemáte obavy, ako film prijme český, najmä mladší divák, ktorý so slovenčinou v súčasnosti môže mať problém?

Projekciu filmu premietali v niekoľkých českých gymnáziách a film mal úspech. Nebolo preto potrebné ho predabovávať, hoci vieme, že odkedy sa naše dve krajiny rozdelili, česká mládež v slovenčine zaostáva. Ja osobne som s dabingom problém nikdy nemal, mám maďarskú národnosť a pochádzam z malej dedinky z východného Slovenska, pričom dostávam úlohy v Česku a s českým textom (smiech).

Predabovali vás doteraz vo všetkých českých filmoch?

V divadle vás prirodzene predabovať nemôžu. Vo filme to bolo len v Čert ví proč. V ňom ma predaboval Oldřich Kaiser a musím povedať, že veľmi dobre.

Scenárista Petr Jarchovský spomínal, že pri písaní scenára vychádzal z veľkej časti z vlastných skúseností počas svojich školských čias. Máte aj vy nejakú podobnú?

Ako deti sme podobné veci nevnímali, a neviem, či by sme dokázali takúto zákernosť a psychický teror rozoznať. Tým, že ide o film, je scenáristicky nutné, aby postavy situácie vnímali intenzívnejšie. Samozrejme, dostali sme za ucho či pravítkom po prstoch. V tom období to však bývalo bežné.

S režisérom Hřebejkom ste v minulosti veľmi úspešne spolupracovali na filme Musíme si pomáhať. Funguje medzi vami určitá profesionálna chémia?

Myslím, že častejšie spolupracuje s inými hercami. Nedá sa preto povedať, že by som bol jeho vysneným hercom (smiech). Ale veľmi pekne sa o mne vyjadroval po skončení nakrúcania filmu, za čo mu ďakujem. Herec je rád, ak si naňho režisér po rokoch spomenie. Sme ako kompóty vo výklade, ktoré si vezmete podľa toho, na ktorý máte práve chuť. Na málo práce sa určite sťažovať nemôžem. Množstvo mojich spolužiakov pravdepodobne nikdy nedosiahne v rámci kultúry také úspechy.

V minulosti ste boli niekoľko rokov súčasťou veľmi úspešného komediálneho seriálu Profesionáli. Nemáte pocit, že podobné úlohy môžu hercov príliš zaškatuľkovať najmä u väčšinového televízneho publika?

Som presvedčený o tom, že sa to môže stať veľmi ľahko. Máme ťažšiu pozíciu, úlohy si nemôžeme veľmi vyberať. Stále sa stretávam s tým, že si niekto na Slovensku odo mňa vypýta autogram, ktorý mám podpísať ako Šaňo (pozn.: postava Csongora Kassaia zo seriálu Profesionáli). Ľudia chcú byť milí, nevedia, ako vás osloviť, a preto použijú meno postavy, ktorú majú radi. To je však len maska, rola, ktorú hráte. Váš skutočný život nepoznajú, a preto vás môžu mať radi len ako herca.

Strážite si svoje súkromie?

Niekoľkokrát chceli nakrúcať v mojom byte, pozrieť sa, ako vyzerá, prípadne ma prosili, aby som tam niečo uvaril. Do môjho bytu sa dostanú len tí, ktorých tam pozvem, a to sú priatelia a blízki. Televízny alebo filmový štáb tam nikdy nevkročí, je to totiž moje jediné útočisko. Nechcem a ani nepotrebujem, aby nejaká pani Terezka v Snine vedela podrobnosti z môjho súkromia.

Máte špecifický spôsob prípravy na úlohy, ktoré stvárňujete?

Mám úplne bežnú prípravu. Je potrebné sa dobre vyspať. Ak niekto chce, môže aj s niekým, podľa toho, na akú postavu sa pripravuje (smiech). Dôležité je byť fit. Ľudia si myslia, že je to len kvôli kamerám, ale ak ste na pľaci niekoľko hodín, potrebujete mať kondíciu.

Zahrali ste si v seriáloch, množstve filmov a pravidelne sa objavujete aj na divadelných doskách. V ktorej z týchto pozícií sa cítite najlepšie?

Pre mňa je pravdepodobne jednoduchšie hrať divadlo. Skúšate síce dva-tri mesiace, prídete do divadla, odohráte predstavenie a je koniec. Vo filme nakrúcate určité zložitejšie scény bežne aj niekoľko dní. Každý deň preto musíte prichádzať s rovnakou náladou a emóciami, v akých ste deň predtým skončili, pretože nemôžete stratiť kontinuitu. Napríklad trojdňová scéna musí vo výsledku vyzerať ako polhodinová. Takýmto spôsobom sme nakrúcali scénu rodičovského združenia v Učiteľke.

V divadle sa na svoju postavu predsa potrebujete sústrediť rovnako a odohráte niekedy aj stovky repríz.

Divadelné predstavenie však zvládnete za jeden večer a na druhý deň zase hráte pred úplne inými divákmi. Je to síce väčší adrenalín, ale máte to za sebou oveľa rýchlejšie, hráte tú istú postavu, tú istú emóciu a najmä bez prerušenia. Z hľadiska udržiavania koncentrácie vnímam film ako zložitejší.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie