Denník N

Umelci išli po stopách storočných kresieb

Prvá strana skicára Gyulu Hembacha z roku 1916, ktorý našiel Svätopluk Mikyta v antikvariáte.
Prvá strana skicára Gyulu Hembacha z roku 1916, ktorý našiel Svätopluk Mikyta v antikvariáte.

Presne pred sto rokmi strávil Gyula Hembach asi dva týždne v Tatrách a urobil desať akvarelov a trinásť perokresieb. Mladí umelci sa vydali po jeho stopách a ukazujú, ako krajinu vidia oni dnes.

Na začiatku bola náhoda, ale veľmi skoro k nej prišiel aj pocit zodpovednosti. Umelec Svätopluk Mikyta objavil v banskoštiavnickom antikvariáte skicár. Malý „zošitík“ v trochu zafúľanom plátne. Najprv ho zaujala kvalita originálov, perokresieb a akvarelov, ktoré v ňom našiel, rovnako však fakt, že na obrázkoch boli Vysoké Tatry. Na druhý pohľad si však všimol ešte niečo – ten skicár bol z roku 1916.

Toto sa stalo pred dvoma rokmi. „Bolo mi jasné, že to nemôžem nechať len tak,“ hovorí Svätopluk Mikyta. Najprv uvažoval, ako by vzácny nález zužitkoval a pretavil do niečoho nového, potom mu napadlo, že do toho nepôjde sám, ale osloví aj ďalších umelcov, ktorí majú blízko k témam krajiny, geografie a pamäti.

Ponúkol im celkom konkrétny plán – ísť po stopách Gyulu Hembacha, autora kresieb zo skicára. Ponúkol im možnosť byť v rovnakom čase na rovnakom mieste ako Gyula Hembach, akurát so storočným posunom, a potom – nech každý čosi vytvorí, nech ide vlastnou cestou, alebo sa nechá inšpirovať Hembachom a zažitou situáciou.

Dnes je projekt Tatrahundert hotový. Do 24. júla môžete vidieť premiéru výstavy priamo tam, kde vznikala – v Tatrách. Nie však v galérii, ako by ste možno čakali. Nájdete ju v Grandhoteli Praha v Tatranskej Lomnici. A ani to nie je žiadna náhoda.

Fotograf Peter Puklus v teréne.
Fotograf Peter Puklus v teréne.

Peter Puklus, zo série Tatra 2016.
Peter Puklus, zo série Tatra 2016.

Vrátiť sa v čase a priestore

O Gyulovi Hembachovi toho nevieme veľa. Vlastne takmer nič. S výnimkou niekoľkých týždňov v zime 1916, keď prišiel do Vysokých Tatier. Ubytoval sa v Hoteli Palace, v izbe číslo 217, presne v tom istom hoteli, ktorý je dnes Grandhotelom Praha. Jeho izba má dnes číslo 216. Prvý obrázok v skicári nesie dátum 8. február 1916, posledný je z 30. marca.

Katarína Beňová zo SNG, ktorá sa venuje 19. storočiu, o ňom zistila pár údajov, ale sú to len úlomky príbehu. Hembach chodil na strednú umeleckú školu, jeho výtvarný prejav je teda školený, čo je zrejmé. „Tie kresby som považoval za dobré, ich autor zvládal perspektívu, mierku, ovládal šrafúry, perokresby sú naozaj dobré. Netreba pritom zabúdať, ako vznikali – priamo vonku, sú to malé formáty, a je zrejmé, že niekedy bola zima priveľká a ťahy sú trochu rýchlejšie, ale je evidentné, že ich nerobil úplný laik,“ hovorí Mikyta.

Od začiatku mu bolo jasné, že nechce, aby umelci, ktorých zavolá, vytvárali iba nejaké novodobé kópie toho, čo kreslil Hembach. Prvoradá bola pre neho osobná skúsenosť, konfrontácia s konkrétnym časom a miestom, možnosť potulovať sa na mieste zo skicára v rovnaký deň ako Hembach. Zároveň vedel, že autori musia mať plnú slobodu a na krajinu i zážitok budú môcť reagovať spôsobom sebe vlastným.

„To bol východiskový bod. Diela, ktoré umelci potom mali vytvoriť či dokončiť v ateliéroch v Budapešti, v Prahe či Bratislave – tie boli až sekundárne,“ hovorí Mikyta.

Gyula Hembach chodil niekoľko týždňov po Tatrách a kreslil, súčasní umelci chodili po jeho stopách a robili na vlastných dielach.
Gyula Hembach chodil niekoľko týždňov po Tatrách a kreslil, súčasní umelci chodili po jeho stopách a robili na vlastných dielach.

Jakub Roček: Bifurkačný bod, objekt.
Jakub Roček: Bifurkačný bod, objekt.

Juraj Gábor počas jednodňovej rezidencie na miestach, kde kreslil Hembach.
Juraj Gábor počas jednodňového pobytu na miestach, kde kreslil Hembach.

Svätopluk Mikyta: Poznáme sa I., 2013.
Svätopluk Mikyta: Poznáme sa I, 2013.

Pátranie

Napísal do Grandhotela Praha v Tatranskej Lomnici, vytvoril kalendár podľa Hembachovho skicára a rozposlal ho štrnástim súčasným umelcom, ktorých predtým oslovil. Sú medzi nimi najmä autori, ktorí sa dlhodobo venujú krajine, napríklad Štefan Papčo, Lucia Papčová, Rasťo Podoba či Juraj Gábor.

S identifikáciou miest na kresbách mu pomohli členovia Horskej záchrannej služby aj manželia Bohušovci z Tatranskej Lomnice, vydavatelia historických publikácií. Potom už stačilo iba prísť a pátrať.

„Bola to taká kultúrna detektívka. Poznali sme kresbu a prichádzali na miesto, všetko sa už začínalo podobať, už len o pár krokov nižšie a sme tam. Bolo v tom isté vzrušenie, navyše, mnohé miesta sa veľmi nezmenili a podobnosť bola zrejmá. Zvláštny bol však najmä ten pocit – už keď sme kráčali po schodoch Grandhotela Praha presne v ten istý deň ako on, presne o sto rokov neskôr,“ hovorí Mikyta.

S výstavami diel, ktoré vznikli na základe spoločného zážitku, pôvodne vlastne ani nerátal. Zdalo sa mu, že už samotná skutočnosť, že sa to celé udeje, je postačujúca, dostatočne naplňujúca a dala by sa prípadne vystaviť ako koncept. Keď však o projekte rozprával kurátorom a galeristom, hneď spozorneli. Po premiére v Tatrách sa tak výstava zúčastnených autorov v produkcii Banskej St a nice posúva do brnianskej Galerie TIC a vo februári budúceho roka aj do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici.

Jej téma je jasná – ukazuje, ako sa na krajinu dívajú dnešní umelci, navyše, pracujúci v rozličných žánroch od fotografie cez maľbu až po sochu. Niektorí sa držia svojej línie tvorby, iní reagujú na skúsenosť, ktorú zažili v Tatrách medzi ôsmym februárom a tridsiatym marcom tohto roka.

Fotografia mladej fotografky Dominiky Jackuliakovej.
Fotografia mladej fotografky Dominiky Jackuliakovej.

Jan Čumlivski: Lomnický, Ľadový, Slavkovský štít.
Jan Čumlivski: Lomnický, Ľadový, Slavkovský štít.

Nico Krebs.
Nico Krebs.

Byť tam je dôležité

Svätopluk Mikyta bol po celý čas v úlohe iniciátora projektu a sprievodcu, ale zároveň vytvoril aj vlastné diela. Tatry ho priťahujú, chodí tam kresliť aspoň raz za rok. „Vnímam ich ako symbol, s ktorým môžem ďalej pracovať, ale považujem za dôležité aj to, aby som s ním nepracoval iba na základe fotografií, ale na základe skutočnosti. Je dôležité raz za čas tam ísť a naozaj to prostredie zažiť. Je dôležité, aby tatranská kresba vznikla v Tatrách, tak ako stuttgartská vznikala v Stuttgarte a pražská v Prahe.“

Prvú kresbu z Tatier má z roku 2004, komentuje ňou rozdelenie Československa. „Keď používam Tatry, tak nejde o žiadnu ich glorifikáciu, beriem ich ako jeden zo symbolov, so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi konotáciami,“ hovorí Mikyta. Vníma ich rozmer z 19. storočia, keď sa Tatry stali súčasťou budovania vlastnej mytológie, a pozná tradíciu plenérovej maľby, no keď ide kresliť do hôr, nikdy nie preto, že by bol očarený ich krásou a išiel ich kresliť tak, ako ich pred sebou vidí.

„Vždy sa snažím niečo pridať. Často sú to ironické, sebaironické komentáre k súčasnému dianiu, aktuálne napríklad komentujem radikalizáciu spoločnosti,“ hovorí Mikyta.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie