Denník Sama Marca: Referendum o tom, či sme normálni

Veľká diera tam, kde bola lúka, ale to je v poriadku – veci sa menia, niekedy k horšiemu a niekedy k lepšiemu, ak sa podarí. Bola tam aj kaplnka, možno skôr altánok, teraz tá diera financovaná z eurofondov. Vravím, ak sa podarí.

Na pár metroch celé Slovensko v kocke: diera, z ktorej čoskoro budú hlboko – aj vysokopodlažné garáže pre turistov, ktorí ešte neprišli, ale jedného dňa azda prídu. Ak sa podarí. Oproti, hneď cez cestu, prázdna a oplotená plocha, história posledných tridsiatich rokov na jedinom mieste.

V druhej polovici 80. rokov tam stál mamutí kultúrny dom, ktorý nikto nikdy dokončený nevidel, ale každý o ňom veľa počul. Tam, kde bola predtým lyžiarska škola, malo stáť kasíno a kino a vôbec všetko, čo si vtedy človek pod kultúrou predstavoval, potom však prišiel aj koniec 80. rokov a kultúrny dom nikdy nedokončili. Nie roky, ale desaťročia tam jeho betónový skelet stál, prázdny, chátrajúci, ale neschopný dostatočne sa rozpadnúť. Čnel tam ako symbolický pozdrav doby, ktorá sa skončila.

Nakoniec jedného dňa bez varovania zmizol; odchádzal som a on tam ešte bol, nejavil známky odchodu, keď som sa o dva týždne vrátil, našiel som lúku. Tá je tam dodnes, hoci ohradená a zarastená, čoskoro má na nej vyrásť nová stavba podobne vkusných rozmerov. Stavať ju bude firma Juraja Širokého, kruh sa uzavrel. Tridsať rokov zhrnutých na jednom mieste.

Stačí sa tam postaviť a vidieť to, stačí sa pozrieť zo Slavína a rátať výškové budovy náhodne pohodené tam, kde práve bolo miesto a vôľa. Stačí navštíviť legendárnu Hlavnú stanicu, odvážnejší môžu zostúpiť do temného podzemia Trnavského mýta. Nie je to otázka nevkusu, ale systémová chyba, ktorá sa prejavuje v každom meste, lebo aj to najmenšie má svojho lokálneho kápa.

Bratislava a Tatry sú však tým skutočným panoptikom, sú naším obrazom, múzeom toho, čo sme dokázali. To na nich sme sa najviac podpísali. Dostali sme do rúk krajinu a toto sme s ňou urobili.

Problém je, že ani v tomto prípade – tak ako v prípade tradičnej rodiny – neexistujú žiadni oni, ktorých za to môžeme viniť. Môžeme akurát urobiť referendum o tom, či chceme byť normálni, hoci si myslím, že by bolo neplatné a aj medzi odovzdanými hlasmi by sme prehrali.