Lučenec sa konečne zbavil hanby, synagóga je opäť klenotom

Keď som sa pred dvomi rokmi konečne dostal dovnútra neologickej synagógy v Lučenci, okolo ktorej som roky prechádzal a nechápal, ako kompetentní mohli dopustiť jej stav, odomykali mi ju mestskí policajti. Šokovalo ma však niečo iné.

Zvonku síce zanedbaná a ošarpaná, ale predsa len impozantná budova za vstupnými dverami skrývala infekčné smetisko. Obrovské kopy vtáčieho trusu sa striedali s množstvom rozkladajúcich sa tiel holubov.

Rozmlátené okná, prepadnuté trámy, smrad a burina vonku iba dotvárali smutnú atmosféru stavby, okolo ktorej postupne vyrástli paneláky, hotel či supermarket.

Jeden z najväčších architektonických skvostov Novohradu načierno využívali ľudia bez domova, na ich konto pripísali aj niekoľko založených požiarov. Zlodeji sa zase opakovane snažili ukradnúť všetko, čo sa ešte dalo speňažiť, napríklad medené plechy. V zúfalej snahe sa preto zamurovali aspoň vstupy a objekt sa napojil na poplašnú signalizáciu.

Vyzeralo to tak, že lučenská synagóga je od začiatku zakliata. Židia sa pre ňu zadlžili, súdruhovia z nej cynicky spravili poľnohospodársky sklad a sýpku, zrekonštruovať sa ju nepodarilo ani súkromnej firme, ktorá ju od mesta získala za 100-tisíc korún, hoci znalecký posudok, spomínaný priamo v kúpno-predajnej zmluve, uvádzal jej hodnotu viac ako 6 miliónov korún.

Mesto sa do zmluvy neunúvalo vložiť ani sankcie pre prípad, že firma svoj sľub nedodrží. Neúspešne dopadli aj ďalší súkromníci. Zlom nastal až po tom, čo sa synagóga po rokoch opäť dostala do vlastníctva mesta. A minulý rok sa udial priam zázrak.

Nádhera medzi panelákmi

Tentoraz svoju návštevu s reportážnym zámerom vopred neohlasujem. Je slnečná nedeľa, jedna hodina poobede. Pohodlne a zdarma zaparkujem na solídnom parkovisku priamo pri synagóge a mestu v duchu pripisujem prvý plusový bod.

Do začiatku komentovanej prehliadky mám ešte hodinu, a tak si sadám na terasu krčmy oproti s názvom Hostinec u Kela. Unudená mlčanlivá čašníčka mi prináša lacnú kávu.

Premýšľam, ako to v okolí vyzeralo ešte v apríli. Na neďalekom múriku a nepokosenom trávniku posedávali pripití a hluční domáci, okolo ktorých bol problém prejsť. A hoci už synagóga zvonku vyzerala hotová, robotníci s ťažkými mechanizmami ešte len stavali novú cestu a chodníky.

Teraz je pred synagógou vydláždený solídny „pľac“ s lavičkami. Je tam však prázdno a prepadajú ma pochybnosti, či dnes nebudem jediným záujemcom o prehliadku. Mýlim sa, pred druhou tam už postávajú desiatky mladých aj starších.

Prilákalo ich otvorenie výstavy o Aronovi Grünhutovi. Na Slovensku tohto bratislavského obchodníka pozná málokto, no pred a počas druhej svetovej vojny pomohol zachrániť viac ako tritisíc Židov. Taký náš Nicholas Winton.

Synagóga teda zjavne žije, čo sa ukáže aj o ďalšiu hodinu, keď už na návštevu čakajú desiatky ďalších záujemcov. Druhý plusový bod. Tretím sú dve milé dievčatá pri vstupe. Keď im vysvetľujem, že som prišiel na prehliadku, ktorú ponúkajú so sprievodcom, poprosia, aby som vydržal hodinu, kým otvoria výstavu, a ako bonus mi odpúšťajú vstupné.

Prispievam preto aspoň na dobrovoľnú zbierku na inštaláciu umeleckého diela výtvarníka Petra Kalmusa s názvom Memento, ktoré by malo v synagóge pribudnúť.

Kalmus sa o počte deportovaných a zavraždených Židov dozvedel až v roku 1987. „Dovtedy som si naivne myslel, že ich boli stovky, maximálne tisícky, ale nie 70-tisíc. Ten počet ma tak šokoval, že som si nevedel predstaviť život bez toho, aby som sa s tou strašnou skutočnosťou nejako vyrovnal.“

Výsledkom je monumentálne dielo, ktoré zahŕňa 80-tisíc kamienkov – jeden za každú obeť plus 10-tisíc navyše, lebo „radšej o 10-tisíc viac ako o jeden menej“. Každý dotvoril mosadzným drôtom, trvalo mu to 20 rokov.

Uložené majú byť v štyroch sklenených tuneloch, pričom každý z nich symbolizuje jeden koncentračný tábor v Poľsku. Odhalenie diela sa plánuje na 9. september, pamätný deň holokaustu a rasového násilia, prísť má aj prezident Andrej Kiska.

Pozrite si časozberné video z rekonštrukcie synagógy:

Zázrak za pol roka

Započúvam sa do vystúpenia dvoch mladíkov, ktorí práve hrajú hudbu v štýle klezmer. Od otvorenia synagógy v máji tu už vystúpil orchester štátnej opery so sólistkou Adrianou Kučerovou, Fragile, Szidi Tobias, v pláne je Richard Müller, výjazdové rokovanie vlády si v nej neodpustil ani Robert Fico.

Čo sa tu po dlhých desaťročiach stalo, že budova dnes funguje a dokonca disponuje nielen klasickým, ale aj podlahovým kúrením?

Fakty hovoria nasledovné – stavebné práce na synagóge sa začali v júni 2015, už v decembri bola kolaudácia a v máji 2016 slávnostné otvorenie. Vysvetľuje mi to šéf rozpočtovej organizácie mesta LUKUS Tomáš Belko. Tá okrem synagógy spravuje aj budovu starej radnice.

„Mesto konečne získalo prostriedky na to, aby budovu premenilo na multifunkčné kultúrne a spoločenské centrum.“ Osemdesiat percent potrebných financií (takmer 2,5 milióna eur) pochádzalo z eurofondov, pätnástimi percentami prispel štát a piatimi samotný Lučenec.

Aby sa to mohlo udiať, urobil posledný súkromný vlastník synagógy, firma Kobra, voči mestu ústretový krok. V máji 2013 mu ju predal sa symbolické jedno euro s vedomím, že Lučenec má lepšie vyhliadky na získanie dotácií ako súkromník.

Navyše „ak investuje súkromná spoločnosť, jej spoluúčasť pri eurofondoch je až 50 percent, kým pri meste len 5 percent,“ vysvetľoval mi v roku 2014 ešte pre denník Sme konateľ Kobry Miloš Kelemen.

Či sa teraz centrum uživí samo, je podľa Belka otázne, pretože sa nevydali najľahšou cestou. „Mesto sa synagógu nesnaží využívať komerčne a za každú cenu. Úplne upustilo od akcií ako stužkové, venčeky, rodinné oslavy a podobné akcie.“

Sobáše sa tam síce môžu konať, určite v nej však nebudú svadobné hostiny. „Predsa len ide o kultúrnu pamiatku. K dispozícii je však na kongresové účely,“ dodáva Belko. Konať sa tam nebudú ani rockové koncerty, budova na to nie je prispôsobená akusticky, má priveľkú ozvenu.

Kobra má po desiatich rokoch právo požiadať o prevedenie synagógy späť do jej majetku. „Či tak naozaj urobí, je otázne,“ vraví Belko. Kelemen už v roku 2014 naznačoval to isté: „Je to na dohode, synagóga možno navždy ostane mestu, lebo z hľadiska podnikania pre nás veľký význam nemá. Zarobiť na nej je nemožné.“

Aj keby však objekt prešiel na Kobru, občanom by slúžil ďalej. V zmluve sa totiž píše, že  mesto má právo bezplatne v ňom organizovať najmenej tri akcie ročne.

Už dnes je veľký záujem o prehliadky aj z Maďarska, plánuje sa ich zavedenie v maďarskom jazyku minimálne raz mesačne. V stredu synagógu navštevujú najmä základné a stredné školy z Lučenca a okolia. Vstup majú zdarma.

Vedenie promptne zareagovalo aj na zvýšený záujem o prehliadky počas letnej sezóny, a tak už návštevníci nemusia čakať na nedeľu. Chodiť môžu každý deň okrem pondelka. Ďalší plusový bod. Za komentovanú prehliadku zaplatia len jedno euro, deti a mládež nad desať rokov 50 centov, do desať rokov neplatia nič.

Príchod Židov do Lučenca

Podľa údajov z konca 18. a zo začiatku 19. storočia sa v mestečku Tuhár pri Lučenci usadila prvá väčšia skupina židovských osadníkov. Keďže však platil zákon, ktorý zakazoval stavať židovské domy do vzdialenosti sedem míľ od baníckych miest, Židia sa priamo v Lučenci nemohli usadiť až do roku 1840.

A hoci sa potom zákon zrušil, mestská rada vydala uznesenie, ktorým ich vykázala. „Toto rozhodnutie vyvolalo množstvo rokovaní a nespokojnosti, čo nakoniec vyústilo na vydanie povolenia osídľovať mesto Lučenec židovským obyvateľstvom. Zároveň dostali aj povolenie na stavbu kostola,“ píše sa v knihe Lučenec – Synagóga v premenách času, ktorá tento rok vyšla autorom Márii Adamovej, Jozefovi Puntigánovi a Erike Sedliakovej.

Práve túto knihu považujeme za jediné mínus, ktoré možno domácim počas návštevy vytknúť. Hoci je vynikajúco spracovaná a vydalo ju samotné mesto, v synagóge ju v ponuke pre návštevníkov, rovnako ako žiadne iné propagačné materiály, nemajú.

Tomáš Belko však reagoval naozaj promptne – zabezpečil, aby som si ju v priebehu pár minút mohol kúpiť priamo od jedného z jej autorov. Sľúbil, že v pláne je aj jej predaj v synagóge, musí sa však doriešiť pokladnica. Odporúčam, bolo to dobre investovaných 12 eur.

Prvá synagóga im bola malá

V Lučenci slúžila Židom prvá synagóga už v roku 1863. Bola postavená v eklektickom slohu a vyšla na 23-tisíc zlatých toliarov. Stála na tom istom mieste ako súčasná. Židovská obec to totiž pred prvou svetovou vojnou vyhodnotila tak, že kapacitne nestačí, preto ju treba zbúrať a postaviť novú.

Výstavba sa začala až v roku 1924, o necelých 18 mesiacov však už plnila svoj účel. Jej kapacita ohuruje aj dnes. „Keď sa v roku 1948 predávala, bola stavebne zakreslená. Preto vieme, že dole sa nachádzalo 600 sedadiel pre mužov a hore 442 pre ženy,“ vysvetľuje počas prehliadky kunsthistorička Andrea Moravčíková, ktorá aktuálnu rekonštrukciu označila za konzervačnú.

Najmä muži si výhodné pozície na sedenie v synagóge kupovali. „Predpokladá sa, že vpredu boli miesta najdrahšie.“ Na niektorých laviciach sa našli odtlačky po štítkoch, respektíve menovkách, „majitelia“ si ich jednoducho označili.

Za klenotom stojí vynikajúci architekt Leopold Baumhorn. „Ten postavil, stavebne upravil alebo zrekonštruoval 22 synagóg. Postavil aj synagógu v Nitre a stavebne upravil synagógu v Liptovskom Mikuláši. Uchádzal sa aj o zákazku v Žiline, ale nedostal ju. V súťaži ho porazil významný nemecký architekt Peter Behrens. A keďže Baumhorn zomrel v roku 1932, lučenská synagóga bola jeho posledným veľkolepým dielom,“ vraví Moravčíková pozorne načúvajúcim návštevníkom.

„Orientácia stavby je z východu na západ, pričom na východe sa nachádza najdôležitejšia časť – Aron ha-kodeš, teda svätostánok na ukladanie Tóry. Židovský náboženský obrad sa v synagóge mohol začať, ak bolo prítomných minimálne 12 mužov od približne dvanásteho roku života. To, kde sedeli muži a kde ženy, ale aj mnohé iné veci, určuje židovský zákon Halacha. Dole mohli byť prítomní len muži, hore na poschodí boli ženy.“

Dnes v synagóge Tóra nie je prítomná. Nerobia sa v nej náboženské úkony, a tak nie je ani posvätným miestom. Lučenčana a vyštudovaného matematika Jozefa Puntigána, ktorý sa o synagógu a regionálne dejiny zaujíma viac ako 30 rokov, to mrzí.

„Pred pár dňami tu bol jeden pán, jeden z najbohatších Židov na svete pôvodom z Fiľakova. Odišiel po druhej svetovej vojne. Keď videl, ako dnes synagóga vyzerá, pochválil ju, ale videl aj jeden problém – nie je v nej jediný kútik zachovaný pre Židov ako posvätené miesto. Povedal mi, že ho to bolí.“

Pôvodný svätostánok sa pritom v Lučenci nachádza. „Je uložený v dome smútku na novom židovskom cintoríne, aspoň také mám informácie. Nerozumiem teda, prečo tu to miesto neurobili. Obnovené nie sú ani niektoré texty na stenách a chýbajú mi aj maďarské texty na vstupe ako privítanie. Treba si uvedomiť, že 99 percent Židov v Lučenci malo maďarský alebo nemecký pôvod. Texty v týchto jazykoch by sa pre ich potomkov zišli.“

Šťastie v nešťastí

Pred druhou svetovou vojnou v meste žilo okolo dvetisícpäťsto Židov, čo predstavovalo zhruba pätinu obyvateľstva. „Po vojne sa ich vrátila asi desatina, keďže však boli maďarskej a nemeckej národnosti, museli odísť na základe Benešových dekrétov. Mnohí skončili v Izraeli, Nemecku či USA, v meste ich ostalo päťdesiat až sedemdesiat. Dnes by sme mali problém nájsť ich aspoň desať,“ dodáva Puntigán.

„Židovská náboženská obec v meste už zanikla, najbližšia je v Rimavskej Sobote,“ potvrdzuje aj Moravčíková. Puntigán pripomína aj ďalšiu synagógu v meste. Tú si postavili ortodoxní Židia v roku 1930, hoci dlhodobo nemali právnu subjektivitu. Zbúrali ju však ešte koncom 70. rokov.

„Táto budova mala popri všetkom nešťastí aj šťastie. Osud ju chránil, lebo niekoľkokrát padol návrh na jej zbúranie. Napríklad keď sa v meste v roku 1982 organizovali majstrovstvá sveta v parašutizme a neďaleko postavili hotel Pelikán, papaláši nechceli, aby ošarpaná budova kazila dojem športovcom a návštevníkom. Neskôr boli zase snahy postaviť na mieste synagógy bytovky,“ spomína Puntigán.

Nakoniec si to podľa neho odniesli aspoň okolité židovské budovy – so zemou zrovnali dom rabína, kóšer mäsiarstvo, rituálne kúpele aj židovskú školu.

Prečo synagóga neostala v rukách Židov? Bohoslužobné obrady v nich predsa robili od roku 1925 až do roku 1944, o štyri roky neskôr ju však predali štátu. Iné im zrejme neostalo, lebo už pri výstavbe precenili svoje sily – investovali takmer 1,5 milióna korún a židovská obec sa dostala do finančných problémov.

„Ťahalo sa to až do roku 1948, keď synagógu predala štátu za 2 308 294,30 Kčs. Pozemky aj stavba už boli založené v prospech bánk, a keď sa vyplatili dlhy, náboženskej obci ostalo chabých 200-tisíc korún,“ zdôvodňovala pred dvomi rokmi Moravčíková pre Sme.

Priamo v zmluve sa uvádzali aj dôvody predaja: synagóga, na výstavbu ktorej si vzali úver, bola vojnou poškodená a neboli schopní ju opraviť, a tiež pokles počtu členov v dôsledku perzekúcií.

Nechajú odkaz pre budúcnosť

Už v úvodnej fáze rekonštrukcie bola v synagóge objavená časová schránka, ktorú tam zanechali predkovia. Nádoba s prasknutým vekom, do ktorej sa, žiaľ, dostala voda, obsahovala zvyšky dokumentu a mince viažuce sa na obdobie pôvodnej synagógy z roku 1863.

Ako uvádza Lučenec na svojom profile na Facebooku, novú časovú schránku sa tam chystajú slávnostne uložiť v septembri, pričom bude obsahovať zakladaciu listinu synagógy z roku 1925, aktuálne mince, dátové médium so všetkými dostupnými informáciami o výstavbe, zámeroch a obnove v roku 2015 plus aktuálnu tlač.