Denník N

Slovák učí na Novom Zélande: Žiť s inými kultúrami treba začať v škôlke

Foto – Raabe
Foto – Raabe

V škôlke oslavujú sviatky všetkých náboženstiev, lebo neexistuje dominantná kultúra. Marek Tesar pochádza zo Slovenska, vyštudoval tu, dnes prednáša na univerzite na Novom Zélande. Venuje sa najmä škôlkam.

Pochádzate zo Slovenska. Ako sa stalo, že vyučujete na univerzite na Novom Zélande? 

Mama je Slovenka a otec je Čech. Vždy ma zaujímal novozélandský systém predškolskej výchovy, ktorá je podľa mňa najdôležitejšia. Učil som v škôlkach, školách, spravil som si kurzy, doktorát a teraz prednášam na univerzite v Aucklande.

Kedy ste odišli na Nový Zéland?

Žijem tam viac ako 10 rokov, predtým som žil vo Walese. Pracoval som tam tiež s deťmi.

Na Slovensku ste vyštudovali vysokú školu?

Áno, potom som odišiel do zahraničia.

Prečo ste nechceli ostať u nás?

Skončil som psychológiu a učiteľstvo, pracoval som ako výskumný pracovník a v škôlkach. Bavilo ma to, ale chcel som vyskúšať niečo iné. Každý mladý človek by mal ísť do zahraničia, aby mal inú skúsenosť. Na Novom Zélande chceme zaviesť, aby každý mladý učiteľ išiel počas štúdia na pol roka do zahraničia a tam učil preto, aby získal skúsenosti a vrátil sa späť obohatený. Inak vnímate spoločnosť a rôznorodosť ľudí, ak máte skúsenosť nie z učebníc, ale z reality.

Ako dlho ste pracovali na Slovensku?

Učil som počas vysokej školy, učil som na strednej škole psychológiu a pracoval som pre psychologický ústav, pri ktorom bola zriadená škôlka. Nemám dlhú pracovnú skúsenosť zo Slovenska. Bavilo ma pracovať s malými deťmi, lebo som v tom videl zmysel. Malé deti majú iný pohľad na svet, ktorý dospelí často neberú vážne. Ale ich pohľad je dôležitý: nielen ja učím deti, ale zároveň sa aj ja učím s nimi a od nich. A to je asi aj jeden z princípov, pre ktorý som ostal v zahraničí. Na Novom Zélande mi bolo umožnené pracovať s deťmi tak, že sa od nich môžem učiť, pretože máme veľmi otvorený vzdelávací systém.

Marek Tesar (37)

Prednáša na University of Auckland na Novom Zélande témy raného detstva a vzdelávania učiteľov. Publikuje vo svetových časopisoch a editovaných knihách, vedie viacero medzinárodných projektov a jeho práca získala početné medzinárodné ocenenia na Novom Zélande, v Austrálii a v USA. Spoluorganizuje aj škôlku pre české a slovenské deti na Novom Zélande. Na Slovensku vystúpil na konferencii Učiteľ nie je Google 3, ktorú organizovala spoločnosť Raabe.

Čo by malo vedieť dieťa, keď skončí škôlku?

Na Novom Zélande nemáme štandardy. Škôlka je čas, keď sa učí cez hru – vytvárať vzťahy, deliť sa o hračky, byť s deťmi, ktoré sú z iného sociálneho, náboženského či ekonomického prostredia. Naučí sa, ako žiť s inými ľuďmi a vytvárať priateľstvá. A to sa treba naučiť v škôlke. Cudzie jazyky, matematika, čítať sa dieťa naučí veľmi rýchlo, a nezáleží na tom, či má štyri alebo päť rokov.

V škôlkach na Novom Zélande sú rôzne kultúry, etniká, stretávate sa s predsudkami? 

Deti nemajú predsudky, sú to pocity dospelých ľudí.

Často ich preberajú. Ak im od detstva budete hovoriť, že klameš ako cigán, tak to preberú.

Ale takéto prejavy majú väčšinou ľudia, ktorí nemajú skúsenosti s inými etnikami, rasami či náboženstvami. Sme multikultúrna krajina. Za posledných 200 rokov na Nový Zéland prišli ľudia z celého sveta a sú tam aj pôvodní obyvatelia Maori. Keď deti vidia, že sa od seba môžu navzájom učiť, že kultúry a názory sú obohacujúce, že ľudia môžu byť na svoju kultúru hrdí a nemusia sa podriaďovať tej, ktorá je dominantná, tak sa vzdelávajú v systéme, v ktorom je jedno, akú majú farbu pleti, či sú z chudobných, alebo bohatých rodín, alebo aké majú náboženstvo. Na Novom Zélande sú všetky náboženstvá sveta, a to zasahuje aj do školy.

Ako?

Nie sú iba kresťanské sviatky, ale aj moslimské, indické a čínske – všetky deti spolu oslavujú všetky sviatky. Kultúra je veľmi komplexný pojem – nie je to len o oblečení, jedle a jazyku. Keď som sa rozprával s učiteľkami na Slovensku, hovorili, že Slovensko nie je multikulturálna krajina. Ale ja poznám Slovensko ako absolútne multikultúrne. Často sa pozeráme na multikultúru tak, akoby znamenala iba to, že ľudia musia byť inak oblečení, mať inú farbu pleti alebo iné náboženstvo, ale na Slovensku sú rôzne jazyky a etnicity – a vždy to tak bolo. Na Novom Zélande aj na Slovensku nie je jedna kultúra, je tu predsa veľa rôznych kultúr. Napríklad, nie je jasné, čo znamená byť typickým Slovákom. Nie je jediný prototyp správneho Slováka. Jedným z princípov osnov na Novom Zélande je pripraviť deti naučiť sa žiť spolu s inými ľuďmi. Ak nie ste s ľuďmi, ktorí sú iní, ak sa s nimi nenaučíte žiť a rešpektovať rozličnosti v ľudských myšlienkach, návykoch a kultúrach od malička, veľmi ťažko tento návyk získate neskôr.

V škôlke na Novom Zélande. Foto - Marek Tesar
V škôlke na Novom Zélande. Foto – Marek Tesar

Taký problém u nás riešime s Rómami. Deti sa spolu stretnú často až v predškolskom ročníku. Nie je to už neskoro? Nebolo by lepšie, ak by mali povinnú dochádzku do škôlky od troch rokov?

Sme zásadne proti tomu, aby bola predškolská výchova povinná. Dieťa sa môže dobre vyvíjať a učiť, aj keď je doma s babičkou. Deti by nemali byť od detstva inštitucionalizované – niektorí rodičia u nás ich do škôlky dávajú na dva alebo tri dni do týždňa, niektorí zabezpečujú ich socializáciu inak. Ak by bolo predškolské vzdelávanie povinné, stratila by sa možnosť výberu najlepšieho riešenia pre každé dieťa a každú rodinu.

Nebude tak pretrvávať segregácia? 

Nepodporujeme segregáciu na základe etnika, ale umožňujeme ju. Napríklad máme školy pre deti Maorov – sú to školy, do ktorých rodičia chcú, aby ich deti chodili, lebo je to obnova maorskej kultúry a jazyka. Mne prekáža, ak je segregácia robená zo strany dominantnej kultúry, a to sa deje vo viacerých krajinách sveta. Keď si menšinová kultúra povie, že je pre nich dobré, aby mali segregovanú školu, tak je to v poriadku, ale problém je, že väčšinou to nie je voľba menšiny a minoritu segreguje väčšina. Snaží sa pretlačiť koncepty, ktoré nemusia byť osožné pre deti minoritných skupín: ako majú žiť, aby sa prispôsobili dominantnej kultúre. Obojstranný vzťah kultúr je prospešný. Neviem, ako to je v slovenských osnovách, ale zaujímalo by ma, koľko sa učí o rómskej kultúre či histórii. Ľudia si veľmi vážia Maorov: majú legendy, silnú históriu, príbehy, cez ktoré vnímajú samých seba. Možno o rómskych deťoch toto často nevieme, ba nezaujíma nás to. Chceme, aby boli rovnakí ako dominantná kultúra. A to môže byť problém.

Keď bola najsilnejšia migračná vlna, premiér Robert Fico povedal, že nemôžeme začleniť ľudí inej kultúry. Preto sme prijímali len kresťanov. Ako vy pracujete s inými kultúrami?

Je to ťažko porovnávať, máme inú históriu, politickú aj ideologickú podstatu. Sme založení na zmluve medzi domorodým obyvateľstvom a ,belochmi‘, ktorí tam prišli. Snažíme sa vítať hosťa, ktorý príde. A to je myslím aj slovenské heslo. Nemáme veľa utečencov, sme veľmi ďaleko, ale prijímame utečencov, ktorých Austrália nechce, pretože má inú politiku ako my. Snaží sa ich vyhostiť často na iné ostrovy v Ázii a my ich často prijímame. Veríme, že keď prídu ľudia s inými názormi a kultúrou, tak nám môžu pomôcť naučiť sa niečo o sebe. Ku všetkým deťom sa nemôžeme správať rovnako, lebo nie všetci majú rovnakú štartovaciu čiaru, niektorým deťom a rodinám treba pomôcť viac ako iným. Krajiny ako USA, Austrália, Nový Zéland či Kanada – sú postavené na emigrácii a pohybe ľudí. Ani v Európe sa nie je čoho báť. Aj na Slovensku boli pohyby, napríklad z dedín do miest a ľudia v meste tých z dedín nemali radi. Toto je niečo veľmi podobné. Bojíme sa často vecí, ktoré sú odlišné, napríklad náboženstvo, jedlo, oblečenie, spôsob, ako sa vychovávajú deti alebo rozumie rodine, ale to je práve to, čo nás ako spoločnosť môže obohatiť. Na Novom Zélande sa Slovensko kvôli tomu postoju dostalo aj do médií, keď niekto z vlády tvrdil, že nemôžu prijať moslimov, lebo nie sú mešity. To je niečo, čomu Novozélanďania absolútne nerozumeli, lebo mešita sa dá postaviť. A postaví si ju často komunita aj sama. Pracujem veľa aj s moslimskými študentmi, ktorí chodia na Nový Zéland z celého sveta. Keď prišli prví, nemali sme na našej fakulte miestnosť na modlenie. Tak sme jedno popoludnie prerobili kabinet na miesto, kam sa chodia modliť.

Ako u vás vyzerá škôlka?

Je úplne iná ako na Slovensku, ale aj inde vo svete. Väčšinou sú to priestory, ktoré nemajú miestnosti, a deti sú rozdelené iba do dvoch skupín podľa veku – ak by som to mal zovšeobecniť, tak jedna skupina je pod dva roky, druhá nad dva. Naše škôlky sú pre deti od narodenia až do ich piatich rokov, pretože materská dovolenka je veľmi krátka, je tu tlak na ženy, aby nastúpili čo najskôr do práce. Deti sú v nich často od dvoch mesiacov do piatich rokov, keď nastupujú do školy. Učia sa od učiteľov, ale aj od seba navzájom. Keď sú deti rozdelené do presných a úzkych vekových skupín, často strácajú možnosť starať sa jeden o druhého. Snažím sa stále učiť v škôlke, aspoň raz za týždeň, aby som nestratil kontakt s realitou, a často tam vidím štvorročné dieťa kŕmiť bábätko. Je neuveriteľné, ako sa deti o seba starajú, ak majú možnosť a zverenú zodpovednosť. Veľa rodín má dnes len jedno dieťa a to sa nikdy nemusí naučiť, čo to znamená starať sa o mladšie dieťa, mať mladšieho súrodenca.

Ako trávia čas?

Škôlky nerobia program, ale robia takzvané centrá záujmov. Napríklad učitelia pripravia stoly – na jednom je umenie, pri inom sú tesárske nástroje, kladivá, inde mušle. Deti si sami vyberajú, o čom sa chcú učiť. Často práve deti nosia do škôlky témy. Ak sú napríklad majstrovstvá sveta vo futbale, tak sa bavia a učia o tom. Keď sa o tom rozprávate doma, prečo by ste nemali aj v škôlke? Učiteľ nie je ten, ktorý všetko vie, on má skôr pomáhať sa naučiť. Dieťa je súčasťou a spolutvorcom osnov. Osnovy  hovoria o všeobecných zásadách, o tom, že deti by mali byť kompetentné, mali by sa samostatne učiť, komunikovať, skúmať svoje okolie. Čo však budú skúmať a ako budú komunikovať, to sa vytvorí priamo v každej škôlke, podľa toho, kde je situovaná a aké deti v nej sú. Je dôležité, aby sa deti učili na základe lokálnych vedomostí a udalostí. Preto musia byť v škôlke učitelia profesionáli, ktorí sa musia neustále vzdelávať, aby boli pripravení na to, že sa v škôlke môžu diať aj nečakané veci. Učitelia sa nemajú naučiť len vedomosti, ale musia byť flexibilní a silní, aby za seba vedeli bojovať. Avšak nielen za platy, tie sú všade nízke, ale napríklad aj za etický kódex či za práva dieťaťa.

Marek Tesar na konferencii. Foto - Raabe
Marek Tesar na konferencii. Foto – Raabe

Platy sú u nás vec, za ktorú učitelia bojujú najčastejšie. Koľko zarábajú učitelia na Novom Zélande?

Počuli sme o štrajku učiteľov na Slovensku, bola o tom krátka správa v televízii na Novom Zélande, a hovorilo sa o štrajku za vyššie platy. Učitelia majú nízke platy, ale štrajk by mal byť o zlepšení školstva, ktorého vyššie platy sú dôležitou, nie však jedinou súčasťou. Nižšie platy v školstve sú takmer všade na celom svete: školstvo je zvláštna oblasť, lebo sa doň len nalievajú peniaze a výstupy nie sú až také merateľné. Vyzerá to tak, akoby sa peniaze len strácali, pretože nevieme, čo z detí bude o 20 rokov. Na Novom Zélande sme pred dvadsiatimi rokmi zaviedli dnešné osnovy a vidíme, aké deti vyrástli na základe takejto vzdelávacej politiky. Platy učiteľov na Novom Zélande sú skôr podpriemerom, najmä začínajúci učitelia majú veľmi nízky plat. Je to problém, ale učitelia si volia toto zamestnanie preto, lebo chcú byť učiteľmi. Túžba učiť a možnosť byť učiteľom – profesionálom v prvých rokoch často nahradí aj nižšie zárobky.

Prejavuje sa to nižším záujmom o toto povolanie? 

Zápasíme s tým aj na Novom Zélande. Aj my ako pedagogická fakulta chceme mať najlepších študentov zo stredných škôl, ale často to nie je prvé povolanie, ktoré si študenti vyberú. Lebo je to práca s deťmi, ktorá môže byť problematická, nie je dostatočne finančne ohodnotená, možno aj preto ju študuje omnoho viac žien ako mužov. 80 percent učiteľov tvoria ženy, ale keď sa pozriete na vedenie škôl, tak 80 percent tvoria muži. Je dôležité, či si spoločnosť váži učiteľov. A je dôležité, či je škola postavená ako väzenie, do ktorého sa ľudia nemôžu dostať, alebo je to otvorená škola, ktorá je centrom komunity, do ktorej všetci chodia, chcú prispieť, v ktorej učitelia, rodičia a deti spolu otvorene a s rešpektom komunikujú.

Hovoríte o osnovách, ako vznikali? 

Robili sme ich pred 20 rokmi, je to svetový unikát. Zostavovali ho dvaja Maori a dvaja ,bieli‘ Novozélanďania. Trvalo päť rokov, kým bol tento program schválený. Prešiel v pracovnej verzii všetkými škôlkami a učitelia mohli napísať pripomienky, a tak sa každý cítil a aj bol ich súčasťou. Sú to najdlhšie nezmenené osnovy v západnom svete. Ale najzvláštnejšie je, že sú s nimi spokojní učitelia, akademici, ministerstvo, aj rodičia a deti. Je to kvôli tej päťročnej dlhej konzultácii a spolupráci. Takýto proces trvá dlho. Máme každé tri roky voľby, takže sa pripravovali počas dvoch vlád. Ak sa niečo rýchlo mení, potom to často nefunguje, a treba to meniť opäť.

Od učiteľov do veľkej miery závisí, aký dobrý bude vzdelávací systém. U vás sú podobné problémy – majú nízke platy, za učiteľov nejdú najlepší. Ako je potom možné, že máte jeden z najlepších vzdelávacích systémov?

Rebríčky nie sú všetko, ale vyzerajú dobre navonok. Spolupracujem s mnohými Fínmi a hovoria mi, že sa vždy usmievajú nad tým, keď im hovoria, aký majú dobrý systém. Lebo oni najlepšie vedia, kde majú chyby, a sú voči svojmu systému veľmi kritickí.

Ale v medzinárodných porovnaniach majú dobré výsledky. Slovensko v nich klesá. 

Mňa viac zaujíma, ako sa dieťa cíti, keď odchádza zo školy. Ale rozumiem, čo chcete povedať. Prečo je na Novom Zélande taký dobrý systém? Nový Zéland je odvšadiaľ veľmi ďaleko, ľudia sa museli naučiť spolu žiť. Ak sa tam už raz prišlo, ťažko sa odchádzalo inam. Vzdelávanie a starostlivosť o deti je veľmi dôležitá téma a škola plní aj inú ako len vzdelávaciu funkciu. Často je problém, že školy považujeme za miesta, kde sa deti majú naučiť vedomosti a zručnosti, kde dosiahnu výsledky, kde počet bodov rozhodne o tom, či bolo dieťa úspešné. My sa často pozeráme na to, že škola je úspešná, ak dieťa vyrastie v dobrého človeka, ktorý si vie vytvoriť dobré vzťahy, rado sa učí, rado chodí do školy. Je niekedy dôležitejšie, aby sa dieťa do školy tešilo, ako to, akú známku dostane napríklad z matematiky. Ak je škola komunitná, tak väčšinou má aj lepšie výsledky, lebo rodičia do nej chodia, zaujímajú sa o ňu, dieťa nemá pocit, že bolo zobraté od rodiny a bolo vložené do inštitúcie.

Takže treba zo škôl urobiť komunity?

Neexistuje jedno riešenie, ktoré by plošne fungovalo. U nás je pluralita, rodič si vyberie, akú školu chce. Máme veľké problémy s chudobou, tretina detí žije pod hranicou chudoby, naši bohatí občania sú stále bohatší a stredná vrstva zaniká. Ale snažíme sa vzdelávať učiteľov, ktorí ako profesionáli môžu ovplyvniť, aké deti vyrastú na Novom Zélande. Napríklad, každý učiteľ, v rámci praxe, musí ísť učiť do aj inej oblasti – tam, kde sú chudobní, kde sú len pacifické deti, maorské deti, aby si skúsil iné prostredie. Vtedy sa identita a profesionalita učiteľa môže pohnúť ďalej. Nikdy sme ako Nový Zéland neboli na čele rebríčkov, ale my sme radi, že tam nie sme, lebo byť na čele znamená robiť všetko, aby ste tam ostali, lebo každý ďalší výsledok je neúspech, a to je problém.

Prečo?

Lebo nastanú tlaky na učiteľov, rodičov, deti, a to nie je ideálne. Politici hovoria, že by učitelia mohli robiť viac. Učitelia protestujú proti testovaniam, lebo to vytvára nerovnosti a čísla, a tabuľky často nehovoria o kvalite škôl.

V škôlke na Novom Zélande. Foto - Marek Tesar
V škôlke na Novom Zélande. Foto – Marek Tesar

Spoluorganizujete československú škôlku. Sú novozélandské deti iné ako slovenské?

Tým, že je škôlka nastavená tak otvorene, deti sú sebavedomejšie. Často som videl v zahraničí aj na Slovensku, že je dieťa vnímané ako divoký tvor a cieľom škôlky je ho skrotiť, dať mu nejaký charakter, pečať škôlky a tým ho posunúť ďalej. Novozélandskí učitelia skôr hľadajú, čo má dieťa rado. Učia ho to rozoznať a ovládnuť svoju kreativitu. To od malička vytvára sebavedomé deti. Nie v zmysle, že by boli drzé, ale nehanbia sa, porozprávajú sa, sú otvorené voči iným myšlienkam, radi sa učia, zaujímajú sa. Často keď prídu mladí ľudia z Európy, akoby sa hanbili, odkiaľ sú, deti z Nového Zélandu sú sebavedomé a zdravo hrdé na svoju krajinu. Na Slovensku sa to možno vníma ako nacionalizmus, ale každý by mal byť hrdý na to, odkiaľ pochádza. Ľudia na Novom Zélande sú celkovo pohodovejší, je tam menej stresu, viac komunikujú aj s neznámymi ľuďmi. Keď kráčam po ulici na Slovensku a pozriem sa niekomu do očí, odvráti zrak. Ľudia sú na Slovensku veľmi milí, ale ak vás nepoznajú, tak s vami nič nechcú mať. V Austrálii a na Novom Zélande, keď sa niekomu pozriete do očí, tak vás hneď pozdraví. Bol som prednedávnom v Bratislave v slovenskom obchode a stál som v rade, chcel som sa rozprávať počas dlhého čakania, ale ľudia, ktorí tam stáli so mnou, sa nechceli. Sú to maličkosti, ktoré vytvárajú ten pocit individuality. Na Novom Zélande sme kolektívnejší, ak sme v jednej miestnosti a čakáme, tak prečo by sme ten zážitok nezdieľali spolu cez rozhovor.

U vás to vidieť aj na školách, kde máte systém learning hub, je to podobné – v jednej miestnosti je veľa detí, rozprávajú sa, učia sa.

Veľa detí rôzneho veku s mnohými učiteľmi. Každé dieťa si nájde miesto, kde sa chce učiť. Deti sa učia, ako im to vyhovuje – ak chcú, môžu sa učiť samostatne, ak nie, tak kolektívne. Je dôležité, aby sa nenaučili len písať, ale aj prezentovať, ukázať svoje výtvory. Prostredie, v ktorom sa učíte, na vás veľmi vplýva. Niektoré krajiny podporujú domáce vzdelávanie, lebo deti sa doma cítia dobre. Prečo by sme nevytvorili školu, kde sa budú cítiť dobre?

Koľko detí je v jednej miestnosti?

Každá je iná. Niektoré sú úplne nové, často ich dali postaviť komunity a tie potom aj ovplyvňovali, ako to bude vyzerať – sú tam rodičia, učitelia, architekti, deti. Môžu byť tak miestnosti od 50 do 200 detí. Ale to nie je len veľká miestnosť, sú tam záhyby, stĺpy, stoly, miesta, kde sa môžu deti schovať. Potom sú staré školy, kde učitelia alebo komunita rozhodla, že to chcú skúsiť, a tak len napríklad zbúrali jednu stenu a vytvorili jednu väčšiu miestnosť ako triedu na určité predmety. Dôležité je, aby sa každé dieťa cítilo v tomto prostredí dobre, a preto musí byť rôznorodé.

Každé dieťa si vyberie, čo sa chce učiť?

Často, ale nie je to tak na každom predmete, a mnohokrát je to limit v rámci určitých bariér. Otvoríte priestor, kde sa deti môžu voľne pohybovať, najhoršie je deti nasilu posadiť ku stolu, aby sa učili. Škola má naučiť kriticky myslieť, je to dôležitejšie ako encyklopedické vedomosti. Snažíme sa, aby sa spájali predmety – prečo by sa história a zemepis nemohli učiť spolu? Alebo matematika a hudobná výchova. Snažíme sa, aby dieťa odišlo zo školy ako dobrý človek s kritickým myslením a aby sa dieťa chcelo učiť celý život. Ak v dieťati zničíte radosť z učenia, myšlienka na školu je negatívna, často spôsobená mnohými testami, tlakom a negatívnym hodnotením ovplyvňujúcim sebadôveru. Najšikovnejšie deti na Novom Zélande nechodia často hneď po strednej skole na univerzitu, ale cestujú a keď sa vrátia, tak pokračujú v štúdiu. Na Slovensku je bežné hneď pokračovať na univerzite, ale inak sa učí, keď máte v triede 24-ročných ľudí, ktorí už niečo zažili, majú skúsenosti a vedia, prečo študujú to, čo študujú.

Píšu deti v škole písomky?

Je to otvorené – testy sú na konci strednej aj základnej školy. Každá škola má vlastné princípy, ako známkuje, nie je to centrálne. Sú nariadenia, ale sú veľmi otvorené, a tak to závisí od školy, učiteľov a aj rodičov. Rodičia sú často tí ktorí tlačia na to, aby deti boli hodnotené. Lebo niektorí rodičia majú pocit, že len ak je dieťa testované a známkované, tak sa niečo naučilo. Nezáleží či dieťa vie matematiku, ale keď dostane dobrú známku z matematiky, tak to podľa rodičov naozaj ovláda. A aj podľa toho si rodičia s deťmi vyberú školu či škôlku.

Vraveli ste, že Fíni najlepšie vidia slabé stránky svojho systému, aké sú slabé stránky vzdelávania na Novom Zélande?

Často chýbajú peniaze. Aj PISA testy sú vnímané problematicky, lebo je ťažké porovnávať krajiny, a na tom princípe potom meniť vzdelávací systém. Mnohé školy potrebujú dovzdelanie učiteľov a často nie sú vždy peniaze na uvoľnenie učiteľa, napríklad na celý rok, aby si urobil Masters titul. Najmä Európania na Novom Zélande hovoria, že by školy mali viac vyučovať vedomosti. „Keď som žil v Nemecku, tak moje dieťa vedelo všetko z matematiky, fyziky, dejepisu, chémie, a tu sa zdá, že vedomosti nie sú dôležité,“ hovoria.

Majú deti na Novom Zélande menej vedomostí?

Nemyslím si to. Odchádzajú s viacerými vedomosťami, ale menej vedomostí sa vyučuje. V iných krajinách sa veľa vedomosti vyučuje a vyžaduje, ale deti s nimi zo školy nevyhnutne neodchádzajú. To si pamätám aj zo Slovenska. Všetko som vedel – asi týždeň – a potom som to zabudol. Možno na Novom Zélande deti nevedia, aké je hlavné mesto Etiópie, ale vedia rozmýšľať nad dilemami a riešiť problémy. Napríklad v matematike nehovoríme len poučku, aby sme podľa nej vypočítali príklad, ale chceme, aby sa deti naučili, ako na to prísť alebo ako vymyslieť vlastnú poučku, rozmýšľať nad ňou. Vedomosti sú dôležité, ale nemôžeme nimi všetko podmieňovať. Škola má najmä takú funkciu, aby z nej vyšli sebavedomí ľudia, ktorí sa neboja sveta ani iných ľudí, neboja sa vecí, ktoré sú cudzie, alebo o ktorých niečo nevedia. Aby boli naše deti celý život zvedavé na svet, a zaujímali sa o druhých, hľadali nové poznatky a vedomosti.

Dokáže to urobiť náš systém?

Nechcem povedať, že slovenský systém je zlý. Je ale iný, a otázka je, komu vyhovuje a komu nie. Je vhodný pre každú rodinu a dieťa – je dostatočne inkluzívny, alebo je uzavretejší? Keď prídu ľudia zo strednej Európy na Nový Zéland, tak sú Novozélanďania z nich v dobrom šokovaní. Sú prekvapení, aké široké vedomosti môže mať jeden človek – o všetkom niečo vie. Ale často, keď sa začnú o niečom konkrétnom zhovárať, akoby Novozélanďania mali hlbšie vedomosti v konkrétnej oblasti, a rýchlo uplatnili kritické myslenie v inej oblasti, kde nemali takmer žiadne vedomosti. Systém na Slovensku je možno málo flexibilný.

Prečo si to myslíte? 

Keby zákony, nariadenia, štandardy všetko nepredpisovali, možno by to umožnilo väčšiu otvorenosť voči rôznorodosti detí. Akoby na všetko, čo sa udeje v škole, bol nejaký zákon alebo nariadenie. Aj my máme zákony, ale často mnohé vytvárajú a dávajú príležitosť, aby to boli samotní ľudia a komunita, ktorí vytvoria svoju škôlku a školu. Na Novom Zélande na ministerstve a v parlamente asi nevedia, aká má byť v danej dedine či meste škola alebo škôlka, tak, aby prospela miestnym deťom, to vie miestna komunita. Napríklad, v jednej slovenskej škôlke mi dali najesť a povedali mi, že presne to tak musí byť navarené, lebo majú predpisy. Tieto veci sa pravdepodobne budú musieť zmeniť, aby umožnili väčšiu inklúziu a pluralitu, tiež aj zníženie byrokracie, aby bolo viac peňazí na posielanie učiteľov do zahraničia na stáže. Ibaže zmena musí prísť zdola, a nie zhora. Lebo keď to ide zhora, tak je to väčšinou rýchle, veľmi neefektívne a vytvára to veľké nerovnosti, často to nie je podporené rodičmi a učiteľmi.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie