Denník N

Erdogan si o problémy koledoval, akokoľvek to uhrá, lepšie to nebude

Erdogan je pri moci od roku 2003, odvtedy mu príliš zachutila moc. Foto – TASR/AP
Erdogan je pri moci od roku 2003, odvtedy mu príliš zachutila moc. Foto – TASR/AP

Za kritiku tureckého prezidenta na Twitteri sa končí vo väzení.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan komentoval dramatické udalosti vo svojej krajine spôsobom, ktorý zvykol sám často cenzurovať. Cez internet – vďaka svojmu telefónu a aplikácii FaceTime.

Jeho presné miesto pobytu v čase, keď sa rozbehol pokus o prevrat, nebolo známe. Objavili sa správy, že požiadal o azyl v Nemecku alebo Londýne. V skutočnosti bol na tureckej riviére v Marmarise a ešte v noci pristál na istanbulskom letisku a pred prívržencami usporiadal tlačovku.

V Ankare aj Istanbule pokračoval chaos, pri ktorom zomrelo vyše sto vojakov a 47 civilistov.

Erdogan rozpráva Turkom cez FaceTime:

Napriek chaosu pôsobil Erdogan sebavedome a na jeho stranu sa postavilo NATO, nemecká kancelárka aj americký prezident Barack Obama. Biely dom odkázal všetkým politickým stranám, že by mali rešpektovať demokraticky zvolenú vládu a mali by sa snažiť zabrániť krviprelievaniu. „Demokratický poriadok v Turecku sa musí dodržiavať. Musí sa urobiť všetko pre to, aby sa ochránili ľudské životy,“ vyhlásil zase hovorca kancelárky Merkelovej.

„Tí, čo zaútočili na národ s tankmi, lietadlami a helikoptérami, ktoré patria národu, za to zaplatia vysokú cenu,“ vyhlásil Erdogan. Pravdou však je aj to, že vysokú cenu platí Turecko aj za jeho štýl vládnutia.

Erdogan svoju vládu pritvrdzoval

 Recep Tayyip Erdogan (62)

Prvýkrát sa stal premiérom v roku 2003. Potom aj v rokoch 2007 a 2011.

Od roku 2014 je prezidentom a rád by zmenil premiérsky systém na prezidentský.

Nedávno si k moci dosadil lojálneho premiéra Binaliho Yildirima, ktorý jeho plán posilnenia prezidentských právomocí podporuje.

Mnohí ho podozrievali, že kým sa sústredil na útoky na Kurdov, toleroval džihádistov smerujúcich do Sýrie bojovať za Dáiš.

Za posledný rok zasiahlo Turecko 14 veľkých teroristických útokov.

Svoju kariéru v politike začínal ako starosta Istanbulu v roku 1994. V roku 1998 ho však za provokovanie náboženskej netolerancie odsúdili na desať mesiacov väzenia, odsedel si štyri a nemohol niekoľko rokov vstupovať oficiálne do politiky. 

Hrával poloprofesionálne futbal. 

Odkedy sa rozhodol, že sa stane prezidentom a pokúsi sa zmeniť krajinu na prezidentský systém podľa svojho obrazu, len pritvrdil v cenzúre internetu a slobodných médií. Mnohé z nich násilne obsadil a kritikov poslal za mreže.

Kurdských poslancov nechali vylúčiť z parlamentu. Dlho ignoroval, že jeho krajina sa stala hlavným vstupom pre džihádistov do Sýrie, a namiesto toho útočil na Kurdov.

Výsledkom sú čoraz častejšie teroristické útoky v jeho krajine – buď zo strany kurdských povstalcov, alebo zo strany extrémistov z Dáišu, proti ktorému mal na začiatku laxný postoj.

Nezabudnuteľný prelom nastal v roku 2013 v istanbulskom parku Gezi, keď Erdoganova armáda tvrdo zaútočila na demonštrantov. Jeho represívny štýl sa už len zhoršoval. Všetko, čo bolo nezávislé od Erdogana, sa automaticky stalo nepriateľom štátu. Pod jeho kontrolu sa dostala napríklad aj centrálna banka.

Na jednej strane si vytvoril úhlavného nepriateľa a teraz aj vinníka prevratu z tureckého klerika Fethullaha Gülena, ktorý žije v americkej Pensylvánii (a účasť na prevrate poprel), na druhej dokázal poslať do väzenia človeka za obyčajný status na Twitteri.

Štyri roky väzenia napríklad hrozia futbalovej legende Hakanovi Şükürovi za urážku prezidenta, keď kritizoval snahu vlády zatvoriť Gülenove náboženské školy. Vo väzení už skončil za svoje statusy šéfredaktor Zamanu, neskôr vláda násilne vymenila celú redakciu.

Zlom nastal na Únii

Čo sa stalo so starým dobrým Erdoganom, ktorý si na začiatku získal takú obľubu doma aj na Západe?

Podľa bývalej dopisovateľky Financial Times Leyly Boultonovej obrat, s ktorým prišiel koniec demokratizácie Turecka, nastal počas prvej prezidentskej kampane Nicolasa Sarkozyho, ktorý dal jasne najavo, že Turci sa členmi EÚ nestanú.

Hoci doteraz Erdogan tvrdo zasahoval proti demonštrantom v uliciach, v piatok v noci vyzýval ľudí, aby sa postavili na jeho stranu.

„Volám turecký národ na verejné miesta a letiská. Nie je vyššia moc ako moc od ľudí,“ povedal ten, ktorý potlačil akýkoľvek disent.

V uliciach sa objavili jeho podporovatelia, ale aj odporcovia. Najmä však vyťahovali z bankomatov peniaze a tí, čo boli v Ankare, kde sa strieľalo na parlament, sa schovali v bezpečí domov. Nehovoriac o vystrašených turistoch a zavretých letiskách.

Nič, čo by si milióny obyčajných Turkov želali. Pre mnohých sa vrátil pocit déjà vu z prevratov minulého storočia.

Vplyv armády sa zmenšil

Erdogan už v noci tvrdil, že väčšina armády je na jeho strane. Turecká armáda je pritom druhá najsilnejšia po americkej medzi členmi NATO. Tradične sa snaží prezentovať ako ochranca sekulárneho charakteru modernej republiky, ktorú v roku 1923 založil Mustafa Kemal Atatürk.

Vplyv armády je však po Erdoganovom nástupe menší. Okolo štyridsať dôstojníkov skončilo vo väzení za údajný pripravovaný puč v kauze Ergenokan proti tureckým ultranacionalistom. Naopak, islamizácia krajiny za Erdogana, ktorý strávil istý čas vo väzení za báseň prirovnávajúcu minarety k bajonetom, napredovala.

Aj preto bolo v piatok sporné, či prevrat má šancu na úspech, ako sa to vojakom podarilo v rokoch:

  • 1960 – po prevrate popravili prvého demokraticky zvoleného prezidenta Adnana Menderesa
  • 1971 – po puči vláda rezignovala a výnimočný stav trval dva roky
  • 1980 – najhorší prevrat: počas prevzatia moci generálom Kenanom Evrenom stovky ľudí zomreli, desiatky popravili a vyše pol milióna zatkli. Evren bol prezidentom až do roku 1989. V roku 2014 ho odsúdili na doživotie, zomrel v nemocnici o rok neskôr.
  • 1997 – hovorí sa mu aj postmoderný prevrat. Ako napísali FT, po demonštrácii moci s tankmi síce armáda dotlačila prvého islamistického premiéra Necmettina Erbakana k rezignácii, ale nevládla.

Analytici ešte v piatok v noci predpovedali, že prevrat neuspeje, zároveň však varovali pred zhoršením politickej klímy, ktorá je už teraz v Turecku veľmi zlá.

„Či puč uspeje, alebo zlyhá, už pokus oň naisto povedie k zhoršeniu politickej situácie v Turecku,“ odhaduje situáciu Economist Intelligence Unit. Polovica národa má totiž Erdogana stále rada a ani jeho oponenti nie sú priaznivcami vojenských intervencií v politike.

Aj keby to Erdogan prestál, jeho štýl tvrdého vládnutia, rozdeľovania krajiny a démonizácie kritikov sa zrejme jedným zostrelením vrtuľníka s vojakmi lietadlom F-16 a dramatickými výbuchmi na Atatürkovom letisku neskončí.

„Ak hľadal Erdogan ospravedlnenie posilnenia svojho autoritatívneho vládnutia, práve ho našiel,“ napísal na Twitter Nadav Poljak z Washington Institute. Šéf Eurasia Group Ian Bremmer si dokonca myslí, že teraz bude Erdoganov autoritarizmus ešte silnejší.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pokus o prevrat v Turecku

Svet

Teraz najčítanejšie