Denník N

Trans človek: Ak s vyoperovaním maternice nesúhlasíte, máte smolu

Christián Havlíček (vpravo) prešiel tranzíciou, aby sa zbavil označenia ženským rodom, Romi Kollárik nemá vyhranenú rodovú identitu - necíti sa úplne dobre ani v mužskej ani v ženskej role. Foto N - Tomáš Benedikovič
Christián Havlíček (vpravo) prešiel tranzíciou, aby sa zbavil označenia ženským rodom, Romi Kollárik nemá vyhranenú rodovú identitu – necíti sa úplne dobre ani v mužskej ani v ženskej role. Foto N – Tomáš Benedikovič

Množstvo trans ľudí po operácii pohlavia vôbec netúži, je to mýtus, tvrdí Christián Havlíček.

CHRISTIÁN HAVLÍČEK sa narodil v roku 1986 v  Bratislave, vyštudoval sociológiu na Univerzite Komenského. V puberte zistil, že sa necíti ako dievča, ale ako chlapec, neskôr prešiel tranzíciou. Pracoval v  občianskom združení Možnosť voľby, v  roku 2010 spoluzakladal neformálnu skupinu TransFúzia na podporu ochrany ľudských práv trans ľudí a vzdelávanie spoločnosti o tejto téme. Od roku 2013 TransFúzia funguje ako občianske združenie. Má priateľku, medzi jeho hobby patrí čítanie, varenie, hudba, zvieratá.

ROMI, ROMINA, ROMAN KOLLÁRIK sa narodil v roku 1979 v Bratislave, vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracoval v rôznych neziskových organizáciách, dnes sa angažuje v TransFúzii. Jeho identita sa v rôznych momentoch strieda, raz sa cíti ako muž, inokedy ako žena, niekedy ani jedno z uvedených; mužský a ženský rod strieda aj pri komunikácii. Medzi jeho hobby patria americké seriály, čítanie a vyšívanie.

Keď sa s nimi niekto stretne na ulici a vopred nevie, že sú trans, ani mu nenapadne, že ide o ľudí, ktorým osud nadelil špeciálne batohy. Vzdelaní, sčítaní, inteligentne komunikujúci, v tomto konkrétnom prípade jeden vyštudovaný sociológ a druhý psychológ.

O tom, kde sídli ich združenie, netuší ani vrátnik na poschodí, kde majú kanceláriu. „TransFúzia? V živote som o tom nepočul,“ tvrdil spoza okienka, hoci od nich sedí len pár metrov za rohom.

Obaja pritom vedia, že prezentáciou svojich tvárí a názorov v novinách idú do rizika. Zažili nenávistné pohľady, nadávky, výsmech aj fyzické napadnutia, poznajú prípady tých, čo svoj transsexualizmus nezvládli a siahli si na život. Priznávajú však, že ak chcú búrať mýty o nich samých a pomôcť aj ďalším s rovnakým batohom, inú možnosť nemajú.

V akej spoločnosti žijeme z pohľadu ľudí ako vy?

Christián:  V takej, kde ako trans ľudia narážame na opakovanú diskrimináciu. Aby napríklad štát uznal moju skutočnú identitu, musel som podstúpiť pomerne netransparentný a ponižujúci proces, ktorý vážne narúšal moju telesnú integritu.

Častým problémom sú reakcie okolia, rodiny, priateľov, spolužiakov, kolegov. Ľudia totiž o trans takmer nič nevedia, z čoho vyplývajú všetky negatívne reakcie.

Musel som opakovane vysvetľovať, kto som, aký som, pričom časť ľudí to pochopila, iní však ostali nenávistní, čo sa prejavovalo aj fyzickým násilím. Stalo sa mi to neraz.

Nemení sa to k lepšiemu? V porovnaní s minulosťou je informácií o vás viac.

Situácia je stále kritická. Zatiaľ totiž neprišlo k tomu, aby bol trebárs proces tranzície možný bez zbytočných komplikácií. Miesto toho čelíme skôr nenávisti a násiliu.

Ľudia sa boja neznámeho. Nemali by ste vy sami viac verejne hovoriť?

Riziká, ak trans človek ukáže svoju tvár verejne, sú vysoké, môže čeliť tvrdým dôsledkom – napríklad vyhodeniu z práce či napadnutiu na ulici.

Keď sa ukážete na verejnosti, ľudia tiež spoznajú váš príbeh a dozvedia sa tak aj o vašej minulosti. Mnoho takýchto ľudí sa však s rozmerom trans identifikuje len v nejakej časti svojho života a v rámci procesu, ktorý potrebujú podstúpiť.

Principiálne sú však potom už len mužmi a ženami, takže nepotrebujú, aby každý z okolia poznal a riešil ich minulosť či súkromie. Hovoriť o tom do médií však znamená, že celý život ste spájaný aj s identitou, ktorú ste už uzavreli.

Koniec koncov, až doteraz som vlastne jediný, kto bol ochotný svoju tvár verejne ukázať viackrát vďaka podpore priateľov a bezpečnému priestoru, ktorý mám vytvorený. Ak je však niekto sám, zviditeľnenie by bolo rizikové.

Okrem toho médiá túto tému často spracúvajú zle – bulvárne a škandalózne. Novinári všeobecne nám nedávajú pocit, že im môžeme dôverovať, preto do interakcie s nimi vstupujeme opatrne.

Spomínate bulvár, ale vy sám ste kedysi dali rozhovor práve jemu. Je prirodzené, že preň je potom atraktívne zdôrazňovať najmä to, že ste žena preoperovaná na muža.

Snažili sme sa nastaviť si mediálnu stratégiu tak, že pre nás bolo dôležitých niekoľko vecí, napríklad nepoužívanie niektorých konceptov a pojmov. Mám pocit, že sa nám tým podarilo znížiť vykresľovanie trans osôb ako exotov.

Na druhej strane sme potrebovali priniesť danú tému aj širšej verejnosti a záujem vtedy prejavili práve bulvárnejšie médiá. V takom prípade radšej ustúpime v tom, že článok možno nebude z nášho pohľadu dokonalý, ale stále to bude lepšie ako mlčanie.

Okrem toho ako organizácia poskytujeme poradenské služby pre trans ľudí a ich blízkych, takže potrebujeme byť viditeľní. Komunita sa o nás môže dozvedieť najmä cez médiá, veľa iných spôsobov na prezentáciu nemáme. Benefitom bolo, že po danom článku sa na nás obrátilo oveľa viac osôb.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Laici vnímajú trans človeka ako niekoho, koho duša žije v nesprávnom tele, teda že žena je v skutočnosti mužom a naopak. Tak to však celkom nie je.

Určite nie. Trans ľudia sú však v princípe osoby, ktorých identita je iná ako tá, ktorú im pripísali pri narodení. Niekto sa totiž pri narodení pozrel na dieťa a označil ho za dievča alebo chlapca.

Logicky.

Lenže práve pri trans ľuďoch sa táto identita s označením nezhoduje. Človek označený ako muž sa môže cítiť ako žena, človek označený ako žena sa môže cítiť ako muž, alebo ich prežívanie nemusí vystihovať ani jedno z nich.

Vie sa, koľko vás je v populácii?

Romi:  Je to komplikované, rôzne typy výskumov priniesli rôzne výsledky. Niektoré hovoria, že ide o jedného človeka na 100-tisíc ľudí, iné, že o jedného človeka na 250 ľudí. Rozptyl vo výskumoch je teda obrovský a žiadna metóda nie je stopercentná.

Niečo môžu napovedať údaje z Argentíny, kde v roku 2013 prešla legislatíva, ktorá umožňuje ľuďom zmeniť si dokumenty o pohlaví bez toho, aby museli prechádzať cez súdne rozhodnutia, povolenie úradov alebo posudzovanie lekárov.

Platí tam princíp sebaurčenia – o tom, kto ste a aké sú vaše potreby, nerozhoduje nik iný, len vy sám. V priebehu roka o túto zmenu požiadalo asi 3000 ľudí zo 40-miliónov obyvateľov.

Zákon o rodovej identite tam pritom hovorí o splnení troch podmienok – minimálny vek 18 rokov, so súhlasom rodiča, opatrovníka alebo súdu o to však môžu žiadať aj deti, podanie žiadosti na príslušný úrad a uvedenie nového mena.

Je to správne?

Áno, lebo neexistuje iný objektívny spôsob ako určiť, či ste muž, alebo žena, než tak, že to poviete vy sám. Vy sám najlepšie viete, čo ste a čo vnútorne cítite. Poznáte iné nástroje, ktorými by sa vám dalo pozrieť do hlavy a určiť to?

Koľkí sa na vás obrátili s prosbou o pomoc tu na Slovensku?

Christián:  V rámci poradenstva a podporných skupín sme sa stretli so 150 až 200 takýmito ľuďmi.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak som na začiatku dobre rozumel, iritoval vás prístup štátu k ľuďom ako vy. V čom konkrétne?

Nehovoril by som o štáte, výstižnejším pojmom sú inštitúcie. Bol som mladý človek na strednej škole, a keďže neexistovali objektívne dohľadateľné informácie o trans ľuďoch, vznikol u mňa prirodzený problém.

Netušil som totiž, čo presne sa vo mne deje a čo vlastne môžem žiadať. Z nedostatku informácií logicky vyplývalo, že som si nemohol dovoliť urobiť vlastný coming out v škole, teda povedať okoliu, kým skutočne som.

Trans ľudia pritom cítia potrebu komunikovať a veľmi im chýba to, čo potrebujeme všetci, teda rešpekt a uznanie. Miesto toho zažívajú strach, neúctu, skrývajú sa, čo môže viesť k depresiám aj pokusom o samovraždu.

Vtedy som jednoducho nedokázal stredoškolskej inštitúcii adresovať požiadavku, že pre môj vývoj je potrebné, aby uznala, že som chlapec, a aby sa ku mne aj tak správala. Mal som teda preferovaný rod aj meno, ale nemohol som ich používať.

Čo konkrétne by vtedy priamo pomohlo?

Možnosť prísť do školy a otvorene povedať, že nie som žena, ale muž, trans človek, moja identita je takáto, a preto, prosím, komunikujte so mnou podľa toho.

Keďže to však nebolo možné, výsledkom bolo, že blízki spolužiaci ma síce volali mojím preferovaným, teda mužským menom, ale učitelia naďalej ženským, čo ma neustále nútilo hrať dve roly a akceptovať to, čo mi ubližovalo.

Čo sa deje v hlave mladého trans človeka, ktorý si postupne uvedomuje, že jeho telo nezodpovedá tomu, čo cíti?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie