Denník N

Trans človek: Ak s vyoperovaním maternice nesúhlasíte, máte smolu

Christián Havlíček (vpravo) prešiel tranzíciou, aby sa zbavil označenia ženským rodom, Romi Kollárik nemá vyhranenú rodovú identitu - necíti sa úplne dobre ani v mužskej ani v ženskej role. Foto N - Tomáš Benedikovič
Christián Havlíček (vpravo) prešiel tranzíciou, aby sa zbavil označenia ženským rodom, Romi Kollárik nemá vyhranenú rodovú identitu – necíti sa úplne dobre ani v mužskej ani v ženskej role. Foto N – Tomáš Benedikovič

Množstvo trans ľudí po operácii pohlavia vôbec netúži, je to mýtus, tvrdí Christián Havlíček.

CHRISTIÁN HAVLÍČEK sa narodil v roku 1986 v  Bratislave, vyštudoval sociológiu na Univerzite Komenského. V puberte zistil, že sa necíti ako dievča, ale ako chlapec, neskôr prešiel tranzíciou. Pracoval v  občianskom združení Možnosť voľby, v  roku 2010 spoluzakladal neformálnu skupinu TransFúzia na podporu ochrany ľudských práv trans ľudí a vzdelávanie spoločnosti o tejto téme. Od roku 2013 TransFúzia funguje ako občianske združenie. Má priateľku, medzi jeho hobby patrí čítanie, varenie, hudba, zvieratá.

ROMI, ROMINA, ROMAN KOLLÁRIK sa narodil v roku 1979 v Bratislave, vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracoval v rôznych neziskových organizáciách, dnes sa angažuje v TransFúzii. Jeho identita sa v rôznych momentoch strieda, raz sa cíti ako muž, inokedy ako žena, niekedy ani jedno z uvedených; mužský a ženský rod strieda aj pri komunikácii. Medzi jeho hobby patria americké seriály, čítanie a vyšívanie.

Keď sa s nimi niekto stretne na ulici a vopred nevie, že sú trans, ani mu nenapadne, že ide o ľudí, ktorým osud nadelil špeciálne batohy. Vzdelaní, sčítaní, inteligentne komunikujúci, v tomto konkrétnom prípade jeden vyštudovaný sociológ a druhý psychológ.

O tom, kde sídli ich združenie, netuší ani vrátnik na poschodí, kde majú kanceláriu. „TransFúzia? V živote som o tom nepočul,“ tvrdil spoza okienka, hoci od nich sedí len pár metrov za rohom.

Obaja pritom vedia, že prezentáciou svojich tvárí a názorov v novinách idú do rizika. Zažili nenávistné pohľady, nadávky, výsmech aj fyzické napadnutia, poznajú prípady tých, čo svoj transsexualizmus nezvládli a siahli si na život. Priznávajú však, že ak chcú búrať mýty o nich samých a pomôcť aj ďalším s rovnakým batohom, inú možnosť nemajú.

V akej spoločnosti žijeme z pohľadu ľudí ako vy?

Christián:  V takej, kde ako trans ľudia narážame na opakovanú diskrimináciu. Aby napríklad štát uznal moju skutočnú identitu, musel som podstúpiť pomerne netransparentný a ponižujúci proces, ktorý vážne narúšal moju telesnú integritu.

Častým problémom sú reakcie okolia, rodiny, priateľov, spolužiakov, kolegov. Ľudia totiž o trans takmer nič nevedia, z čoho vyplývajú všetky negatívne reakcie.

Musel som opakovane vysvetľovať, kto som, aký som, pričom časť ľudí to pochopila, iní však ostali nenávistní, čo sa prejavovalo aj fyzickým násilím. Stalo sa mi to neraz.

Nemení sa to k lepšiemu? V porovnaní s minulosťou je informácií o vás viac.

Situácia je stále kritická. Zatiaľ totiž neprišlo k tomu, aby bol trebárs proces tranzície možný bez zbytočných komplikácií. Miesto toho čelíme skôr nenávisti a násiliu.

Ľudia sa boja neznámeho. Nemali by ste vy sami viac verejne hovoriť?

Riziká, ak trans človek ukáže svoju tvár verejne, sú vysoké, môže čeliť tvrdým dôsledkom – napríklad vyhodeniu z práce či napadnutiu na ulici.

Keď sa ukážete na verejnosti, ľudia tiež spoznajú váš príbeh a dozvedia sa tak aj o vašej minulosti. Mnoho takýchto ľudí sa však s rozmerom trans identifikuje len v nejakej časti svojho života a v rámci procesu, ktorý potrebujú podstúpiť.

Principiálne sú však potom už len mužmi a ženami, takže nepotrebujú, aby každý z okolia poznal a riešil ich minulosť či súkromie. Hovoriť o tom do médií však znamená, že celý život ste spájaný aj s identitou, ktorú ste už uzavreli.

Koniec koncov, až doteraz som vlastne jediný, kto bol ochotný svoju tvár verejne ukázať viackrát vďaka podpore priateľov a bezpečnému priestoru, ktorý mám vytvorený. Ak je však niekto sám, zviditeľnenie by bolo rizikové.

Okrem toho médiá túto tému často spracúvajú zle – bulvárne a škandalózne. Novinári všeobecne nám nedávajú pocit, že im môžeme dôverovať, preto do interakcie s nimi vstupujeme opatrne.

Spomínate bulvár, ale vy sám ste kedysi dali rozhovor práve jemu. Je prirodzené, že preň je potom atraktívne zdôrazňovať najmä to, že ste žena preoperovaná na muža.

Snažili sme sa nastaviť si mediálnu stratégiu tak, že pre nás bolo dôležitých niekoľko vecí, napríklad nepoužívanie niektorých konceptov a pojmov. Mám pocit, že sa nám tým podarilo znížiť vykresľovanie trans osôb ako exotov.

Na druhej strane sme potrebovali priniesť danú tému aj širšej verejnosti a záujem vtedy prejavili práve bulvárnejšie médiá. V takom prípade radšej ustúpime v tom, že článok možno nebude z nášho pohľadu dokonalý, ale stále to bude lepšie ako mlčanie.

Okrem toho ako organizácia poskytujeme poradenské služby pre trans ľudí a ich blízkych, takže potrebujeme byť viditeľní. Komunita sa o nás môže dozvedieť najmä cez médiá, veľa iných spôsobov na prezentáciu nemáme. Benefitom bolo, že po danom článku sa na nás obrátilo oveľa viac osôb.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Laici vnímajú trans človeka ako niekoho, koho duša žije v nesprávnom tele, teda že žena je v skutočnosti mužom a naopak. Tak to však celkom nie je.

Určite nie. Trans ľudia sú však v princípe osoby, ktorých identita je iná ako tá, ktorú im pripísali pri narodení. Niekto sa totiž pri narodení pozrel na dieťa a označil ho za dievča alebo chlapca.

Logicky.

Lenže práve pri trans ľuďoch sa táto identita s označením nezhoduje. Človek označený ako muž sa môže cítiť ako žena, človek označený ako žena sa môže cítiť ako muž, alebo ich prežívanie nemusí vystihovať ani jedno z nich.

Vie sa, koľko vás je v populácii?

Romi:  Je to komplikované, rôzne typy výskumov priniesli rôzne výsledky. Niektoré hovoria, že ide o jedného človeka na 100-tisíc ľudí, iné, že o jedného človeka na 250 ľudí. Rozptyl vo výskumoch je teda obrovský a žiadna metóda nie je stopercentná.

Niečo môžu napovedať údaje z Argentíny, kde v roku 2013 prešla legislatíva, ktorá umožňuje ľuďom zmeniť si dokumenty o pohlaví bez toho, aby museli prechádzať cez súdne rozhodnutia, povolenie úradov alebo posudzovanie lekárov.

Platí tam princíp sebaurčenia – o tom, kto ste a aké sú vaše potreby, nerozhoduje nik iný, len vy sám. V priebehu roka o túto zmenu požiadalo asi 3000 ľudí zo 40-miliónov obyvateľov.

Zákon o rodovej identite tam pritom hovorí o splnení troch podmienok – minimálny vek 18 rokov, so súhlasom rodiča, opatrovníka alebo súdu o to však môžu žiadať aj deti, podanie žiadosti na príslušný úrad a uvedenie nového mena.

Je to správne?

Áno, lebo neexistuje iný objektívny spôsob ako určiť, či ste muž, alebo žena, než tak, že to poviete vy sám. Vy sám najlepšie viete, čo ste a čo vnútorne cítite. Poznáte iné nástroje, ktorými by sa vám dalo pozrieť do hlavy a určiť to?

Koľkí sa na vás obrátili s prosbou o pomoc tu na Slovensku?

Christián:  V rámci poradenstva a podporných skupín sme sa stretli so 150 až 200 takýmito ľuďmi.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak som na začiatku dobre rozumel, iritoval vás prístup štátu k ľuďom ako vy. V čom konkrétne?

Nehovoril by som o štáte, výstižnejším pojmom sú inštitúcie. Bol som mladý človek na strednej škole, a keďže neexistovali objektívne dohľadateľné informácie o trans ľuďoch, vznikol u mňa prirodzený problém.

Netušil som totiž, čo presne sa vo mne deje a čo vlastne môžem žiadať. Z nedostatku informácií logicky vyplývalo, že som si nemohol dovoliť urobiť vlastný coming out v škole, teda povedať okoliu, kým skutočne som.

Trans ľudia pritom cítia potrebu komunikovať a veľmi im chýba to, čo potrebujeme všetci, teda rešpekt a uznanie. Miesto toho zažívajú strach, neúctu, skrývajú sa, čo môže viesť k depresiám aj pokusom o samovraždu.

Vtedy som jednoducho nedokázal stredoškolskej inštitúcii adresovať požiadavku, že pre môj vývoj je potrebné, aby uznala, že som chlapec, a aby sa ku mne aj tak správala. Mal som teda preferovaný rod aj meno, ale nemohol som ich používať.

Čo konkrétne by vtedy priamo pomohlo?

Možnosť prísť do školy a otvorene povedať, že nie som žena, ale muž, trans človek, moja identita je takáto, a preto, prosím, komunikujte so mnou podľa toho.

Keďže to však nebolo možné, výsledkom bolo, že blízki spolužiaci ma síce volali mojím preferovaným, teda mužským menom, ale učitelia naďalej ženským, čo ma neustále nútilo hrať dve roly a akceptovať to, čo mi ubližovalo.

Čo sa deje v hlave mladého trans človeka, ktorý si postupne uvedomuje, že jeho telo nezodpovedá tomu, čo cíti?

Romi:  Tu upozorním na to, že nie pre každého trans človeka platí, že telo nezodpovedá tomu, čo cítite. Sme aj takí, ktorým telo ako také vyhovuje, ale naša identita nezodpovedá tomu, čo iní ľudia na základe tela očakávajú.

Christián:  Ani pre mňa vtedy telo nebolo také významné, lebo môj výzor bol taký, že som vedel byť okolím čítaný aj ako chlapec, aj ako dievča, záležalo na tom, ako sa kto na mňa pozeral. Podstatné a iritujúce bolo označenie rodu v dokladoch pre inštitúcie, pre ktoré som bol stále ženou.

Počas vysokej školy ste sa však pre coming out nakoniec odhodlali. To sa automaticky dotkne väčšieho okruhu ľudí – rodiny, kamarátov, známych, lekárov.

Bolo to veľmi postupné, najskôr sa to už počas strednej školy dozvedeli blízki ľudia, teda priatelia a rodina.

Ako reagovala rodina?

Veľmi dobre. Samozrejme, musel som vysvetľovať, čo to znamená, ale blízka rodina to nikdy nespochybňovala. Verila tomu, čo hovorím, hoci obavy, a nie malé, pre prípadné dôsledky tam boli. V každom prípade ma podporila.

Vysoká škola?

Na coming out som sa neodvážil už v prvý deň, študovať som teda začínal so ženským označením rodu. Medzi spolužiakmi som síce bol schopný to odkomunikovať, vzniesť takú požiadavku aj voči vyučujúcim však bolo náročné.

Odhodlal som sa na to až vtedy, keď už som mal pôvodné ženské meno v dokladoch zmenené na neutrálne. Legislatíva to totiž umožňuje. V tej chvíli som povedal, aký som, že sa mi zmenilo meno, že sa budem inak podpisovať a že pedagógov prosím, aby v komunikácii so mnou používali mužský rod.

Stretli ste sa aj s nevôľou?

Na vysokej škole nie. Fyzické útoky a nenávisť som zažíval najmä v období, keď som začal proces tranzície aj po medicínskej stránke. Niektorí z okolia vtedy reagovali zle, lebo ich rozrušilo, že zrazu nevedeli jednoznačne určiť, či som chalan, alebo dievča.

Dnes máte mužské meno. Čím ste museli v rámci tranzície prejsť?

Zdravotné služby pre trans ľudí nie sú na Slovensku zabezpečené v potrebnej miere. Na jednej ruke môžete spočítať lekárov, ktorí pracujú s trans ľuďmi. Nik iný vám však nevystaví potrebné potvrdenia.

Stále sa tu totiž aplikuje model tranzície, ktorý pochádza ešte zo 60. rokov minulého storočia. Používa sa teda veľmi zastaraný prístup, hoci vo svete sa už významne zmenil.

V čom?

Používajú sa isté kvázi diagnostické kritériá a lekári majú svoju vlastnú individuálnu predstavu o tom, čo znamená byť mužom a ženou. Ak ju nebodaj nenapĺňate, proces tranzície vám buď spomalia, alebo úplne zablokujú.

Romi:  Inými slovami, ak pre lekárov nie ste dosť normatívny, procesom tranzície vás odmietnu sprevádzať, lebo jednoducho rozhodnú, že trans človekom nie ste. Zopár lekárov v tejto krajine teda môže rozhodnúť, že vás nepustia k ďalším potrebným krokom, bez ohľadu na to, čo vnútorne cítite.

Čo konkrétne od trans človeka očakávajú, aby ho uznali?

Chcú počuť, že ste o svojej identite vedeli už od detstva, že vždy ste preferovali istý druh aktivít, že vašej identite zodpovedalo vždy aj vaše oblečenie, pričom v praxi to, celkom logicky, môže byť inak.

Ak totiž rodičia zistia, že dievča sa doma oblieka ako chlapec alebo naopak, neraz ich aj násilím nútia, aby to nerobili. Títo lekári, ak to zjednoduším, vlastne očakávajú, že ak ste označený ako chlap, ale cítite sa byť ženou, museli ste odmalička preferovať sukne, čo nemusí zodpovedať skutočnosti, lebo ich ani zďaleka nenosia všetky ženy.

Snažia sa vás teda napasovať do škatule so stereotypmi?

Áno. Problém je, že neexistuje žiadny medicínsky nástroj na objektívne určenie toho, kým sa cítite byť. Stáť to teda môže výhradne na tom, že to ako človek nahlas poviete.

V praxi vás však lekársky podrobujú neobjektívnym testom, ktoré sú postavené na stereotypoch. Pýtajú sa – ak sa cítiš ako žena, prečo nemáš dlhé vlasy? Prečo nemáš oblečenú sukňu? Akú nosíš spodnú bielizeň? Prečo nenosíš náušnice? A ak sa cítiš ako chlap, prečo ťa nebavia autá?

Aby ste ich teda presvedčili, musíte sa napasovať do nimi nastavených parametrov, a teda prípadne aj klamať? 

Áno. Oni totiž nerozlišujú, že sú rôzne typy žien a mužov a neexistujú zovšeobecňujúce znaky, na základe ktorých môžu niekoho niekam vtesnať. Ak to vezmeme do dôsledkov, vy sa môžete cítiť ako muž, ale oni to spochybnia, lebo nie ste dosť veľký, nemáte dosť chlpov na hrudi, nechodíte do posilňovne a ešte aj rád varíte.

No a ak vám to neuznajú, logicky zastavia aj proces tranzície, ktorý je pre vás dôležitý. Aby sa to teda nestalo, musíte sa vedieť trafiť do ich stereotypov. Stále sa zabúda na to, že rodová identita, na ktorej stavia diagnóza transsexualizmu, sa nedá určiť nijako inak ako slovným vyjadrením človeka, ktorého sa týka.

Medicína na to nemá žiadne postupy?

Ako chcete objektívne medicínsky určiť to, ako sa niekto cíti? Stereotypnými maskulínnymi a feminínnymi prejavmi? Ja sa predsa cítim ako muž, hoci pri narodení ma označili za ženu.

Prečo by ste mi to vlastne nemali veriť? Prečo by mal akýkoľvek lekár spochybňovať môj autentický pocit? Kto iný vie lepšie, kým som? Neviem vám to síce nijako dokázať, medicína mi však opak nedokáže, takže jednoducho nie je iný spôsob ako veriť mi.

Christián Havlíček, foto N - Tomáš Benedikovič
Christián Havlíček, foto N – Tomáš Benedikovič

Homosexualita bola už dávnejšie vyradená zo zoznamu chorôb. Ako je to s transsexualizmom?

Christián:  Transsexualizmus je stále oficiálne zaradený medzi duševné, teda mentálne poruchy, hoci prežívanie, ktoré označuje, nie je patologické a ide len o jeden z možných spôsobov prežívania. K jej depatologizácii však dochádza len pomaly.

Tým nechcem povedať, že trans ľudia nikdy nepotrebujú zdravotnú starostlivosť. Neraz totiž potrebujú aj terapie od psychológov či psychiatrov, dôvodom však je, že spoločnosť sa voči nim správa zraňujúco. Čo však trans ľudia rozhodne nepotrebujú, je spochybňovanie toho, či sú naozaj mužmi alebo ženami.

Poviem ešte jeden argument k tomu, že spôsob, akým nás diagnostikujú, nie je správny – vy môžete niekomu určiť, že je depresívny alebo má inú psychickú chorobu, lebo každá z nich má svoje príznaky.

Nikdy nikoho však nedokážete diagnostikovať ako trans človeka, lebo to vychádza z toho, ako sa človek cíti, pričom to, čo znamená byť mužom alebo ženou, sa líši od človeka k človeku.

Keď ste získali potvrdenie od sexuologičky, že ste trans, čo nasledovalo?

Podstatné bolo, že som od nej musel získať potvrdenie o svojej diagnóze, teda dobrovoľne vziať na seba nálepku, že naozaj mám mentálnu poruchu, inak by mi nemohla byť poskytnutá ďalšia potrebná zdravotná starostlivosť.

Ďalej som mal záujem o isté fyzické zmeny a zmenu mena na mužské tak, aby som sa definitívne zbavil ženského označenia rodu. To sa však dá až po absolvovaní predpísaných fyzických zmien, ktoré vôbec nie sú individualizované. Musel som teda prejsť všetkými, ktoré sú dané príkazom.

Čo to znamenalo pre vaše telo?

Mal som záujem iba o hormonálnu terapiu, aby som získal mužské rysy, nechcel som však sterilizáciu, teda operačné zásahy, ktorými odoberú vnútorné rozmnožovacie orgány. Je to totiž riziková operácia, navyše pre mňa ani nemala opodstatnenie, keďže pre okolie je úplne neviditeľná.

Keby som však odmietol, nemohol by som získať papier na zmenu mena a priezviska. Ak  človek nemá na výber, vtedy sa to označuje ako nútená sterilizácia. Takáto prax bola odsúdená okrem iného aj Svetovou zdravotníckou organizáciou a špeciálny spravodajca pre OSN ju označil za mučenie.

Operačne vám teda museli zasiahnuť do maternice a vaječníkov?

Áno. To je tá prax zo 60. rokov minulého storočia, o ktorej som hovoril.

Vôbec to nie je podmienené operačnou zmenou vonkajších pohlavných orgánov? Lebo ak nie, akú to má logiku?

Presne tak, nie je. Ak však s vyoperovaním maternice a vaječníkov nesúhlasíte, máte smolu. V tej chvíli by vám totiž povedali – aha, chcete mať maternicu aj vaječníky, zjavne sa teda nemôžete cítiť ako muž.

Pri tejto diagnóze teda musíte súhlasiť so všetkými nalinajkovanými medicínskymi krokmi, hoci to vôbec nemusí zodpovedať vašim predstavám o tele a skutočným potrebám. Ani nútenie ľudí do zmeny vonkajších pohlavných orgánov by však nemalo zmysel, pretože nie každý ju chce a potrebuje.

Čo prsia?

Tam je to individuálne. Ak ich trans muž nechce a túži po ich odstránení, vníma sa to skôr ako kozmetický zákrok, ktorý si hradí sám.

Na Slovensku sa, ak sa nemýlim, operačná zmena genitálií z mužských na ženské a naopak vôbec nerobí. Prečo majú ľudia v sebe zakorenené, že trans ľuďom ide primárne o toto?

U nás sa to nerobí, kto po tom túži, ide do zahraničia. Ten mýtus však zrejme vznikol zo zjednodušenej predstavy o trans ľuďoch, že ak chcete byť mužom alebo ženou, musia tomu zodpovedať aj genitálie, ktoré sa vnímajú ako základný znak.

Pravda je pritom taká, že množstvo trans ľudí po takej operácii vôbec netúži. Ide im o zmenu mena a dokladov, možno hormonálnu liečbu, nie každý však chce operačné odstraňovanie či zásahy do vnútorných a vonkajších orgánov.

Romi:  Rôzni trans ľudia jednoducho potrebujú rôzne typy zásahov a nedá sa to vtlačiť do jedného stereotypu. Čo potom tí, ktorí sa cítia byť rovnako mužmi aj ženami? Aj preto sa dôsledne vyhýbame pojmom ako zmena pohlavia, lebo ľuďom sa to okamžite spája s operačnou premenou penisu na vagínu a naopak.

Romi Kollárik, foto N - Tomáš Benedikovič
Romi Kollárik, foto N – Tomáš Benedikovič

Čo vám najviac komplikuje život?

Christián:  Je toho viac, napríklad absencia uznania a rešpektu v tom zmysle, že sa akceptuje naša existencia. Žijeme pritom normálne životy a plníme si sny ako iní ľudia, preto nie je príjemné, ak sa na nás nazerá patologickým spôsobom.

Zmeniť sa to dá vzdelávaním tak, aby spoločnosť vedela, čo transrodovosť znamená, lebo len tak sa dajú eliminovať predsudky. Veľmi by pomohlo vydanie usmernení pre základné a stredné školy, aby vôbec vedeli, čo v takom prípade môžu pre deti urobiť. Znie to zvláštne, ale vytvoriť bezpečné prostredie pre trans dieťa nie je nič náročné.

Treba tiež uľahčiť proces tranzície, lebo to, ako je dnes nastavený, mnohých odrádza. Trans ľudia totiž veľmi dobre vedia, aké zmeny so svojím telom a dokumentmi chcú urobiť, takže nie je dôvod nútiť ich aj do toho, čo nie je potrebné.

Samotný proces tranzície by tiež nemal byť umelo predlžovaný, lebo dnes to v extrémnych prípadoch trvá aj štyri roky, a to aj v prípade, že dotyčný v tom má jasno a dokonca zapadá do požadovaných stereotypov. Obvykle to však trvá rok až dva.

Tieto služby by mali byť transparentné a primerane dostupné s tým, že treba zabezpečiť aj poradenskú pomoc ľuďom, ktorí to majú najťažšie, lebo žijú v transfóbnom prostredí.

V akom veku začínajú trans ľudia riešiť problémy so svojou identitou?

Romi:  Máme prípad trans dieťaťa, ktoré už na základnej škole požiadalo o sociálnu tranzíciu a rešpekt, teda aby spolužiaci aj učitelia akceptovali, kým je. Pomohlo tomu, že malo osvieteného rodiča, ktorý to vedel správne uchopiť.

Poznáte prípady, keď majú takí ľudia problémy v práci?

Samozrejme, obracajú sa na nás aj takí. Naposledy sme riešili prípad ženy, ktorá bola v skúšobnej lehote, požiadavky súkromnej firmy v pohode napĺňala, ale musela odísť, lebo šlo o sexisticky nastavené prostredie, ktoré jej nedalo pokoj. Ten tlak jednoducho nevydržala.

V inom prípade šlo o predavačku v obchode, na ktorú ľudia agresívne reagovali pre jej neurčitý vzhľad. Keďže tlak bol dlhodobý a silný, začala sa brániť, až to nakoniec neuniesla a voči drzým zákazníkom pri ich poznámkach pritvrdila aj ona. Okamžite bola obvinená, že sa nevie normálne správať ku klientom.

Časté sú aj frustrácie ľudí, ktorí ešte neprešli tranzíciou, nemajú teda zmenené doklady na mužské, a tak sú nútení v práci chodiť v ženských šatách. Neraz sa stáva aj to, že niekto chodí na vysokú školu a skončí s ňou, lebo sa nedokáže sústrediť na štúdium z dôvodu povinnosti hrať rolu, v ktorej sa necíti komfortne.

Ako zvyknú reagovať rodiny, keď im dieťa povie, že je trans?

Často zle, rodina vtedy podrží málokoho. Mnohí mladí ľudia preto dlhodobo potláčajú frustráciu a nahovárajú si, že vydržia do osemnástich a potom od rodičov odídu. Vieme aj o prípadoch samovrážd, keď jednoducho nevydržali. V rodine necítili podporu ani porozumenie, tak to vzdali.

Problém je, že sa o tej téme vôbec nekomunikuje, nevedia o nej mladí ani ich rodičia. Miesto toho, aby rodičia boli na takúto možnosť pripravení a dokázali pomôcť, musia im práve trans potomkovia náročne vysvetľovať, o čo ide, a to bez garancie, že budú aspoň trochu pochopení.

Tí mladí sú vlastne bezradní, lebo nik im neporadí, že v tom nie sú sami a majú sa na koho obrátiť. Kým sa to nezmení, nezmení sa vlastne nič a stále budú pribúdať smutné osudy tých, ktorým sa dalo pomôcť úplne banálne – toleranciou, rešpektom a informovaním.

Dôležité pojmy: 

  • Trans muž je muž, ktorého pri narodení označili ako ženu. Ide o muža bez ohľadu na telesné zmeny, ktoré podstúpil, alebo či nepodstúpil žiadne.
  • Trans žena je žena, ktorú pri narodení označili ako muža. Ide o ženu bez ohľadu na telesné zmeny, ktoré podstúpila, alebo či nepodstúpila žiadne.
  • Transrodovosť je stav, v ktorom sa osoba nestotožnuje s tým, ako bola označená pri narodení, respektíve ktorý rod jej bolo pripísaný. O transrodovej osobe alebo trans osobe hovoríme napríklad vtedy, ak bol niekto pri narodení označený ako žena, ale má mužsku rodovú identitu. Tento pojem je omnoho inkluzívnejší a menej zaťažený stereotypmi ako pojem transsexualizmus.
  • Transfóbia je znechutenie, strach, hnev alebo diskomfort pociťovaný alebo dávaný najavo trans ľuďom alebo ľuďom s rodovo nestereotypým správaním.
  • Transsexualizmus je súhrnná medicínska diagnóza (F64.0), ktorá si kladie za cieľ pomenovať dôsledky rodovej rozlady. Podľa MKCH-10 je definovaná ako „túžba žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia, zvyčajne sprevádzaná pocitom nepohody z vlastného anatomického pohlavia alebo jeho neprimeranosti a želaním chirurgického alebo hormonálneho liečenia, ktoré by zladilo telo pacienta s preferovaným pohlavím.“ Ide o jedinú diagnózu, na ktorej je v súčasnosti viazané poskytovanie zdravotnej starostlivosti súvisiacou s tranzíciou. To neznamená, že každá osoba, ktorá tranzíciu podstúpi, sa stotožňuje s touto diagnózou. Taktiež to neznamená, že každá trans osoba prežíva svoju identitu a telo stereotypným spôsobom spájaným s touto diagnózou – mnoho trans ľudí nemá záujem o genitálne operácie a nemusia nenávidieť svoje telo.
  • Tranzícia je proces vyjadrenia vlastnej rodovej identity. Môže zahŕňať sociálnu časť (coming out, zmena rodu pri adresovaní seba, zmena obliekania a podobne), medicínsku časť (užívanie hormónov, operatívne zákroky) a právnu časť (zmena údajov v dokumentoch). Niektorí trans ľudia chcú v rámci procesu tranzície užívať hormóny a podstúpiť určité operatívne zákroky. Stretávame sa i s pojmom „zmena pohlavia“, hoci je zavádzajúci.
  • Zmena pohlavia – pojem užívaný v legislatíve SR ktorý vedie k úradnému uznaniu rodu transrodových ľudí. Pojem však v legislatíve nie je ďalej špecifikovaný. Zvyčajne sa spája s predstavou „transsexuálov“, ktorí podstupujú genitálne operácie. V tomto kontexte je tento pojem pohlavie často spájaný priamo s genitáliami. Napriek tomu, že pre niektorých trans ľudí sú tieto operácie potrebné, pre iných nielenže nie sú potrebné, ale sú proti ich predstave o vlastnom tele. Na Slovensku sa taktiež genitálne operácie (okrem kastrácie a sterilizácie) nevykonávajú a nie sú vyžadované pre právne uznanie rodu.

zdroj: www.transfuzia.org

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie