Denník N

Vojakom sa nemožno čudovať, no pokus o prevrat je nelegitímny

Z hľadiska západných ideálov je na tom Turecko čoraz horšie, no ešte nie úplne zle. Erdogan a AKP ťahajú krajinu zlým smerom, no nie sú Moslimským bratstvom. 

Nevydarený pokus o štátny prevrat v Turecku nebude mať takú dramatickú dohru ako úspešný vojenský puč z roku 1980, keď v krajine popravili päťdesiat politikov a aktivistov. Turecko sa k európskej konvencii zakazujúcej trest smrti pripojilo v roku 2004, paradoxne za prvej vlády Recepa Tayyipa Erdogana.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Erdogan síce nikdy nebol nadšeným propagátorom liberálnej demokracie a odsedel si zopár mesiacov za šírenie náboženskej neznášanlivosti, no na začiatku svojej vlády aspoň vytváral dojem, že členstvu v európskej politike prispôsobuje aj tureckú politiku – napríklad aj čo sa týka spomínaného hrdelného trestu. Postupom času však čoraz viac ukazoval svoju reálnejšiu tvár.

Posledné roky ho charakterizujú najmä diktátorské sklony, snaha zmeniť politický systém na prezidentský, podpora islamistických extrémistov, neľútostný boj proti Kurdom, odklon od sekulárneho charakteru krajiny, potláčanie pokojných demonštrácií, kamarátstvo s diktátormi a roztržky s demokratickými politikmi, kritika západného spôsobu života, prenasledovanie opozície, zmiznutia a podozrivé vraždy novinárov, kontrola médií a mnohé ďalšie problematické aktivity. Možno sa čudovať, že sa časť armády s tradíciou ochrankyne sekulárneho charakteru krajiny, ktorá niekoľkokrát neváhala zvrhnúť legálne zvolených vládcov, postavila na odpor a pokúsila sa o puč? 

Samozrejme, nejde o legitímny nástroj politického boja – tak to vidia nielen diktátori, ale aj predstavitelia demokratických krajín, ktorým Erdoganove spôsoby čoraz viac prekážajú. Turecký prezident a jeho strana zvíťazili v prezidentských i v štyroch parlamentných voľbách. Iste, najmä tie dvoje posledné neboli úplne kóšer, zvlášť čo sa týka mediálnej podpory v prospech AKP a jej spoluzakladateľa. No neboli ani vyslovene nedemokratické. Erdogan ťahá Turecko preč od Únie, hoci vstup do nej (nech je akokoľvek iluzórny) kedysi nazval svojou hlavnou prioritou. No zároveň ho ešte nemožno nazvať diktátorom. On i AKP ťahajú krajinu islamistickým smerom, no nie sú Moslimským bratstvom. Z hľadiska západných ideálov je to stále horšie, ale ešte stále nie úplne zlé.

Z hľadiska záujmov je to lepšie: Turecko je stále dôležitým členom NATO a pre európske krajiny je dôležitá napríklad dohoda o utečencoch. Ako hovorí klišé, je to diabol, ktorého poznáme.

Lenže práve to môže viesť ku skepse, aký bude ďalší vývoj v Turecku. Erdogan, ktorý ani doteraz nemal ďaleko k tomu, vidieť nepriateľa na každom rohu, môže ešte pritvrdiť – nielen vo vzťahu k reálnym, ale aj k imaginárnym nepriateľom. No ďalšia degresia je to posledné, čo by sme si mali dnes v súvislosti s Tureckom a jeho vládcami želať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pokus o prevrat v Turecku

Komentáre

Teraz najčítanejšie