Denník N

Na čo treba myslieť, keď budete zakladať politickú stranu

Cieľom tohto textu nie je odradiť niekoho od myšlienky založiť politickú stranu, ale priblížiť aj ľuďom z prostredia mimo politiky niektoré úskalia, ktoré čakajú nádejných politikov.

Autor vydáva Newsfilter, vo volebných kampaniach
radil viacerým slovenským politikom

Samo Marec sa pred pár dňami opýtal, ako by mala vyzerať strana, ktorá posunie Slovensko vpred. Jej základné atribúty pomenoval pomerne jasne a mohlo by sa zdať, že nie je nič ľahšie, ako takú stranu založiť. Také jednoduché to však nie je a v tomto texte si prečítate o štyroch hlavných úskaliach, ktoré založenie strany nevyhnutne sprevádzajú.

Financovanie

Peniaze sú vždy až na prvom mieste, hovorieval bývalý český premiér a prezident Václav Klaus. Pri politickej strane to platí trojnásobne.

Nedávno sa ma jeden kamarát opýtal, koľko peňazí by potreboval na založenie politickej strany. Odpoveď na túto otázku závisí od mnohých faktorov, ku ktorým sa ešte dostaneme, ale ešte predtým sa treba rozhodnúť pre spôsob financovania.

Najjednoduchšie, samozrejme, je, keď má dostatok peňazí otec-zakladateľ a zároveň budúci predseda (príkladom bola strana Pavla Ruska ANO). Všetko je jasné, dotyčný je ničím neobmedzený vládca a všetci ďalší, ktorí do strany prídu, musia tento fakt rešpektovať. Takáto situácia však takmer bez výnimky spôsobuje časom vnútorné konflikty, pretože niektorým osobnostiam časom začne prekážať rola štafáže vedľa svojho bosa a skôr či neskôr stranu opúšťajú.

Druhou možnosťou je pôžička. V slovenských končinách je to pomerne zriedkavý úkaz (úver sa ako novej strane podarilo získať strane Sieť iba v českej banke, aj to len vďaka výbornému výsledku Rada Procházku v prezidentských voľbách), pretože je to pre banku pri nevyspytateľnosti politického prostredia príliš riskantné. Úvery zvyknú banky poskytovať iba etablovaným stranám s dlhoročne stabilnými výsledkami vo voľbách (a teda aj financiami od štátu), no po tohtoročnom výsledku KDH budú asi ešte opatrnejšie.

Tretí spôsob financovania je najkontroverznejší – úvodnú investíciu vloží do strany jeden či viacero solventných podnikateľov. Či už týchto ľudí verejnosť pozná, alebo nie, z logiky veci si bude klásť otázku, prečo to títo podnikatelia robia a čo za to budú chcieť. Okrem nejasného vzťahu lídri strany vs sponzori strany je legitímna najväčšia obava – či nie je hlavnou motiváciou „oligarchov“ budúca účasť strany pri vládnej moci a z toho vyplývajúce biznisy pri obchodovaní so štátom.

Existuje ešte viacero spôsobov, ako financovať politickú stranu, ako sú členské príspevky, alebo napríklad crowdfunding, čiže kolektívne financovanie (veľa ľudí dá menšie množstvo peňazí), no na Slovensku sa dá iba ťažko predpokladať, že by sa niektorý z týchto spôsobov stal hlavným zdrojom príjmov novej politickej strany. Čiastočne predstaviteľné by to bolo iba v nejakej krízovej dejinnej situácii a iba s veľmi silným lídrom, ktorý by motivoval tisíce členov alebo státisíce občanov kompletne zafinancovať politickú stranu.

Ďalšie faktory pri uvažovaní o financovaní politickej strany sú: veľkosť straníckej centrály, regionálne štruktúry, či zapojenie sa do iných ako parlamentných volieb a financovanie kampaní prípadných kandidátov.

Niektorí ľudia sú ochotní pracovať nejaký čas aj bez finančnej podpory ako dobrovoľníci, ale väčšinu ľudí treba už pri zakladaní strany poriadne zaplatiť. Spočiatku vám stačí zamestnať zopár ľudí, no ak máte ambíciu byť plnoformátovou a celoslovenskou stranou, potrebujete mať na centrále fungujúcu štruktúru, ktorá stojí nemalé peniaze. Navyše, niektoré pozície si vyžadujú špecialistov so skúsenosťami (kancelár, stratég, marketér, hovorca, či ľudia komunikujúci s regiónmi a zahraničím), ktorých nie je na Slovensku veľa, takže si ich nekúpite za priemernú mzdu.

S tým súvisí aj rozhodnutie, či budete iba „bratislavská“ strana bez zastúpenia v regiónoch, alebo chcete mať svojich zástupcov po celom Slovensku. Okrem ťažkostí s výberom ľudí (viac nižšie) treba počítať s ďalšími výdavkami, pretože ani v regiónoch to nebude nikto robiť dlhodobo úplne zadarmo.

Absolútnym minimom je aspoň jeden platený zamestnanec v každom kraji a k tomu jeho základné vybavenie (kancelária, auto, telefón a pod.), takže máte už na mesačnej báze pomerne vysoké výdavky, a to ste ešte vlastne nič neurobili.

Najväčšie výdavky politickej strany sú, prirodzene, spojené s voľbami. Na Slovensku ich máme presne päť typov – parlamentné, prezidentské, európske, komunálne a župné –, pričom si musíte veľmi dobre premyslieť, do ktorých sa zapojíte a v akej intenzite (o tom nižšie).

Ak sa rozhodnete ísť kandidovať povedzme do župných volieb, okrem kandidátov na osem predsedov krajov sú tu aj stovky poslaneckých miest a vy sa musíte rozhodnúť aj o tom, či im budete ako strana hradiť kampaň. Ak áno, je to pomerne veľké množstvo peňazí (autor tohto textu používa na regionálnej úrovni pravidlo, že na kampaň potrebujete aspoň toľko eur, koľko ľudí idete kampaňou osloviť). Ak nie, je to pomerne veľké riziko (kandidáti si môžu „zohnať“ pochybné zdroje a nebudete mať ich kampane pod kontrolou).

Jednoduchá odpoveď na otázku, koľko potrebujete peňazí na založenie politickej strany, teda neexistuje, no určite na to nestačia ani desaťtisíce, dokonca ani státisíce eur.

Ľudia

Ďalším úskalím, často najväčším, pri zakladaní politickej strany, sú ľudia. Túto kategóriu si môžeme rozdeliť na štyri skupiny: líder, vedenie, regióny a centrála. O téme lídra politickej strany by sa dala napísať aj kniha, preto ju nateraz vynecháme a pozrieme sa bližšie na tých ďalších.

Okrem predsedu tvoria vedenie strany aj podpredsedovia a ďalší členovia najvyššieho orgánu strany. Komentátori radi píšu, že politická strana by nemala byť iba o jednom človeku, hoci pravda je taká, že na úspech (alebo nesúpech) celej strany veľmi často ten jeden silný líder stačí.

Nastáva teda problém nájsť ľudí, ktorí sú a budú zmierení s tým, že budú slúžiť lídrovi iba ako kozmetický doplnok, ale nesmú to byť ani úplní mumáci, ktorí by mohli narobiť ťažko napraviteľné škody. Ideálne je teda nájsť šikovných ľudí, ktorí túto svoju rolu akceptujú a nikdy z nej nevybočia.

Skutočnosť je však väčšinou taká, že ak aj ľudia z nižších pozícií rešpektujú lídra, tak sa snažia zvyšovať si svoju dôležitosť voči ostatným, a potom máte v strane viac intríg ako v mexickej telenovele. Líder potom musí venovať zbytočne veľké množstvo energie riešeniu sporov, vyvažovaniu záujmov a práci s emóciami medzi členmi politického vedenia strany.

Ešte viac problémov má líder s ľuďmi v regiónoch, najmä preto, že s nimi nie je v každodennom kontakte. Nadšenie ľudí pre vstup do politiky na Slovensku osciluje na úrovni 5-ročného dieťaťa pred povinnou lekárskou prehliadkou, takže nájsť šikovného človeka, ktorý by robil politiku nezištne, v súlade s ušľachtilými cieľmi strany a ochotného pracovať na komunálnej úrovni, je ako hľadanie ihly v kope sena.

Najmä tá posledná vlastnosť je v čase volebných kampaní mimoriadne dôležitá. Opačným prípadom je, že sa vám z jedného regiónu sami prihlásia viacerí komunálni politici, ktorí sú medzi sebou rozhádaní a vyčítajú si navzájom zásadné veci, ako napríklad netransparentnosť pri výbere firmy na kosenie trávy v roku 2007. Ak sa rozhodnete pre výlučne nové tváre, tie sú zase také neskúsené, že ich miestni komunálni politici „zomelú“ (či už v kampani, alebo ak uspejú, tak potom pri výkone funkcií).

Čo sa týka ľudí na centrále strany, ich prijímanie je ako uzatvorenie manželstva, ku ktorému si beriete aj hypotéku a tri deti. Musíte k nim prechovávať veľkú dôveru, že uctievajú jej sestru – diskrétnosť. Ešte náročnejší je prípadný rozchod, pretože rozlúčiť sa so zamestnancom centrály v zlom znamená nebezpečenstvo vypustenia všetkých klebiet do obehu, aj s chodiacim dôkazom.

Ďalším problémom so zamestnancami strán je, že majú často na rozhodovacie procesy väčší vplyv ako regionálni lídri, z čoho vznikajú ďalšie konflikty. Tí bez skúseností sú postupne potlačení, a hoci ste ich pôvodne prilákali na ľúbivé vízie krajších zajtrajškov, buď znechutení odchádzajú, alebo demotivovane ostávajú, no veľa už toho pre stranu neurobia a pred svojimi známymi ju ohovárajú.

Hodnoty

Každá strana by mala mať nejaké hodnotové ukotvenie, politický program a narysované základné čiary, ktoré neprekročí za žiadnych okolností. Problém je, že ak nejde o stranu jedného muža, nájsť kompromis na základných témach je už medzi zopár ľuďmi veľmi náročný proces.

Aj pri podobnom ideologickom nastavení (konzervatívci, liberáli, socialisti) sa nájde mnoho nuáns, na ktorých sa zakladajúci členovia nezhodnú a musia robiť väčšie či menšie vnútorné kompromisy. Ak ich nie sú ochotní urobiť, je to veľká komplikácia hneď od začiatku.

Odstrašujúcim príkladom môže byť spojenie hnutia NOVA a zoskupenia LIDO z roku 2013, po ktorom išli niektorí jednotlivci na pochod za rodinu a iní zase na gej pride, alebo keď v strane Sieť vyhlasovali niektorí členovia podporu referendu za rodinu a iní zase ostentatívne odmietli účasť. Vo všeobecnosti na tom nie je nič zlé a vo svete je mnoho príkladov široko „rozkročených“ politických subjektov, no médiá si pri zlej komunikácii na takýchto rozporoch vždy dostatočne zgustnú a ich voliči sú potom zmätení ako polárny motýľ na rovníku.

Podobné komplikácie nastávajú aj pri tvorbe neideologických – odborných častí volebného programu (napríklad v oblasti školstva či zdravotníctva), alebo pri zadefinovaní si toho, s kým do prípadnej povolebnej koalície za istých okolností ísť a s kým za žiadnych okolností neísť.

Načasovanie a stratégia

Veľmi dôležité je pri založení novej strany aj načasovanie jej vzniku a jej počiatočná (komunikačná) stratégia. Do čelného laloku sa natíska množstvo otázok, tu je 10 základných:

1. Zakladať stranu hneď po voľbách, keď panuje všeobecné sklamanie z výsledkov, alebo to nechať poriadne vyhniť a založiť ju až v čase totálneho úpadku ako jediné vyslobodenie?

2. Púšťať do obehu klebety o jej vzniku, alebo to držať v absolútnej tajnosti, všetko popierať a vletieť na politickú mapu ako veľká bomba?

3. Ohlásiť vznik novej strany v mediálne hluchom období (napr. v lete), keď médiá nemajú veľmi čo hrať, takže je pravdepodobnosť veľkého pokrytia, ale zároveň v čase, keď o politike veľa ľudí nerozmýšľa, alebo v naplno rozbehnutej sezóne, no s rizikom nižšieho mediálneho záberu?

4. Ísť pred parlamentnými voľbami aj do menších volieb (župných, komunálnych, európskych) a riskovať predčasný neúspech?

5. Minúť väčšinu peňazí na vytvorenie silnej značky, alebo si ich šetriť na finále predvolebnej kampane?

6. Venovať sa primárne len jednej hlavnej téme (napr. boj proti korupcii) alebo sa snažiť komunikovať viacero tém na podobnej úrovni?

7. Snažiť sa osloviť úzku, ale jasne zadefinovanú cieľovú skupinu, alebo širokú verejnosť?

8. Komunikovať formou reakcií na spoločenské dianie, alebo sa sústrediť na vlastnú agendu?

9. Pracovať s klasickými médiami a s celospoločenskými témami, ktoré oslovujú širšie publikum, alebo sa zamerať na onlinový priestor a mravčiu prácu v regiónoch?

10. Smerovať všetko úsilie na jedného lídra, alebo sa snažiť o budovanie znalosti viacerých členov tímu?

Cieľom tohto textu, rovnako ako pri predchádzajúcom, nebolo odradiť niekoho od myšlienky založiť politickú stranu. Zámerom bolo aj ľuďom z prostredia mimo politiky priblížiť niektoré úskalia, ktoré by na vás pri vzniku politickej strany číhali (a to sme vynechali všetky formálne náležitosti, ako napríklad podmienka 10-tisíc podpisov na zaregistrovanie, napísanie kvalitných stanov, zorganizovanie ustanovujúceho kongresu či rokovanie o koalíciách pri zostavovaní kandidátok).

Takže keď si nabudúce povzdychnete, že „nie je koho voliť a nechápem, prečo tu nevznikne nejaká nová strana“, tak si spomeňte na tento dlhý článok.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie