Prečo má v názve hnutie a nie stranu? 25 rokov od vzniku KDH
Strana kresťanov vznikla presne pred 25 rokmi a mimoriadne rýchlo. Už v prvý rok do nej vstúpili desaťtisíce ľudí. Ľudáctvo, ktoré si želali zahraniční Slováci, si Ján Čarnogurský vtlačiť nenechal.
Zakladajte kresťanskodemokratické kluby! vyzývali už dva týždne po 17. novembri 1989 kresťanskí aktivisti. Kluby mali vznikať v mestách, dedinách aj na pracoviskách a výzva z 30. novembra predpokladala celoslovenské stretnutie zástupcov klubov, ktorí rozhodnú, či sa premenia na politickú stranu, aký bude mať názov, štruktúru, organizáciu a program. Áno, z tejto výzvy vzniklo na sneme v Nitre pred štvrťstoročím sKDH.
Jedno z prvých stretnutí bolo na fare v bratislavskom Lamači. „Bola tam partia, ktorá túžila po kresťanskej demokracii. Aj rozhovory s Čarnogurským boli väčšinou o tom. Tak sa zrodila aj výzva,“ spomína Ivan Šimko, ktorý sa o pár rokov stal ministrom.
Stovky klubov
Nešlo o zakladanie strany zhora, ako to poznáme dnes. „Mali sme predstavu, že vzniknú kluby len s nejakým hrubým programom – kresťanská demokracia ako taká – a keď ich bude dosť, pretvoria sa na stranu,“ vraví Čarnogurský. Preto sa oficiálne zaregistrovali až 23. februára 1990 – po prvom sneme. Stali sa KDH, teda hnutím, a nie KDS, pretože si mysleli, že slovo strana po rokoch vlády komunistickej strany ľudia zle vnímali.
Čarnogurský hovorí, že o založení strany premýšľal už pred novembrom 1989, pretože vnímal, že komunizmus končí. „A otázka nového usporiadania spoločnosti sa dosahuje prostredníctvom politických strán.“ Šéfom KDH bol od založenia do roku 2000. On a časť zakladateľov KDH patrili ku katolíckemu disentu a roky boli prepojení s tajnou cirkvou. V čase novembrových demonštrácií v roku 1989 bol Čarnogurský vo väzbe za „protištátnu činnosť“.
Prepustili ho na nátlak verejnosti 25. novembra a zakrátko už písal výzvu na zakladanie klubov. S ním aj spisovateľka Hana Ponická, Anton Selecký, Ivan Čarnogurský a pesničkár Ivan Hoffman.
Klubov boli zakrátko stovky. Základom boli kresťanskí aktivisti, často z tajných cirkví, ľudia z kostolných speváckych zborov, spoločenstvá z pútí.
Prvé stretnutia klubov zažil aj Peter Bobula, ktorý o histórii KDH napísal knihu. V okrese Topoľčany, z ktorého pochádza, na stretnutia chodilo aj viac ako sto ľudí. „Vo väčšine obcí vznikli kluby. Niekde aj rýchlo zanikli, inde sa udržali dodnes.“ Vnímal to tak, že tieto základné bunky vznikajúcej strany už od začiatku mali vedenie, ktoré z Bratislavy posielalo návody a inštrukcie, ako založiť klub či ako zvoliť predsedu. Rýchlo vznikali okresné koordinačné centrá a po sneme už mali profesionálnych tajomníkov.
KDH malo rok po založení okolo 50-tisíc členov. Na ustanovujúci snem do Nitry prišlo 17. februára 1990 viac ako 1200 delegátov. Dnes majú kresťanskí demokrati 11 704 ľudí. Smer mal pred niekoľkými rokmi niečo vyše 16-tisíc členov. Druhá najmasovejšia strana v slovenskej histórii – HZDS – mala vo svojom najlepšom období okolo 35-tisíc členov.
Cirkev áno aj nie
Zakladala KDH katolícka cirkev? Pamätníci aj fakty ukazujú, že nie, hoci vplyv na zakladateľov mala. Na začiatku nešlo len o iniciatívu katolíkov. Už vo výzve z 30. novembra je jednou z troch kontaktných adries „Predseda Bratskej cirkvi na Slovensku“ a spoluautori výzvy Hana Ponická a Miroslav Tahy, teda dvaja evanjelici. V súčasnosti je KDH viac katolíckou stranou než v čase vzniku.
„Vo formálnom kontakte s cirkvou som bol,“ vraví Čarnogurský. Spomína, že na prvé schôdze KDH v mestách a dedinách často prišiel aj kňaz – katolícky, evanjelický alebo obaja. Prvé schôdze klubov sa často diali na farách. Priamemu prepojeniu KDH s cirkvou zabránili aj pravidlá katolíckej cirkvi, ktorá zakazovala kňazom členstvo v stranách.
Bobula hovorí, že cirkvi pri zakladaní strany pomohli – hlavne tým, že myšlienku šírili smerom k veriacim. Aj on potvrdzuje, že veľa prvých stretnutí bolo na farských úradoch.
Ľudáctvu sa ubránili
Pri vzniku boli aj tlaky, aby sa hnutie stalo pokračovateľom Slovenskej ľudovej strany, ktorú založil Andrej Hlinka a po ňom ju viedol Jozef Tiso. „Prišlo tam veľa zahraničných Slovákov. Slovensko videli také ako pred 40 rokmi,“ opisuje tlak na ľudácku líniu na prvom sneme Bobula. Vraví, že Čarnogurský si vyslovene dával pozor, aby neboli nástupcom SĽS, ale skôr povojnovej Demokratickej strany. Vzorom zo zahraničia bola skôr nemecká CDU. Podľa Bobulu po sneme už tlaky na ľudácku orientáciu neboli.
„Bol tam veľký tlak na to, aby sme sa koncipovali ako pokračovateľ ľudovej strany – nie tej vojnovej, ale prvorepublikovej alebo pred vznikom Československa,“ hovorí Šimko. Aj on vraví, že to skončilo Čarnogurského rozhodnutím na túto tradíciu nenadväzovať. Pripúšťa však, že sa medzi prívržencami tejto myšlienky našli aj obdivovatelia Jozefa Tisa.
KDH vzniklo až vo februári, no politickú silu malo už od začiatku roka 1990. S Verejnosťou proti násiliu (VPN) nominovalo poslancov a šéfov Národných výborov na miesta po zástupcoch komunistov. Vplyv získali aj vstupom Čarnogurského do federálnej vlády, v ktorej sa stal prvým podpredsedom.
Po registrácii, ktorú KDH dostalo 23. februára, už malo hnutie ambície stať sa masovou organizáciou. Na osvedčení o registrácii si zapísalo ako „organizačné zložky“ mládežnícku organizáciu, kresťanskodemokratické zväzy žien, pracovníkov vedy a školstva, lekárov a zdravotníkov, poľnohospodárov, odborárov, ekológov, ekonómov aj podnikateľov. Niektoré organizácie fungujú dodnes.
V prípravnom výbore mladých kresťanských demokratov bol aj Peter Tóth. Neskôr sa stal redaktorom denníka kresťanských demokratov Slovenský denník, potom denníka SME a za druhej Dzurindovej vlády bol už šéfom kontrarozviedky SIS.
„Bol som kontaktnou osobou, ktorej meno a telefónne číslo bolo vylepené po všetkých kandelábroch v Bratislave a možno aj v iných mestách, aby sa mladí hlásili,“ opisuje vtedajšie komunikačné metódy. Na ustanovujúcom smene vystúpil za mladých „kádéhákov“. Medzi mladými bol aj syn Jána Čarnogurského, ďalej súčasný zahraničnopolitický analytik Milan Nič či neskoršia podpredsedníčka KDH Jana Žitňanská. Tóth opisuje aj ďalší, dnes už nepredstaviteľný spôsob, ako o sebe dať vedieť. „Išiel som za KDMS do televízie. Vtedy sa tam chodilo tak, že ste sa prihlásili a išli ste do vysielania. Boli to revolučné časy. Výzvu na zakladanie KDMS som čítal v televízii.“
Už od 14. apríla 1990 sa KDH opieralo o Slovenský denník. Vychádzal v náklade 130-tisíc kusov, rýchlo však aj zanikol. Pomohla im aj aprílová návšteva pápeža Jána Pavla II. na Slovensku.
Keď bolo 19 percent málo
Hnutie išlo do prvých demokratických volieb v júni 1990 s veľkými očakávaniami. Výsledok 19,2 percenta a 650-tisíc hlasov by bol dnes pre KDH skvelý, vtedy to brali ako veľké sklamanie. Hlasy im uchmatla SNS a koalícia Spolužitie – Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Niektorých voličov odrádzali obavy z nostalgie KDH za HSĽS, hoci túto cestu strana odmietla. Vo vláde tak sekundovalo VPN, ktoré získalo takmer 30 percent.
Tých 19,2 percenta zostáva najlepším volebným výsledkom KDH v jeho histórii. Vo voľbách 1992 dostalo len necelých deväť percent, o dva roky neskôr desať percent, v roku 1998 spoločne zostavovalo kandidátku SDK, čo KDH nakrátko prinieslo premiéra Mikuláša Dzurindu. V roku 2002 získala strana 8,25 percenta, v roku 2006 8,3 percenta, v roku 2010 to bolo 8,5 a v roku 2012 to bolo 8,8 percenta.
Realitu volebných výsledkov strany v posledných rokoch ukázali prieskumy verejnej mienky. Podľa analýz agentúry Focus KDH volia vo výrazne zvýšenej miere starší ľudia a spomedzi parlamentných strán má najväčší pomer ženských voličiek.
Odchody
Ako vyzerá KDH dnes? Ešte štyrikrát bolo vo vláde a prežilo štyri rozpady. Prvým bol odchod skupiny okolo Jána Klepáča a Viliama Oberhausera v roku 1992. Klepáčovci, ktorí založili SKDH (Slovenské KDH) a potom Kresťanskú sociálnu úniu, chceli osamostatnenie Slovenska. Kým KDH sa od začiatku profilovalo ako reformná pravicová strana, ľudia okolo Klepáča mali skôr ľavicové ekonomické názory, ktoré sa vtedy označovali za „tretiu cestu“.
Veľký odchod priniesol vznik SDKÚ, do ktorého odišiel niekdajší podpredseda KDH Mikuláš Dzurinda a s ním Ivan Šimko či Ladislav Pittner. Proces, ktorý začal v roku 1998, skončil založením SDKÚ v roku 2000.
Hnutie oslabil aj odchod politikov okolo Vladimíra Palka v roku 2008. Odišiel s ním aj výrazný Franišek Mikloško. Hnutiu vyčítali pragmatizmus a odklon od kresťansko-demokratickej orientácie. Posledným personálnym oslabením bol odchod podpredsedov Daniela Lipšica a Jany Žitňanskej a po nich aj Radoslava Procházku. KDH napriek tomu výraznejšie nestratilo preferencie. Pohybujú sa okolo deviatich percent. A čo Ján Čarnogurský? V roku 2013 vystúpil z hnutia aj on.
Neobvyklé sú aj personálne výmeny v čele strany. Hoci aj v nej mali predsedovia na snemoch protikandidátov (Mikuláš Dzurinda aj Ján Figeľ), vo voľbách šéfov strany boli vždy neúspešní. Výmena predsedov z Čarnogurského na Pavla Hrušovského a Jána Figeľa nakoniec vždy prebehla na základe dohody, a preto nikdy neznamenala automatický odchod časti politikov, ako to na Slovensku v iných stranách často býva.
Vzniklo na základe výzvy z 30. novembra 1989 na zakladanie kresťanskodemokratických klubov.
Ustanovujúci snem malo 17. februára 1990, v tom čase už išlo o veľkú organizáciu. Predsedom sa stal Ján Čarnogurský.
Vo voľbách 1990 získali 19 percent a stali sa súčasťou vládnej koalície vedenej VPN a Vladimírom Mečiarom.
Na jeseň 1990 hovorí Ján Čarnogurský o samostatnej slovenskej „stoličke a hviezdičke“ v Európskej únii. Hoci nehovoril o potrebe rozdeliť v krátkom čase federáciu, mnohí to tak pochopili.
V marci 1992 vstúpil do KDH vtedajší predseda parlamentu František Mikloško. Strana mala krátko premiéra (Čarnogurský) aj šéfa Slovenskej národnej rady. Táto situácia sa už nikdy nezopakovala.
V roku 1992 KDH prvýkrát opustila časť členov. Ľudia okolo Jána Klepáča založili SKDH. Klepáč sa po 18 rokoch do KDH vrátil.
V druhých slobodných voľbách v roku 1992 dostalo KDH len necelých deväť percent. Vlády sa ujíma HZDS, KDH odchádza do opozície.
V roku 1993 sa stal podpredsedom strany Mikuláš Dzurinda.
V roku 1994 sa hnutie dostáva do dočasnej vlády Jozefa Moravčíka. Má v nej päť členov.
V roku 1995 KDH začalo vydávať vlastný týždenník Fakty.
V roku 1996 funkcionár KDH a primátor Bratislavy Peter Kresánek podpisuje 20-ročnú zmluvu na osvetlenie Bratislavy so Siemensom. O tri roky neskôr sa objavia informácie o prepojeniach KDH a Siemensu a je z toho jedna z prvých veľkých káuz tejto strany.
Na sneme v roku 1996 mal Ján Čarnogurský protikandidáta. Nad Mikulášom Dzurindom zvíťazil v pomere 214 ku 130 hlasom.
V roku 1997 sa KDH s ďalšími opozičnými stranami založilo Slovenskú demokratickú koalíciu. V septembri strana kandidovala Dzurindu na hovorcu SDK a ostatní ho podporili.
V roku 1998 malo KDH stále viac ako 28-tisíc členov. Do volieb nešlo, lebo svojich predstaviteľov nominovalo na kandidátku SDK. V čase mečiarizmu patrila strana k jeho najtvrdším kritikom.
SDK vo voľbách dostala menej ako HZDS, dokázala ale s SDĽ, SMK a SOP vytvoriť vládu. Premiérom sa stal zástupca KDH Dzurinda a vo vláde malo hnutie štyroch ľudí.
V roku 1999 sa prehlbovali spory medzi Dzurindom a KDH. V januári 2000 premiér oznámil, že zakladá SDKÚ. Mala byť alternatívou KDH so širším záberom aj na liberálnejších voličov.
Na jeseň 2000 Čarnogurský skončil ako predseda KDH. Strane klesala popularita, keď ho vystriedal Pavol Hrušovský. Protikandidáta nemal.
Vo voľbách 2002 SDKÚ výrazne predbehlo KDH. Hnutie sa stalo súčasťou druhej Dzurindovej vlády. Malo troch ministrov, získalo post predsedu parlamentu.
V januári 2004 navrhla Dzurindova vláda zástupcu KDH Jána Figeľa za eurokomisára. Európsky parlament ho oschválil.
Po voľbách 2006 KDH váhalo, či nezačne rokovania so Smerom o zostavení vlády, ostré debaty vo vnútri strany neskôr prispeli k odchodu skupiny okolo Vladimíra Palka.
V roku 2008 skupina okolo Vladimíra Palka a Františka Mikloška odchádza z KDH a zakladá KDS.
Na sneme v roku 2009 Pavla Hrušovského vystrieda Ján Figeľ. Protikandidáta nemal.
V roku 2010 KDH vstupuje do vlády Ivety Radičovej. Na post premiéra opäť nemá dosť hlasov.
KDH má v roku 2010 ďalšiu aféru. Ide o bratislavský byt predsedu hnutia Jána Figeľa, ktorý ho odkúpil za nízku cenu od mesta. Napriek prísľubu ho venoval na charitu až o rok.
Po voľbách 2012 odchádza KDH do opozície. Z hnutia odchádzajú podpredsedovia Daniel Lipšic a Jana Žitňanská.
V roku 2013 z KDH odišiel aj Radoslav Procházka.
Pavol Hrušovský v roku 2014 kandiduje za prezidenta. Napriek podpore Mosta – Híd a SDKÚ získal len 3,33 percenta hlasov.
KDH pomohlo poraziť mečiarizmus.
Igor Matovič, líder OĽaNO
V novodobej histórii boli súčasťou všetkých dôležitých momentov v dianí na Slovensku.
Béla Bugár, predseda Mosta-Híd
Že dokázali meniť predsedu bez toho, aby sa strana rozpadla.
Richard Sulík, predseda KDH SaS (Za chybu sa ospravedlňujeme, red.)
KDH vnímam cez negatívne momenty. Prvý bol keď Ján Čarnogurský zlikvidoval poľnohospodárstvo na Slovenku, druhý keď Ján Figeľ vyjednal katastrofálne podmienky pred našim vstupom do EÚ a tretí keď s Dzurindom presadili zmluvu s Vatikánom. Naozaj som nič pozitívne na KDH za tých 25 rokov nenašla.
Monika Flašíková – Beňová, europoslankyňa za Smer
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
