Denník N

Peter Šulej: Vždy som mal rád prekrývanie poézie a prózy

Peter Šulej (1967). Zakladateľ, editor a majiteľ vydavateľstva Drewo a srd, šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna. Aktívne sa zúčastnil na významných literárnych konferenciách, absolvoval množstvo autorských čítaní v Európe. Z diela – próza: Misia, Elektronik café, História, Spolu, poézia: Porno, Kult, Pop, Návrat veľkého romantika, Archetypálne leto, Koniec modrého obdobia, Márnivé bubliny, Nódy. Ukážky z jeho tvorby boli časopisecky publikované v Anglicku, Nemecku, Španielsku, Maďarsku, Poľsku, Česku a vo Francúzsku. Foto – Juraj Starovecký
Peter Šulej (1967). Zakladateľ, editor a majiteľ vydavateľstva Drewo a srd, šéfredaktor časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna. Aktívne sa zúčastnil na významných literárnych konferenciách, absolvoval množstvo autorských čítaní v Európe. Z diela – próza: Misia, Elektronik café, História, Spolu, poézia: Porno, Kult, Pop, Návrat veľkého romantika, Archetypálne leto, Koniec modrého obdobia, Márnivé bubliny, Nódy. Ukážky z jeho tvorby boli časopisecky publikované v Anglicku, Nemecku, Španielsku, Maďarsku, Poľsku, Česku a vo Francúzsku. Foto – Juraj Starovecký

Samozrejme, som rád, keď sa kniha bude páčiť, ale aby som s tým vopred kalkuloval, takto ja nedokážem ani len rozmýšľať, hovorí finalista Anasoft litery.

„Beriem to aj ako satisfakciu za všetko, čo som počas štvrťstoročného pôsobenia na literárnej scéne vykonal,“ hovorí na margo svojej finálovej účasti v cene Anasoft litera PETER ŠULEJ. Do desiatky autorov, z ktorých v septembri vzíde tohtoročný laureát, postúpil s románom Spolu (Marenčin PT).

„Trochu porno, trochu romantika, trochu dráma, prvá svetová vojna, trochu história a hlavne všetko spolu,“ píše sa na zadnej strane obálky. Kniha nemá predslov či doslov. Bol to autorský zámer alebo vydavateľské želanie sa takto „bez varovania“ pustiť do čitateľa? Predsa len kniha má netradičnú formu, je tam mnoho intertextuálnych presahov.

Názory na uverejňovanie anotácií, predslovov či doslovov sa rôznia. Vydavateľ mi do toho príliš nezasahoval, vychádzal som len z jeho predstavy, aby bolo na obálke pár slov o autorovi a niečo o knižke. Oslovil som teda Michala Habaja, ktorý sa rozhodol román priblížiť spomínaným bonmotom.

Znamená pre vás názov Spolu skôr permanentnú nerozlučnosť milostnej trojice alebo ho myslíte ako pointu?

Román sa dá čítať vo viacerých rovinách, ale jeho základom sú vzťahy. Slovko spolu evokuje akúsi romantickú predstavu večnej lásky, čiže ide od začiatku o to, aby hlavní hrdinovia boli spolu. Samozrejme, keďže nejde o klasickú dvojicu, je tam aj istá irónia.

Pohľad do vašej básnickej i prozaickej bibliografie napovedá, že sú vám blízke jednoslovné názvy.

Áno, mám ich rád, no nejde o nemenné pravidlo. Pri románovej trilógii síce platí, po tituloch História a Spolu bude nasledovať záverečná časť nazvaná Fytopaleontológia, no pri ďalších románoch sa všetko možno zmení. Podobne ako pri mojich básnických trilógiách, kde prvá mala jednoslovné názvy, no pri druhej som už zvolil dlhšie. Koniec-koncov až tak na tom nezáleží.

Trilógie sú zjavne vaším obľúbeným variantom. Plánujete ich vopred alebo vás počas písania „prinúti“ text k ďalším dielom?

Pri básnických zbierkach to tak proste vyšlo. Prvá trilógia je z deväťdesiatych rokov, je experimentálnejšia, jej jednotlivé časti majú viacero styčných bodov. Nakoniec, všetky tri knihy vyšli pomerne v rýchlom slede, kým ďalšia, „modrá“ trilógia, je už natiahnutejšia. Ale ani v jednom prípade som pôvodne nepredpokladal, že to budú trilógie. Naopak, pri románovej trilógii som si plán rozvrhol vopred, už pri Histórii som vedel, o čom bude druhá časť, aj že sa bude volať Spolu. A to isté platí aj o chystanom treťom diele, takže pri týchto románoch išlo o jasný zámer.

Kniha má tri dejové línie. Kým životné príbehy hlavného hrdinu Daniela a jeho okolia sú vlastne príbehmi ľudí vašej generácie, kde ste čerpali inšpiráciu na písanie postavy starého otca, ktorého osud je spojený s časovým obdobím výrazne odlišným?

Vždy vychádzam z nejakých reálií, či už sú to autobiografické prvky, alebo útržky príbehov, ktoré zažili moji kamaráti, známi či ľudia z okolia. Príbeh starého otca je postavený na zážitkoch môjho starého otca, ktorý naozaj bojoval v prvej svetovej vojne, bol v zajatí a domov sa vrátil po zhruba desiatich rokoch. K tomu som nakomponoval príbeh známeho slovenského architekta Ladislava Hudeca, ktorý ušiel z ruského zajatia na Sibíri do Číny a usadil sa v Šanghaji. Samozrejme, potom som už celok dofabuloval aj s dobrodružnou cestou naprieč celou Áziou domov. Tam už som čerpal skôr z prečítaných vecí, vychádzal som zo snov mnohých cestovateľov, túžiacich prejsť celú Áziu. Pravda, u nich bol smer opačný, zo západu na východ.

Aký je váš vzťah k postave protagonistu Daniela? Považujete ho za programovo bezuzdného pôžitkára či za tápajúceho muža, pre ktorého predstavujú vzťahy so ženami len reakciu na životnú frustráciu a hľadanie receptu na šťastie?

Daniel určite nie je negatívna postava, nejaký slaboch. Naopak, je to reálny človek, produkt našej doby, ktorý sa zmieta medzi rôznymi tlakmi, či už profesijnými, alebo milostnými. Úmyselne som pritom vynechal nejaké finančné tlaky a radšej som z neho spravil „rentiéra“, aby som sa vyhol nejakej prvoplánovej politicko-spoločenskej kritike a polopatistickým vysvetľovaniam dnešnej reality.

Jednotlivé línie románu majú výrazne odlišnú formu…

Línie sa preplietajú a niektoré doslova aj splývajú. Bola to výzva, ako vytvoriť fúziu udalostí, ktoré sa odohrali pred osemdesiatimi alebo sto rokmi, so súčasnosťou, nedajbože s nejakými erotickými scénami. Robil som to cez snové pasáže alebo pobožnosť starej mamy, ktorá tomu dáva akýsi nádych magického realizmu. Na druhej strane som sa snažil v knihe použiť netradičnejšie formálne prvky, na charakteristiku postáv som nezvolil triviálne opisy, ale ich pracovné výstupy – recenzie a kritiky hudobných, literárnych alebo výtvarných diel. Zaradil som tam aj zoznamy platní a kapiel – samozrejme, že ide o hudbu, ktorá ma zaujíma a ktorá charakterizuje nielen Daniela, ale celú generáciu, je to v širšom ponímaní alternatívna hudba, ktorá sa v niektorých prípadoch stala už mainstreamom. Ale je tam aj divadelná hra, recepty či manuál k magnetofónu, a potom monológy hlavných protagonistiek, ktoré ich charakterizujú asi najviac.

Nemali ste obavu, či čitateľ strávi mnoho týchto netradičných prvkov – sú tam dokonca aj maily či excelové tabuľky – a nestratí sa tempo jeho čítania?

507Ako básnik, a to je pozícia, v ktorej sa cítim najsilnejší, som nikdy nemyslel na čitateľov. Mám osobnú skúsenosť spred asi dvadsiatich rokov, keď som písal texty pre jednu banskobystrickú kapelu. Tí chlapci neustále špekulovali nad textami i muzikou z aspektu virtuálnych poslucháčov, trápili sa, ako to prijmú, až nakoniec k ničomu nedospeli, rozhádali sa a kapela skončila. Môj názor je, že pri umeleckej tvorbe myslieť na čitateľa v podstate nie je ani možné. Je to nutné pri komerčných produktoch, ale román nie je práca v reklamnej agentúre. Čiže ja som nijako nerátal s čitateľom, nevedel som a ani dodnes si ho neviem vôbec predstaviť. Samozrejme, som rád, keď sa kniha bude páčiť, ale aby som s tým vopred kalkuloval, takto ja nedokážem ani len rozmýšľať.

V knihe máte vetu: Básnici dnes už nebývajú slávni. Je to len veta z  dialógu, alebo hovorí aj za vás?

Určite poézia prešla do väčšieho undergroundu a stáva sa záležitosťou úzkeho okruhu ľudí, čo je nakoniec typické prinajmenšom pre celú európsku literatúru. Neverím, že pomery z 19. alebo zo začiatku 20. storočia, ktoré priali poézii, by sa ešte mohli vrátiť. Je tu obrovská ponuka rôznych médií, poézia si v nej hľadá svoje miesto, a hoci je to ťažké, nemyslím si, že by si ho nenašla. Ide o to, čo všetko považujeme za poéziu a kde všade sa prejavuje. Nie je to len v básnických zbierkach, ale na najrôznejších úrovniach, či už je to film, internet, digitálne médiá, aj samotné programovanie je vlastne poézia.

Ešte pred niekoľkými rokmi časť odbornej literárnej verejnosti riešila problém neexistencie veľkého súčasného slovenského románu. Odvtedy ich vzniklo viacero kvalitných, vrátane vašich. Pociťovali ste to tak aj vy, nebodaj ste sa práve preto vrhli na román? Alebo to bol ten takmer štandardný posun od poézie k próze?

Ja som začínal koncom osemdesiatych rokov sci-fi poviedkami a aj prvá prozaická kniha Misia z roku 1995 bola pripravená už pred mojím básnickým debutom. Vždy som písal aj poéziu aj prózu a neraz sa tie motívy prekrývajú, dokonca sa prekrývajú aj celé texty, keďže napríklad celý Mamin výlet do Juhoslávie je aj v tomto románe aj v mojej ostatnej básnickej zbierke Nódy, rovnako je z nej použitá, hoci mierne upravená, aj báseň Libe zu dritt. Vždy som mal rád tento duál, prekrývanie poézie a prózy.

A ako je to s tým veľkým slovenským románom?

Tú polemiku som vnímal ako neschopnosť našej literárnej kritiky posudzovať veci v širších kontextoch. Stačí sa pozrieť na to, čo v poslednom dvadsaťročí vyšlo v zahraničí, a uvidíme, že slovenská próza vôbec neťahá za kratší koniec. Je to o tom, že väčšie kultúry vedia pretlačiť všetko možné, ba dokonca aj texty, ktoré by u nás asi ostali bez povšimnutia, sa bežne prekladajú a dokážu obletieť celú planétu. Ale to už sa bavíme o marketingu literatúry. Preto sa čudujem, keď niekto spochybňuje slovenskú literatúru, či už prózu, alebo poéziu, hoci pri nej to je menej časté. Taký človek už naozaj musí byť, ak použijem eufemizmus, veľmi nerozhľadený, a podobné vyhlásenia vypovedajú viac o tom-ktorom kritikovi ako o literatúre. Určite máme tvorbu niekoľkých autorov porovnateľnú s čímkoľvek vo svete.

hlasovanie anasoft

Peter Šulej: Spolu (ukážka)

A tak sa aj stalo. Danielovi to síce trvalo skoro tridsať rokov, ale teraz ho našiel. Síce Orgovánového mužíčka, ale predsa. Je úplne jasné, keďže ide o orgován, že v ňom nemôže byť Marhuľový, ale Orgovánový mužíček. Bohvie odkiaľ doputoval. Možno bol nakoniec pôvodný, domáci. To on ho chráni.
Nádhera. Povie nahlas Daniel.
Chvíľu je ticho. Potom Andrea celkom neromanticky šepne: Chcela som, aby mi tvoje semeno stekalo po stehne. (1) Nezamiluj sa do mňa, dobre? Povie už o niečo vážnejšie a nakoniec skrúšene dodá:
Sľúb mi to, prosím ťa!
To prehovorila Satana, určite nie Andrea, no aj napriek tomu Daniel potichu vzlykne, do očí sa mu hrnú slzy. Nemohla nič počuť, nemohla ich ani vidieť. Orgovánový mužíček mu milosrdne prikryl oči, musela to len vycítiť. Plesne ho po bruchu a veselo zavelí:
Dosmútiť! Ide sa do bazéna! Andrea je späť vo svojom tele. Satana zmizla. Šaty pre Orgovánového mužíčka sú hotové a tie sú predsa ochranným štítom.
Prosím? Opýta sa Daniel a nechce veriť vlastným očiam. Špičkou brady ukazuje na parkovú fontánu.
To nemyslíš vážne? Ani nestihne dopovedať a Andrea nahá beží parkom a vojde do fontány. Voda strieka podľa nejakého vopred naprogramovaného algoritmu.
Daniel pozbiera veci a kráča k nej. Počuje zobúdzajúce sa vtáky, pomaly sa púšťajú do svojho oratória, bude svitať. Okná okolitých domov sú tmavé, nemusia sa báť, že by ich niekto pozoroval. Predsa len má divný pocit. Chvíľku váha, ale keď vidí, ako sa vynára z fontány, vidí krásne prsia, vidí nymfu, pochopí, že sa ocitol v trojrozmernom remaku filmu La Dolce Vita, a zahrá si hlavnú úlohu. Aj napriek tomu, že voda nie je najteplejšia, milovanie všetko rozžiari a preteplí. Daniel si nakoniec musí poopraviť svoj názor na romantiku.
Šípky sa stanú pravidelnou aktivitou, park ich spálňou a fontána, ako ináč, kúpeľňou.

(1) Chcela (…) po stehne. Ivana Gibová: Košeľa z knihy Usadenina.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie