Esterházy a Gorkij – dva príklady, ako sa vyrovnať s mocou

Nemôžete písať, keď máte na špičke pera priviazanú mašľu v národných farbách alebo čokoľvek iné. Spisovateľ smie mať na špičke pera iba špičku pera, prípadne trochu atramentu, napísal jeden z najväčších maďarských spisovateľov Péter Esterházy. Zomrel neočakávane minulý týždeň. Vedelo sa, že má rakovinu pankreasu, sám to vlani oznámil. Situáciu však zvládal s obvyklou noblesou a humorom, dokonca vydal knihu, v ktorej sa so svojou chorobou a reakciami okolia vyrovnáva.

Málokto však asi čakal takýto rýchly priebeh choroby. „Konečne text, ktorý nezačínam slovom pankreas,“ začal posledný verejný prejav na začiatku júna, keď v Budapešti otváral tradičný Týždeň knihy, najväčšiu literárnu udalosť u našich susedov. Samozrejme, neodpustil si kritiku súčasných pomerov v krajine, večné hľadanie nepriateľa a snahy mocibažných diletantov ovládať maďarskú kultúru.

Aristokrat v najlepšom zmysle slova

Neochota slúžiť nejakej ideológii či politickej strane a moci totiž u Esterházyho neznamenala, že by sa nevyjadroval k politike a spoločenským pomerom. Písal pravidelne publicistiku, ktorá síce nebola prvoplánovo politická, ale svoje názory na politické dianie v nej nikdy neskrýval. Platilo to najmä za takzvaných konzervatívnych, v skutočnosti nacionálnych vlád s autoritárskymi sklonmi, zahľadených do minulosti, ktoré mali v maďarských podmienkach paradoxne k demokracii oveľa negatívnejší vzťah než vlády postkomunistických socialistov. Po roku 1989 ich bola – vrátane tej dnešnej – väčšina.

Pritom bol Péter Esterházy na prvý pohľad priamo stelesnením umeleckého ideálu takzvanej konzervatívnej kultúrnej politiky. Pôvodom bol aristokrat, veriaci, svojím spôsobom i konzervatívny a navyše rovnako ako Viktor Orbán miloval futbal. Esterházy však bol aristokrat v najlepšom zmysle slova, neznášal malosť, šovinizmus, primitivizmus, boj o korytá, pokrytectvo a hádzanie zodpovednosti na iných. A to ho logicky stavalo proti trpaslíkom a lokajom, čo sa na aristokratov len hrali.

Esterházy sa vždy a celkom úspešne držal toho, že spisovateľ má byť nezávislý od ideológií a politík. Známym sa stal v osemdesiatych rokoch. V liberálnejších podmienkach kádárovského režimu mohol publikovať viac-menej slobodne, i keď v ničom nezodpovedal ideálom vtedajšej kultúrnej politiky. Líšil sa však aj od mnohých svojich kolegov, ktorí sa snažili z naivity alebo vypočítavosti „viesť dialóg s mocou“ a zaistiť si lepšie podmienky. Medzi nimi bolo mnoho takých, čo sa potom rýchlo pretransformovali na zúrivých nacionalistov a vydávali sa za obete komunistického útlaku.

Estreházy sa nikdy nepovažoval za obeť, aj keď si jeho rodina za komunizmu skutočne vytrpela svoje. Nikdy sa však nepovažoval ani za bojovníka proti diktatúre. Proste na ňu kašlal, vytvoril si vlastný svet, oslobodil sám seba, ako píše publicista János Széky. A zároveň pomáhal žiť slobodne mnohým iným. Nikdy nikomu neslúžil, a preto ani nikdy nemusel prezliekať kabát a meniť názory ako mnohí. Sám Esterházy tento jav, ako vždy trefne a s humorom, krátko po páde komunizmu s odkazom na biblický príbeh obrátenia Saula/Pavla nazval „dopravnou špičkou na ceste do Damasku“.

Ľudí ako Esterházy naozaj nie je veľa. Z histórie poznáme častejšie príklady zlyhania umelcov či aspoň ich ťažkého vyrovnávania sa s tlakmi, ktorým boli vystavení.

Propagandista

Minulý mesiac uplynulo osemdesiat rokov od úmrtia iného veľkého spisovateľa, ktorý naopak absolvoval cestu do Damasku viackrát obidvomi smermi. Nezvládol „situáciu medzi kladivom a nákovou“ ako svoj osud sám opisoval. Maxim Gorkij pred ruskou revolúciou v roku 1917 s výhradami podporoval boľševikov, ale prvé roky po revolúcii vystupoval ako ostrý kritik ich mocenských praktík. Následne prijal Leninovu ponuku, aby sa zo zdravotných dôvodov odsťahoval do zahraničia a žil tam na náklady sovietskej vlády. To však, samozrejme, znamenalo i to, že sa aspoň verejne nebude o sovietskej diktatúre kriticky vyjadrovať.

Gorkij pritom na peniaze z Moskvy nebol existenčne odkázaný. Na rozdiel od mnohých iných ruských kolegov by v emigrácii nehladoval. Bol svetovo uznávaným a populárnym autorom. Napriek rokom stráveným v zahraničí sa síce nikdy nenaučil žiadny cudzí jazyk, ale jeho diela vychádzali v prekladoch vo vysokých nákladoch, jeho hry sa hrali po celom svete.

Rýchlo si však privykol na bezstarostný, skutočne luxusný život v zahraničí a ten mu najlepšie zaistili peniaze od komunistickej vlády. Gorkij sa doslova predal diablovi a musel za to platiť čoraz viac. Po niekoľkých rokoch už nestačilo iba mlčať, musel sa aktívne zapojiť do obhajoby sovietskeho režimu v zahraničí, vyvracať správy o jeho krutosti, o vyháňaní, väznení a vraždení obyčajných ľudí i príslušníkov kultúrnej elity, napádať ruských emigrantov a zahraničných kritikov. Mal veľký vplyv a prispel k tomu, že mnoho známych západných ľavicových intelektu­álov odmietalo desivým správam z Ruska uveriť.

Po čase už Stalinovi nestačilo ani toto. Z propagandistických dôvodov potreboval zinscenovať pompézny návrat spisovateľa do Ruska a Gorkij sa pod hrozbou zastavenia dotácií opäť podvolil.

Doma začal najhanebnejšiu éru svojho života. Podobne ako v emigrácii sa ho režim snažil čo najviac odstrihnúť od sovietskej reality. Určite však aspoň z väčšej časti vedel, čo sa okolo neho deje. Mal dosť informácií o stalinskom terore, o pravom charaktere gulagov, o krutom osude mnohých svojich známych. Ani to mu nebránilo písať oslavné články aj o gulagoch a celom systéme nútených prác, píše česká rusistka Ivana Ryčlová.

Smutne slávny koncentračný tábor na Soloveckých ostrovoch, ktorý v rámci zinscenovanej reportážnej cesty navštívil, Gorkij nazval príkladom humánnosti sovietskeho väzenského systému, v ktorom sa „sociálne nebezpeční ľudia menia na sociálne užitočných, profesionálni zločinci na kvalifikovaných robotníkov a uvedomelých revolucionárov“, a to všetko pomocou „výchovy prácou za podmienok čo najširšej slobody“.

Ešte za života sa Gorkij stal ikonou komunistickej propagandy a výrazne prispel k zakrývaniu komunistických zločinov. Rád pritom prijímal materiálne a iné pocty, ktoré mu za to boli odmenou. V tomto kontexte je skoro vedľajšie, že sa Gorkij občas snažil zastať perzekvovaných intelektuálov a niektorých svojich známych pravdepodobne skutočne zachránil.

Odvahu opäť verejne kritizovať Gorkij našiel až na sklonku života, po smrti syna, ktorý bol možno zavraždený na príkaz šéfa tajnej polície. To už však bol dostatočne kúpený, zdiskreditovaný a izolovaný, aby si Stalin z jeho ďalšieho obratu nerobil ťažkú hlavu.

Stačí sa rozhliadnuť

Esterházy a Gorkij, samozrejme, nežili v rovnakých podmienkach, pomery za kádárizmu a stalinizmu sa nedajú úplne porovnávať. Tobôž tlaky, ktorým boli vystavení. To však nič nemení na tom, že sa Gorkij, spisovateľ vydávaný za svedomie Ruska (a často sa tak aj tváriaci), zapredal najmä z materiálnych dôvodov.

Po väčšinu času, keď slúžil diktatúre, nebol vystavený skutočnej hrozbe, dokonca ani existenčnej. Bol vo svete príliš známy a populárny, aby na neho spáchali atentát, aby mu niečo vážne hrozilo. Lenin a potom Stalin si ho kúpili za pocty a za luxusný život, zastrašovať ani nemuseli. To sa v prípade Esterházyho nepodarilo komunistom ani nacionalistom, aj keby sa bol obom veľmi hodil.

Na Slovensku rovnako ako v Maďarsku sa pritom stačí rozhliadnuť, aby človek videl množstvo „celebrít“ od schopných umelcov až po televízne hopsandy moderujúce mítingy vládnucich strán, aby bolo jasné, že zo strany moci ponuka zapredať sa stále je. A že sa vždy nájde dosť ľudí, pre ktorých je tento obchodný model dostatočne príťažlivý.