Denník N

Aj v Nigérii zabíjajú teroristi deti, no v novinách si o nich neprečítate. Médiá sú cynické a my s nimi

Kamión, ktorým zavraždil terorista na promenáde v Nice 84 ľudí. Foto – TASR/AP
Kamión, ktorým zavraždil terorista na promenáde v Nice 84 ľudí. Foto – TASR/AP

Na Blízkom východe a v Afrike zomrie pri teroristických útokoch niekoľkonásobne viac ľudí ako na Západe. Prečo to ľudia tak neprežívajú na sociálnych sieťach a médiá tam neposielajú svojich reportérov?

Od začiatku minulého roka zomrelo pri 2 049 teroristických útokoch 28 689 ľudí.

Ak zalovíte v pamäti, spomeniete si zrejme na útoky v Paríži, Bruseli, Orlande, možno v Turecku, alebo v Tunisku, či Egypte, lebo to sú dovolenkové destinácie.  Uplynulý rok a pol však každý mesiac teroristi zabili viac ako tisícku ľudí, niekedy aj dve.

O obetiach v Bagdade, Ramádí, Maiduguri či v Kandaháre však nevieme nič.

Skryjú sa pod floskulou typu niekoľko desiatok obetí, vlna násilia, dlhotrvajúca občianska vojna, nepokojný región. Neeurópskych a neamerických útokov je však nepomerne viac, a umiera pri nich oveľa viac ľudí. Kým na Blízkom východe, v Afrike a Ázii zomrelo pri útokoch za posledných 18 mesiacov 28 031 detí, žien aj mužov, v Európe a na americkom kontinente ich bolo 658.

teroristi2

Selektívna empatia

Ak si postavíte tieto dve čísla vedľa seba, pochopíte, že terorizmus zasahuje Západ v oveľa menšej miere a napriek svojej hrozivosti má aj menej devastačné účinky na ľudské životy, stabilitu v krajinách aj na ich ekonomiku či životnú úroveň.

V médiách a na sociálnych sieťach sa však týmto útokom venuje viac pozornosti, ľudia si na profily dávajú vlajky zasiahnutých európskych štátov, či statusy Je suis… Môže to vyzerať tak, že západní ľudia súcitia viac s obeťami útokov na Západe. Znamená to, že si menej vážime ľudské životy na miestach, o ktorých niekedy ani celkom presne nevieme, kde sú, a ktoré nám často splývajú do akejsi neprehľadnej guče plnej násilia, krvi a nepredstaviteľnej brutality?

Nie je to príjemné, ale čiastočne je to tak, a spôsobuje to viacero faktorov. Veľmi dôležitý je moment blízkosti.

Jednoducho, silnejšiu emóciu (strach, súcit, hnev na páchateľov) v nás vyvolávajú udalosti na miestach, kde sme boli, ktoré poznáme z filmu, kde boli naši známi, a kde by sme sa teoreticky mohli ocitnúť aj my. Denník Los Angeles Times to zhrnul takto: „Príslovie o tom, že sa musíš prejsť v niekoho topánkach, aby si pochopil, čím prechádza, si vieme ľahšie vizualizovať na nám blízkych miestach.“

Tí, čo sú ako my

Platí aj pravidlo, že dôležitá je nielen geografická blízkosť, či podobná ekonomická či sociálna úroveň zasiahnutých oblastí, ale aj to, či obete majú podobný životný štýl ako my. Ak si osvojíme napríklad ideu, že islam je „násilnícke náboženstvo“, že v niektorých krajinách má ľudský život nižšiu hodnotu, a že sa s tým nedá nič robiť, lebo to akceptovali aj domáci, tak potom si napríklad útok v Nigérii, Líbyi či Sýrii „racionalizujeme“ tým, že tam to tak chodí a my s tým veľa nenarobíme.

Našu citlivosť, ktorá má tiež svoje prirodzené limity, lebo na zachovanie duševnej stability sa jednoducho nedá prežívať všetko zlo a neprávosti sveta, otupuje aj to, keď sa útoky v niektorých častiach sveta dejú opakovane, páchajú ich stále tie isté skupiny a majú rovnaký scenár. To sa vzťahuje na dlhotrvajúce konflikty na Blízkom východe, ale aj v Južnej Amerike, napríklad v Kolumbii.

Dôležité je aj to, čo nám ponúkajú médiá, a v poslednom čase hlavne to, čo si z nich ešte vyberajú sociálne siete, ktoré mnohým ľuďom nahrádzajú klasické médiá a majú svoje algoritmy na výber tém. To platí aj pre internetové vyhľadávače.

Cynizmus médií

Selektívne sú však aj klasické médiá, ktoré majú na webe okamžitý čitateľský ohlas a často sa ním riadia. Je zrejmé, že ľudia si skôr vyberú správy, čo spĺňajú kritériá, ktoré sme už spomenuli.

Dôležité je aj to, ako zareagujú politici, aká je celková spoločenská atmosféra. „V tvárach mladých ľudí zabitých v Paríži vidíme naše deti,“ povedal americký prezident Barack Obama, keď minulý rok v novembri islamisti zabili desiatky mladých ľudí v klube Bataclan.

Obete  nedávnych útokov v bangladéšskej Dháke či irackom Bagdade však len spomenul vo vyhlásení o ďalšej francúzskej tragédii, tentoraz v Nice.

Analýza článkov v The New York Times napríklad ukázala, že pre noviny je 5,9-krát zaujímavejšie informovať o útokoch vo Francúzsku ako o rovnako veľkých útokoch kdekoľvek inde na svete.

Problémom však je aj to, kde majú noviny svojich reportérov, a či sú ochotné poslať žurnalistov povedzme do afrických krajín. Aj médiá zasiahli masívne škrty, nemajú dosť špecialistov na jednotlivé regióny, a ak sa niečo stane, preferujú poslať novinárov do krajín, o ktoré sa čitatelia zaujímajú.

Aj novinári sú len ľudia, a keď aj majú pocit, že sa všetkým regiónom venujú rovnako dôkladne a poctivo, nie je to pravda. Cynizmus, spôsobený čiastočne aj tlakom písať len „čítavé témy“, je čoraz prítomnejší a to, ako sa s ním redakcie vedia vyrovnať, by malo byť signálom ich kvality.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie