Filozof, ktorý neverí na Boha alebo slobodu vôle: Nedôverujte svojej mysli, systematicky chybuje

Augustín, kresťanský autor z prelomu 4. a 5. storočia, a neskôr aj filozof René Descartes („Myslím, teda som“) sa nás snažili presvedčiť, že ak sa ponoríme do svojej mysle – do svojho vnútra –, vydolujeme z nej niečo podstatné o tom, ako fungujeme my a svet.

Zrejme nemali pravdu. Ak nás výskum v psychológii a príbuzných odboroch za ostatné desaťročia niečo naučil, je to skutočnosť, aby sme nedôverovali všetkému, čo nám naša chybujúca myseľ nakuká.

Exemplárnym príkladom sú optické ilúzie. Jednou z najznámejších je Müller-Lyerova ilúzia, poznáme ju aj zo školských lavíc – na konci úsečiek sú hroty, ktoré smerujú buď dnu, alebo von.

Myseľ nám radí, že dĺžka štylizovaných šípov je rôzna. Až keď vezmeme do ruky pravítko a premeriame ich, zistíme, že sme sa stali obeťou klamu.

Nedokonalá myseľ

Ľudská myseľ jednoducho nie je dokonalý nástroj na poznávanie sveta, ale výsledok evolučných procesov, a preto nedokonalého prírodného dizajnu.

Po milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych skupinách, aj preto je naša myseľ prirodzene tribalistická, čiže delí ľudí na My (dobrí) a Oni (zlí).

Evolučná teória vysvetľuje aj to, prečo sme xenofóbni a prechovávame nedôveru k tomu, čo je cudzie – v našej pravekej minulosti boli iné kmene konkurenti, s ktorými sme súperili o obmedzené zdroje: potravu, prístrešky či partnerov.

„Naša kognitívna výbava je evolučne uspôsobená na prežitie vo svete stredne veľkých telies, a preto nie sme schopní intuitívne uchopiť deje, ktoré sa odohrávajú na kozmickej alebo mikroskopickej úrovni,“ píše o nedostatkoch mysle filozof Filip Tvrdý v knihe Nesnáze introspekce. Vyšla minulý rok.

„Snaha používať intuíciu na vysvetlenie udalostí veľkého tresku alebo tých, ktoré prebiehajú na kvantovej úrovni, vyvoláva iba posmech,“ dodáva Tvrdý.

Prečítajte si

Astrofyzik chce žiť v Krajine dôkazov: všetci ho kritizujú, ale treba sa ho zastať

Existuje duša? Robíte si žarty?

K názoru, že introspekcia – pozornosť na vlastné duševné stavy – je nedôveryhodným spôsobom poznávania, sa pred pár dňami prihlásil aj Alex Rosenberg, filozof z Duke University. V The New York Times mu tento týždeň vyšiel článok s príznačným názvom: Prečo nepoznáte vlastnú myseľ.

Známym sa stal v roku 2011, keď mu vyšla kniha Ateistov sprievodca realitou. Narúša v nej našu samoľúbu predstavu o vlastnej výnimočnosti, svet zbavuje všetkých nadprirodzených činiteľov a mystiky, dokonale ho odčaruje a plne ho podrobuje skúmaniu prírodných vied.

V úvode provokatívnej knihy píše:

Je Boh? Nie.

Aká je povaha reality? To, čo povedia fyzici.

Aký je zmysel vesmíru? Žiaden nie je.

Aký je zmysel života? To isté, nie je žiaden.

Prečo som tu? Mal si šťastie.

Funguje modlitba? Samozrejme, že nie.

Existuje duša? Je nesmrteľná? Robíte si žarty?

Existuje slobodná vôľa? Ani náhodou.

Rosenberg s kolegami debatuje o povahe vedy. Zdroj – YouTube

Nevýhoda vedy

V článku pre The New York Times Rosenberg píše o tom, čo je veľkou nevýhodou vedy – množstvo z jej zistení je protiintuitívne.

Vezmite si Einsteinovu teóriu relativity. Ak by ste na vesmírnej lodi, ktorá sa pohybuje veľmi rýchlo (takmer rýchlosť svetla), odleteli naozaj veľmi ďaleko a potom sa vrátili späť, boli by ste mladší ako ľudia, ktorí na Zemi zostali.

To je vskutku nesamozrejmé tvrdenie. Ale prijať ho nemáme problém, pretože sa nijako nedotýka našej osobnej identity. V prípade, že sa veda dostane do rozporu s osobnou identitou človeka, nastáva konflikt, v ktorom osobná identita nemôže prehrať.

Prečo? Lebo naša sebaúcta je psychologicky oveľa prednejšia než čokoľvek iné. Pri konflikte s vedou preto nastupujú nekončiace vykrúcačky na ospravedlnenie vlastných postojov (post hoc racionalizácia) či obviňovanie vedcov z omylov.

Sú slepí, ale „vidia“

Rosenberg chce, aby sme rezignovali na introspekciu a namiesto toho sa pri poznávaní sveta plne spoľahli na metódy prírodných vied. „Kontrolované experimenty v kognitívnych vedách, neurovedách a sociálnej psychológii opakovane ukázali, ako veľmi sa môžeme mýliť, čo sa týka našich motivácií, ospravedlňovania našich názorov, ktorým pevne veríme, a presnosti zmyslového vnímania.“

Za všetky príklady spomeňme ten, o ktorom hovorí aj Rosenberg. Intuícia nám napovedá, že človek, ktorý si myslí, že je slepý, nemôže nič vidieť. Omyl.

Existuje slepota, v angličtine sa jej hovorí blindsight, pri ktorej pacienti tvrdia, že sú slepí a nič nevidia, ale keď ich vyzvete, aby ukázali, či je zelený predmet vľavo, alebo vpravo, uhádnu.

Je to preto, lebo na nevedomej úrovni disponujú zvyškami vizuálnej schopnosti, takže rozoznajú tvary či farby. Do ich vedomia však znalosť o tejto schopnosti nedorazí, preto si myslia, že sú slepí.

Prečítajte si

Vedci majú kauzu Tvorca, zhodujú sa, že do vedy zmienky o nadprirodzene nepatria

Nedôveryhodná introspekcia

Tvrdý píše: „Pri poznatkoch, ktoré sme získali introspektívou, nedokážeme zrekonštruovať kognitívny postup, ktorým sme k nim dospeli. Nemáme väčšinou ani možnosť, ako ich intersubjektívne overiť, a preto neexistuje spôsob, ako odlíšiť pravdivé výroky od nepravdivých.“

„Intersubjektivita síce nie je zďaleka bezchybná, ale je to jediný spôsob, ako sa priblížiť nedosiahnuteľnému ideálu objektívneho poznania,“ dodáva český filozof.

K tomuto názoru sa hlási aj evolučný biológ Jerry Coyne. Prírodné vedy, ktoré vychádzajú z empirického pozorovania, aby svoje zistenia neustále overovali širokou komunitou vedcov, sú najdôveryhodnejším spôsobom poznávania sveta, tvrdí biológ.

Coyne cituje bývalého pastora Mikea Ausa, ktorý si kedysi myslel, že existuje niekoľko spôsobov, ako poznávať svet, v jeho prípade okrem vedy aj náboženstvo. Aus sa neskôr priznal k omylu: „Hlboko som sa mýlil. Neexistujú odlišné spôsoby poznávania. Existuje iba poznanie a ne-poznanie, a to sú jediné dve možnosti vo svete.“

Filip Tvrdý diskutuje o vede, kritickom myslení a viere. Zdroj – YouTube

Zlí „scientisti“

Rosenbergove či Tvrdého snahy sa nezriedka stretajú s trpkými obvineniami zo scientizmu – predstavy, že vedecká metóda je univerzálne aplikovateľná na ľubovoľnú oblasť, aj literatúru, umenie, históriu alebo filozofiu.

Mnohí ľudia vedcov z týchto náuk vyháňajú a obviňujú ich z „okupácie“ odborov, v ktorých nemajú čo hľadať. Ide o falošné obavy – aj umenie, filozofia či literatúra môžu (a mali by) z prírodných vied bohato ťažiť.

Myslí si to aj Steven Pinker z Harvardovej univerzity, asi najznámejší evolučný psychológ súčasnosti. Pred tromi rokmi napísal článok „Veda nie je váš nepriateľ“, v ktorom obhajoval „vpád“ vedeckých metód do všetkých možných náuk.

Dodajme, že scientizmus neznamená požiadavku, aby sme sa stali chladnými vedeckými robotmi. Naďalej sa môžeme nadchýnať geniálnym majstrovstvom Shakespeara, Rembrandta alebo architektky Zahy Hadid a plakať nad smrťou domáceho maznáčika alebo koncom dlhoročného priateľstva.

Ide len o to, aby sme svoje súkromné pocity, dojmy a intuície nenazývali „poznaním“.