Turecko sa obracia na východ

Na rozdiel od Európskej únie, ktorá od počiatku mala byť hodnotovou organizáciou, NATO vzniklo ako účelový a pragmatický vojenský pakt na obranu pred komunistickou agresiou. Demokratické zriadenie nebolo podmienkou členstva v Aliancii. Portugalsko bolo v roku 1949 zakladajúcim členom napriek tomu, že krajine vládol diktátor Salazar.

Turecko do organizácie vstúpilo v roku 1952 (spolu s Gréckom) a odvtedy striedalo viac-menej demokratické a vojenské vlády. Grécko neprestalo byť členom Aliancie ani za vojenskej diktatúry v rokoch 1967 až 1974. NATO jednoducho slúžilo na obranu (väčšinou) demokratických krajín pred hrozbou veľkej totalitnej diktatúry.

Fungovalo podľa politickej a vojenskej logiky, že v takomto boji si spojencov nemôžeš vyberať, môžeš sa maximálne snažiť vybrať si menšie zlo. A oproti Stalinovmu a Brežnevovmu Sovietskemu zväzu boli Salazarovo Portugalsko či neskôr grécki a tureckí vojaci skutočne tým menším zlom.

Od čias studenej vojny predsa len nastal určitý pokrok a dnes už sú nároky na členov NATO ohľadne demokracie vyššie. Je teda namieste otázka, či môže Turecko zostať členom Aliancie, ak sa opäť stane diktatúrou. Problém je, že súčasné a očakávané pomery majú k pomerom studenej vojny blízko a stará politická a vojenská logika tak zostáva naďalej v platnosti. Len tou hrozbou dnes nie je komunistická, ale nacionalistická diktatúra v Rusku plus radikálni islamisti.

Preto sú vyjadrenia západných krajín i predstaviteľov NATO na adresu tureckej vlády pomerne zdržanlivé, a preto Američania reagujú navonok veľmi mierne na čudné turecké šachy okolo leteckej základne Incirlik. Turecko je príliš dôležitým spojencom, a bolo by príliš nebezpečným nepriateľom, než aby sa s ním NATO ľahko rozchádzalo.

Turecko by tak pravdepodobne zostalo členom NATO aj ako diktatúra, nebolo by to ostatne po prvý raz. Problém je inde – nová turecká diktatúra je z hľadiska spojencov zásadne iná než tie predchádzajúce. Po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny má Turecko diktatúru, ktorá nie je prozápadná, nestojí o zbližovanie sa so Západom, nie je otvorená preberaniu západných a demokratických hodnôt. Prezident Erdogan sníva sen o šírení islamu a o obnove slávy niekdajšej Osmanskej ríše. Stráca záujem o členstvo v Európskej únii a hľadá možnosti spolupráce s nepriateľmi Západu.

Tým však Európa a Spojené štáty strácajú svoje páky na Turecko a je pre ne čoraz ťažšie Ankare v čomkoľvek brániť. Môže sa to skončiť tak, že Turecko prestane byť členom NATO jednoducho preto, lebo samo prestane byť spojencom Západu a nebude pre Alianciu ani vojensky žiadnym prínosom.