Denník N

Fedor Gál v poslednom rozhovore: Končím. Zraňujú ma reakcie ľudí

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tvár Nežnej revolúcie a uznávaný sociológ Fedor Gál otvorene hovorí, kedy premýšľať o emigrácii.

Rozhodol sa, že slovenským médiám už nebude poskytovať rozhovory. Z politiky je zhrozený. Opozícii vyčíta spôsob protestov, považuje ho za nebezpečný. Robert Fico raz skončí, ale už teraz sa treba pýtať, kto ho nahradí.

Keď sme sa dohodli na stretnutí, napísali ste mi, že toto je váš posledný rozhovor pre slovenské médiá a potom prestanete aj fajčiť a popíjať. Prečo posledný?

Dlho som o tom premýšľal. Viete, som si hrozne neistý. Keď dávam hocikomu do médií rozhovor, vystupujem veľmi suverénne, formulujem jasné, stručné vety. Ale keď odchádzam z rozhovoru, mám hlúpy pocit, že sa mi slovami nedarí povedať, čo by som chcel povedať. A po druhé, mám pocit, že moje slová znejú, akoby som hlásal zásadné pravdy, ale ja o svojich pravdách pochybujem každý deň. Som tiež veľmi citlivý na reakcie čitateľov. Nie som ten, čo by systematicky študoval reakcie na diskusných fórach, ale keď sa na to občas pozriem, zraňuje ma to. Bolí ma to, čo ľudia píšu bez toho, aby vedeli komu, pasujú ho za zbabelca, zlosyna, židáka.

Zraňuje vás to? Ľudia si v diskusiách často ventilujú len osobné frustrácie. Nadávajú hlavne anonymne, pod vymyslenými menami si riešia svoje komplexy.

Viem to, napriek tomu ma to bolí. My dvaja sme robili rozhovor, keď sa začali gorilie protesty, reakcií prišlo veľmi veľa a boli zväčša strašne negatívne. Ťažko som to niesol.

Časom sa pritom ukázalo, že ste mali pravdu – gorilie protesty viedli poloblázni, ľudia odtrhnutí od reality. Prvý ste povedali, že majú šibnuté vízie, tak ste si to odniesli. Máte problém vyrovnať sa s tým, keď vám nadávajú za pomenovanie vecí, ktoré vidíte?

Áno, pri Gorile sa ukázalo, že som až tak nekecal. Napriek tomu bezprostredná reakcia bola strašidelná. A takto to bolo s Jánom Budajom a lustráciami, s Vladimírom Mečiarom… Človek vychádza z okamžitých situácií a tie sú často konfliktné. A vychádza z nich ošúchanejší a ošúchanejší. Mám pocit, že stačilo. K tomu, aby som skončil s týmto typom osvetárstva, ma vedie aj fakt, že starnem. Nerád by som upadol do stereotypu, že by som proces vlastného starnutia projektoval do môjho vnímania spoločnosti.

Vyčíta vám niekto, že rozprávate ako starnúci dedo, ktorý nemá odstup?

Najviac nad tým premýšľam ja sám. Premýšľam nad tým, či som ešte dostatočne v obraze, či ešte vnímam hektiku doby, v ktorej žijem. Pozerám sa na svoje deti a vnúčatá a vidím, že v mnohých oblastiach sú o konskú dĺžku predo mnou, vedia o svete viac ako ja, vedia lepšie jazyky, jednoducho vedia. Celý život som bol rozohrávač, ale mám rád aj konce. V žiadnom zamestnaní som nebol dlhšie ako päť rokov. Nikdy! Keď som mal pocit, že sa naplnil môj čas, že nie som potrebný, zdvihol som kotvy a odišiel. Z politiky ma nikto nevyhnal, odišiel som sám. Z univerzity som takisto odišiel. V živote som ukončoval veci. Konce mám rád, pretože sa mi zdá, že ukončiť niečo je výzva niečo začať.

Ako to beriete? Čo začať v sedemdesiatich rokoch života?

Je mi jasné, že som človek intelektuál. Vždy, keď niečo premyslím alebo niečo zažijem, bude ma to ťahať k písaniu. S tým neprestanem. Ale to, čo pre mňa začína a čo je dôležité pre túto fázu života, sú moje vnúčatá. Ak po mne zostane nejaká zásadná stopa, tak toto bude asi tá najpodstatnejšia, čo odovzdám deťom a vnúčatám. U detí je to viac-menej jasné, sú dospelými ľuďmi. Viem, kam majú nakročené. U vnúčat som pochopil pomerne dôležitú vec, že nikto okrem starých rodičov im nemôže dať kondenzovanú lásku. Ja ich nevychovávam, je mi jedno, či sa Samko počúra alebo Sofinka dostala dobré známky. Čo im dávam, je kondenzovaná láska a myslím si, že to bude pre ich život dôležitejšie ako vedomosti nadobudnuté v škole alebo tie, ktoré do nich nahučia rodičia.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čiže teraz to bude Fedor Gál venujúci sa vnúčatám. Vydržíte nekomentovať politiku?

Vnúčatá žijú v Izraeli, vidím ich trikrát – štyrikrát za rok. Teraz to bude Fedor Gál, ktorý bude chcieť dokončovať rozrobené projekty. O mnohých z nich už viem, že ich nedokončím. Chcel som dokončiť film o Rudovi Dzurkovi, skvelom chlapovi, umelcovi a kamarátovi. Nedorobím asi ani film o Císařovskom, tiež skvelý človek – jeden z prvých signatárov Charty 77, maliar, kamarát a priamy účastník úplne najzásadnejších udalostí našej doby. Chcel som pokračovať v príbehu Natálky a jej rodiny, obetí neonacistického násilia, ale aby som tieto projekty dokončil, musel by som mať otvorené dvere k inštitúciám, ako je napríklad Česká televízia. Dnes sa presadiť s projektmi v takýchto inštitúciách chce dobrý žalúdok. Je to množstvo lobovania a doliezania.

Nie je to o tom, že nevládzete?

Nie. Narážam na inštitucionálne bariéry. Na partie a siete, narážam na klientelizmus, záujmy manažérov tých inštitúcií a nie som schopný obetovať ani kúsok svojej dôstojnosti, aby som mohol tie projekty dokončiť.

Nie je smutné, že musíte vyše 27 rokov po zmene režimu konštatovať, že sa človek bez bratríčkovania a kamarátšaftov nepohne?

Je to smutné. Veľa filmových projektov som však aj dokončil. Viem, čo ma to stálo. Niektoré som robil za podmienok, ktoré boli na hrane, a to sa mi už nechce. Čiže Fedor Gál v poslednom decéniu svojho života bude intelektuál, ktorý bude písať a uverejňovať svoje texty predovšetkým na internete. Do veľkých tímových projektov sa už púšťať nebudem. Pri tých, ktoré sú, mám jedinú starosť, aby prežili. Rozbehol som projekt Vrba-Wetzler Memorial, čo obnáša 130 kilometrov z Osvienčimu do Žiliny. Tento rok je tretí ročník, bude môj posledný, pretože vlani mi zliezli nechty z nohy, už nie som stavaný na to, aby som toľko kilometrov išiel pešo, ale zostane stopa. Natálka? Nedokončím časozberný dokument, ale zostane rodina, ktorá vďaka partii ľudí prežila. Tiež tam zostane stopa. Keď som hovoril, že mám rád konce, toto sú tie uzlíky na konci špagátov.

Ako beriete pribúdanie uzlíkov, keď si uvedomujete konečnosť života?

Posledný film, ktorý som robil, sa volá Vzdialená blízka. Je o smrti. Dlho som nad ním rozmýšľal, ako ho uchopiť. Nakoniec som ho urobil s kamarátmi, ktorí boli omnoho starší ako ja. Jeden z nich Rudo Dzurko medzitým zomrel. Ku koncu už nemohol maľovať, robiť drevené plastiky, no do poslednej chvíle v rukách stružlikal drievka pre vnúčatá. Ďalší kamarát, maliar Josef Císařovský aj v 90. rokoch maľuje. Nevidí, ale aspoň pár minút denne. Zvyšok času venuje tomu, že dáva dokopy súbor svojich realizovaných objektov v teréne, ktoré v minulosti kvôli zákazu nerobil pod svojím menom. To je jeho stopa. Teraz idem na oslavu 90-ky kamarátovi Ivanovi Vitouškovi, ktorý sa vrátil z emigrácie po polstoročí a začal farmárčiť. Dostal mozgovú mŕtvicu a tiež je na odchode. Ale za posledné dva roky, čo nemohol už riadne chodiť, napísal dve knihy. V živote pritom nenapísal ani riadok. Kreativita v ňom ho poháňala, aby tvoril, aj keď je pripútaný k posteli. Moja predstava konca života je taká, že človek pojme koniec ako sumár všetkého bez zatrpknutosti, bez bolestínstva a pokiaľ možno s výkričníkom na konci, nejakým mementom. Císařovský obrázkom, Rudo Dzurko figúrkou pre deti, Ivan Vitoušek knižkou o svojom živote.

Keď o tom premýšľate, čo by malo byť vaším výkričníkom?

Dlho som pracoval vo vedeckom výskume, bol som pri vzniku dvoch vedeckých konceptov. Jeden sa ukázal ako slepá ulička, druhý je dodnes aktuálny. Mám rád slepé uličky, lebo majú význam minimálne v tom, že povedia ďalším – sem už nechoďte, je to márne. Zopár ľudí som možno uchránil pred zbytočnou námahou. Potom tu bol rok 1989, keď som mal pocit, že som pri tom, ako sa rodí niečo zásadne nové a nie ako pozorovateľ, ale aktér. Založil som niekoľko nadácií, bol som pri vzniku viacerých inštitúcií, mnohé pôsobia dodnes a som na ne pyšný, napríklad Nadácia Milana Šimečku alebo výskumná agentúra Focus. Ale za hodnotu považujem aj to, že žijem s jednou manželkou od roku 1968. To už dnes nebýva zvykom. Som lokálna celebrita, štyri kilometre za hranicami Čiech alebo Slovenska poviete meno Fedor Gál, tak sa na vás pozrú a netušia. Som presvedčený, že je to jedno. Podstatné je, či život jednotlivca má čo i len lokálny zmysel. Ak áno, dá sa povedať, že sa život vydaril.

Počas revolúcie v novembri 1989. Foto - tasr
Počas revolúcie v Novembri 1989. Foto – tasr

Aj od svojich súputníkov z roku 1989 by ste očakávali, že sa stiahnu z verejného života?

Ľudské príbehy sa kryštalizujú v konfliktných situáciách a nie, keď je pohodička. Tí, ktorí konfliktnými situáciami z môjho hľadiska prešli poctivo, sú mojimi kamarátmi dodnes a to je už 27 rokov. Mnohých z nich považujem za svojich učiteľov. Prechovávam k nim obrovskú úctu, napríklad k Petrovi Zajacovi. Celý čas držal lajnu, svoju osobnú aj verejnú. Keď mal pocit, že je v parlamente zbytočný, tak sa zbalil a odišiel. A to je aj jadro môjho najnovšieho „konfliktu“ s Luciou Nicholsonovou. Keď Zajac pochopil, že v parlamente nepresadí ani mäkké f, odišiel do práce, kde ho mohol presadiť, ako profesor na Humboldtovej univerzite, ako literárny vedec, publicista, angažovaný intelektuál. Takýchto, ako je on, by som mohol ešte menovať, napríklad Peter Tatár, Martin Bútora, Juro Flamík… Vedel by som menovať aj ľudí, ktorí na ceste zlyhali. Už sa mi nechce hovoriť o ľuďoch, ktorí zlyhali. Z môjho hľadiska zlyhali. A nechcem ani analyzovať ich vnútornú motiváciu. Je jasné, že partia protagonistov Novembra 89 nemohla vydržať večnosť, bola to epizóda, ale veľmi dôležitá pre naše životy. V tom čase sa lámali naše dejiny. A byť pritom dáva životu obrovský zmysel. Ešte keď som učil, na generácii študentov som videl, že ak im niečo chýba, je to niečo takéto. Pocit, že držia palec na dôležitom okamihu. To, čo ich demotivuje, je absencia tohto pocitu.

Konflikt s poslankyňou SaS Luciou Nicholsonovou sa týka protestov pred Bonaparte. Protesty proti Robertovi Kaliňákovi považujete za desivé, politici by nemali podľa vás chodiť vykrikovať na tribúnu, ale pracovať v parlamente, lebo to je ich ring. Prečo by nemali na tribúnu?

Netvrdím, že mám pravdu. Ale myslím si, že keď v Nemecku, Paríži, v New Yorku, vo Viedni dôjde k radikálnemu vystúpeniu nacistov, fašistov, ľudia vyrazia do ulíc. Politici sú tiež ľudia, patria do ulíc ako každý iný občan. A je to normálne. Ale urobiť si z takýchto akcií tribúnu pre svoju politickú kampaň, pre svoje preferencie a popularitu, považujem za nehoráznosť. Občianska spoločnosť vytvára paralelné štruktúry k tým oficiálnym. To je jej sila. V okamihu, keď si politici prisvoja svet občanov, je to v mojich očiach rovnaké, ako keď si biznismeni prisvojujú politiku v korupčných akciách. To sú svety, ktoré sa majú kontrolovať, dopĺňať a kooperovať, ale nie je to jeden svet. Ak existuje demonštrácia proti korupcii a na tribúne sa vystrieda osem politikov, pre mňa to nie je boj proti korupcii. Je to ich kampaň. Nech v parlamente vypľujú svoje duše, aj keď sú v menšine a nemajú silu presadiť svoju vec. Také sú pravidlá hry v parlamentnej demokracii. Taká je demokracia. Nech nabudúce vyhrajú voľby. Principiálne ich nepovažujem za hovorcov ľudových vzopätí.

Keď sa vás Nicholsonová spýtala, čo má robiť, ak nie ísť do ulíc na tribúnu, keď jej valec v parlamente znemožňuje pracovať, poradili ste jej, že keď to nevie v parlamente, nech odíde tam, kde bude užitočná. Neskončilo by to tak, že protivníci by potom mali voľné pole a robili si, čo chceli?

Povedal som, že má robiť, až kam to ide.

Čo to znamená?

Ísť na doraz. Zháňať jasné, presvedčivé dôkazy o korupcii Kaliňáka a Fica. Posúvať tieto dôkazy tam, kam patria, vyšetrovacím orgánom. Dohliadať, aby títo ľudia boli spravodlivo súdení a odsúdení. Ale ak dav pred Bonaparte pod taktovkou týchto politikov skanduje „do basy, do basy“, som zdesený. Do basy majú ísť v deň, keď budú právoplatne odsúdení. Aby ten deň nadišiel, má pani Nicholsonová a opozícia zhromažďovať dostatok dôkazov a posúvať ich tam, kam patria.

Robí opozícia cirkus zo štátu, s ktorým by mala prestať?

Áno, lebo podrývajú základy parlamentnej demokracie tým, že porušujú pravidlá hry. A porušujú ich ľudia, ktorí boli v slobodných voľbách nominovaní na vytváranie pravidiel hry. Sú zákonodarný zbor. Podrývajú systém rovnako, ako ho podrývajú antisystémové strany typu Mariána Kotlebu. A toto je pre mňa absolútna nehoráznosť. Je to šou, ktorá sa odohráva pred očami verejnosti a spochybňuje základy systému, v ktorom žijeme.

Čo by ste urobili na ich mieste?

Spolupracoval by som s inštitúciami zodpovednými za vyšetrovanie, trestné stíhanie a odsúdenie. Donekonečna by som interpeloval. Interpelácie v parlamente predsa sledujú médiá. Nemusí to vykrikovať na tribúne na námestí, každé jedno slovo v parlamente je zaznamenané. O to má ísť, dať dohromady fakty, sledovať prácu vyšetrovateľov a upozorňovať na ich nedostatky. Usiloval by som sa aj o to, aby som v budúcom parlamente neležal pod parným valcom, ale aby som bol ja ten, čo bude vytvárať výkonnú moc.

Čo si myslíte o odvolávaní členov vlády v parlamente, pre ktoré sa opozícia s koalíciou výdatne háda?

Odvolávanie členov vlády je legitímny prostriedok. Nech Kaliňáka odvolávajú na každej schôdzi a sú prehlasovaní koaličnou väčšinou. Odvolávanie na parlamentnej pôde a aj valec, ktorý im to neumožní, majú svoju hodnotu a váhu v demokracii. My vieme, kto im to nedovolil. My vieme, že to bol Šebej, Bugár… Ľudia, ktorí sa za iných okolností tvárili, že im prekáža korupcia. Ich pódium im dáva dostatok demokratických nástrojov na poukazovanie na Kaliňáka s Ficom.

Ako vnímate, keď František Šebej alebo Béla Bugár teraz slúžia valcu, ktorý predtým kritizovali?

Priznám, zo začiatku som sa mýlil. Keďže som fanúšik dialógu, myslel som si, že je to dôležitý okamih, keď v záujme fungujúcej exekutívy a fungujúceho systému našli spoločnú reč ľudia, ako sú napríklad Andrej Danko, František Šebej, Béla Bugár. Myslel som, že spoločnú reč využijú na to, aby spoločnosť urobila krok dopredu. Bol to môj omyl. Všetko, čo sa odohralo od volieb po dnešok, svedčí o tom, že nenašli spoločnú reč, iba jedni umlčali druhých. Ak boli umlčaní ľudia, ako je František Šebej, Lucia Žitňanská, je to ich charakterový deficit. Prehrali. Nevytvorili žiadne mosty, neotvorili cestu ku konsenzuálnemu riešeniu zásadných problémov slovenskej spoločnosti, čo je aj korupcia, ale aj európska integrácia či bezpečnosť slovenských občanov.

Myslíte si, že jediným lepidlom koalície sú peniaze?

Neviem. Iba viem, že pre niektorých z nich môže byť existenčná istota, čiže peniaze, a to nemusia byť peniaze z korupcie, môžu to byť platy a výhody poslancov, sú dôležitejšie než vlastná minulosť a hodnoty, ktoré celý život vyznávali. Ťažko sa mi tomu u niektorých z nich verí. Ale u niektorých ľudí som za posledné štvrťstoročie zažil také kotrmelce, že ma už nič neprekvapí.

Aký je váš odhad, ako sa to skončí s protestmi? Kaliňák skončí alebo zostane vo funkcii?

V Čechách padli vlády z oveľa malichernejších dôvodov. Z môjho hľadiska bola Topolánkova vláda výborná a Topolánek padol na takých smiešnych dôvodoch. Petr Nečas a jeho vláda padla na podozreniach, prešli roky, nič nebolo dokázané. V Čechách, ktoré vôbec nie sú ideálnou spoločnosťou, platí prezumpcia viny pre politikov. Si podozrivý, vypadni. Až vyvrátiš podozrenie a budeš očistený, vráť sa. Na Slovensku nič také neplatí. Je to niečo hrozné. Kaliňák už dávno nemal byť ministrom vnútra. A ďalší a ďalší, ktorí sú zapojení do týchto zložitých transakcií súvisiacich s Bašternákom. Podľa môjho názoru Kaliňák padne. Neviem, ako dlho to bude trvať a s akým hurhajom to celé prebehne, ale už dnes by si mali ľudia na Slovensku klásť otázky, čo bude potom. Ak opozíciou, ktorá má nahradiť túto skvadru, sú politici Sulíkovho a Matovičovho typu, nie je to bohviečo.

Čo s tým? Vidíte v opozičnom tábore schopného politika alebo musí prísť niekto nový?

Nemusím ho vidieť, od roku 1992 žijem v Čechách. Žijem v dvojakej ilúzii alebo nádeji. Prvá sa ukázala za mečiarizmu. Existuje aktívne sociálne učenie ľudí. Mečiara si trikrát zvolili, ale dnes už po ňom ani pes neštekne. Dnes už aj babky demokratky, čo vtedy Gála nemohli ani vidieť, ani cítiť, lebo im odvolal miláčika Mečiara, hovoria o mečiarizme ako o čiernom období moderných slovenských dejín. Ľudia časom spoznajú, čo je zlé. Desí ma iba časový posun, ktorý môže trvať osem aj dvanásť rokov. V dnešných časoch môže byť fatálny. Verím, že demokracia je v dnešných časoch dlhá, dlhá cesta a nie cieľ. A je to cesta aktívneho sociálneho učenia ľudí. Moja druhá nádej je už trošku smutnejšia, ľudia sa väčšinou spamätajú vtedy, keď sa ocitnú pod paľbou. Keď začnú veľmi rukolapne vnímať ohrozenie vlastných životov. Vtedy sa zomknú, lebo budú chrániť svoje rodiny, deti, majetky, svoje komunity, spoločenstvo. Žiadna tretia cesta mi nenapadá, lebo v horizonte piatich-šiestich rokov na Slovensku za tohto chodu štátu nevidím svetlo na konci tunela.

To nie je veľmi ružová budúcnosť? Bojíte sa vojny?

Máme za sebou pomerne ružové obdobie od novembra 1989 po dnešok. Slovensko nikdy neprežilo takéto obdobie relatívneho blahobytu, relatívneho bezpečia a nikdy po uliciach nechodilo toľko nasratých ľudí ako teraz. Ružový svet je subjektívna interpretácia toho, ako ľudia žijú.

Na Pohode Fedor Gál diskutoval s Mišom Kaščákom o tom, či sa má rozprávať s fašistami. Foto N - Tomáš Benedikovič
Na Pohode Fedor Gál diskutoval s Mišom Kaščákom o tom, či sa má rozprávať s fašistami. Foto N – Tomáš Benedikovič

Treba mať strach z Mariána Kotlebu?

Treba vedieť, že existuje, netreba mať z neho strach. Naopak, treba byť vďačný za to, že ho vidíme tam, kde je. Že máme možnosť čítať, kto to je. Slovensko muselo prežiť obdobie mečiarizmu, aby si uvedomilo, čo to je populizmus tohto typu v politike. Slovensko muselo množstvo vecí absolvovať, aby vôbec spoznalo, aká je hodnota slobody a demokracie. Treba mať strach z toho, že Kotleba nie je hlavné nebezpečie. Treba mať strach z toho, že Kotleba tým, že sa stáva súčasťou establishmentu, sa stáva tak trochu vyvrheľom superradikálnych odnoží neonacizmu a fašizmu. Sú iní, ktorí sú vyzbrojení a odhodlaní. Sú nepriatelia liberálnej demokracie a Západu a čakajú na svoju príležitosť. Ich príležitosť nie je víťazstvo vo voľbách, ale otvorené dvere k násiliu, k perzekúciám. Až oni začnú kričať na námestí a skandovať „do basy, do basy“, to už nebude o Kaliňákovi, ale o Židoch, o Rómoch a o iných, napríklad migrantoch. Preto sa bojím tohto typu emócií na námestiach. Zaslúžia si po prdeli politici, ktorí toto moderovali.

Nie je rizikom, že v období mečiarizmu boli v spoločnosti politici pripravení postaviť sa Mečiarovi, a teraz tu akoby chýbala elita, ktorá by bola schopná postaviť sa Kotlebovi a jemu podobným? Práveže mu ešte prihrávajú body. Sám hovoríte, že Kotlebovi stačí iba sedieť a pozerať sa, ako sa koalícia s opozíciou doťahujú, a preferencie mu rastú.

Politikov, ktorí začiatkom 90. rokov videli, kto je Mečiar, by ste spočítali na prstoch jednej ruky. A bol to ich politický koniec. Ukázali sme prstom na Mečiara, prví sme ho odvolali z postu premiéra a skončili sme v politike, pretože sme boli zmietnutí vôľou ľudu. Väčšinou, ktorá nás považovala za absolútnych protislovenských idiotov. Mnohí z tých, čo prežili smrť VPN, išli k Mečiarovi do HZDS. Niektorí odvtedy päťkrát zmenili politickú stranu a ešte stále sú v politike. Ale ľudia, ktorí tvorili jadro protimečiarovského protestu, ako napríklad Peter Hunčík, Peter Zajac, Peter Tatár… išli von z politiky. Rizika sme si boli vedomí. Veľmi citlivo sme vnímali, že sme úplná minoritka v spoločnosti.

Ako dnes vnímate Roberta Fica?

Už dávno som povedal, je to klon Vladimíra Mečiara. O klonoch sa vie, že sú zbavené niektorých nedostatkov rodiča. Robert Fico vie perfektne po anglicky, vie komunikovať na medzinárodnom fóre. Mečiar vedel iba po rusky a nevedel komunikovať na medzinárodnom fóre. Fico študoval na London School of Economics, Mečiar za komunizmu študoval právo v Bratislave. Obidvaja sú populisti, ale s rôznym náterom a z rôznej doby. Dnes by bol Mečiar iba smiešna persona na politickej scéne, ale Fico je jeho klon. Slovensko je svojím spôsobom modelový prípad. V celej Európe sme svedkami procesov, ktoré hrajú zásadnú rolu pre budúcnosť Európy a sveta. Je to nástup populistických lídrov, antisystémových strán, radikalizácia spoločnosti a využívanie politického marketingu, v rámci ktorého sa stala lož pracovnou metódou na oboch stranách barikády. Slovensko nie je žiadna obzvlášť špeciálna krajinka.

Ficovi roky vychádza politický marketing. Dokedy?

Povedal som dve možnosti. Prvá je časový posun medzi tým, že nastane krízová situácia a je patrične reflektovaná. Druhý okamih je pád na hubu. Aktuálne ohrozenie životov, bezpečnosti a majetkov ľudí. Keď ľuďom siahnete na rodinu, deti, istoty, dom, vklady, tak sa zmobilizujú. Skôr nie. Skôr iba nadávajú na intelektuálov, ktorí hrozia prstíkmi.

Kto alebo čo môže poraziť Kotlebu?

Bude to znieť ako šialená fráza, ale poraziť ho môžu iba demokrati. Čo sa reálne na Slovensku deje? Demokrati bojujú jeden proti druhému. Kde boli demokrati, keď Kaliňák a Fico odsúdili bez dôkazov a procesu Hedvigu Malinovú? Kde boli demokrati, keď chudáci Nitrania, nevinní ľudia, premárnili svoje životy po basách odsúdení komunistickou justíciou? Kde boli demokrati, keď sa nedávno zhromažďovali neonacisti pod hlavnou stanicou v Bratislave? Mali tam byť a mali ich byť tisíce, nemuseli rečniť na tribúne. Kde sú demokrati, keď sa po vlakoch potulujú hliadky Kotlebovej strany? Prečo tam nie sú a nepošlú ich preč? Prečo? Nie, oni bojujú jeden proti druhému. Kotlebovi stačí sedieť na riti a pozerať sa, ako sa v parlamente a na uliciach zhovaďujú. Nemusí nič urobiť, toto mu stačí.

V marci sa ukázalo, že volič sa utieka ku Kotlebovi, pretože ho frustruje, že málo zarobí, deti sú bez roboty a politici nič neriešia, len sa medzi sebou škriepia. Ako ho presvedčiť, aby nevolil Kotlebu, keď demokrati naňho ďalej kašlú?

Myslím si, že frustrovaný volič má frustrovaného voleného zástupcu. Frustrované voličstvo má hysterickú a rozhádanú vládu a parlament, aký je on sám. Od nefrustrovaného voliča vedie cesta k stabilnej a efektívnej exekutíve a parlamentu. Toto je taká snová vec. To, čo ma v bežnom živote naozaj trápi, nie je slovenská vláda ani buranský Miloš Zeman v Čechách, kde žijem, ani korupcia, ktorej vlády a parlamenty permanentne vyhlasujú vojny a ona pokojne prekvitá, ale to, že sa rozpadajú elementárne ľudské vzťahy. Keď sa dnes s niekým na niečom dohodnem, ako keby to neexistovalo. Podpíše sa zmluva, je to zdrap papiera. Elementárne vzťahy dôvery a férovosti sú tak choré a narušené, až je to desivé. Keď si navzájom nedôverujeme a nedržíme slovo, keď sme jeden voči druhému neféroví, nespoľahliví a nezodpovední, prečo by sme mali mať zodpovednú a spoľahlivú vládu, ktorá vzíde z našej slobodnej voľby? Rozkladajú sa vzťahy a vedie to k civilizačnej katastrofe. Trepe sa o hodnotách, ale o akých hodnotách?

Vravíte, že frustrovaný volič môže voliť iba jemu podobného politika. Ale vezmite si marcové voľby, ponuka bola taká mizerná, že volič nemal komu dať hlas.

Marec nespadol z neba. Pred marcom boli slobodnou voľbou zvolení Mečiar, Gašparovič alebo Schuster.

Gašparoviča ani Mečiara nevolili všetci. Koho má voliť slušný človek, keď pomaly každý politik má niečo za ušami?

Všetci, zaplaťpánboh, určite nevolili ani Mečiara, ani Gašparoviča, ani Fica a dalších exotov. Neviem, prečo zneistený občan v Prievidzi alebo Banskej Bystrici hodil hlas Kotlebovi napriek tomu, že vedel, čo je zač. V afekte?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dajme bokom tých, čo volili Kotlebu. Vezmite si, aká bola v marci ponuka. Mnohí nemali koho voliť. Tí, čo dali hlas Mostu alebo Sieti, sa potom cítili podvedení.

Pozrite, v Čechách stabilne volím ODS napriek tomu, čo tá strana porobila. Voľba pre mňa nie je o momentálnych ksichtoch, ale vyjadrením môjho politického zakotvenia. Som konzervatívny volič. Volím ODS, lebo je konzervatívnou stranou. Prvýkrát tento rok možno budem zvažovať aj TOP 09. Nie som schopný prehodiť svoje nastavenie iba preto, že nejaký „ocas“ je práve predsedom strany. Na Slovensku by som bol opäť voličom takéhoto nastavenia. Moja strana na Slovensku bola OKS, ktorú ľudia poslali do hája. Ak by som použil racionálny kalkul, povedal by som si: kašli na nich, sú tak bezvýznamní, že to máš rovnaké, akoby si hlas hodil do záchoda, vyber si niekoho, kto má väčšiu šancu, volil by som Bugára. Urobil niečo, čo je v ponovembrovej histórii veľmi dôležité, pokus o spoločný postup Maďarov a Slovákov. A dnes by som bol strašne sklamaný. Bugár ma sklamal rovnako, ako ma v minulosti sklamal ten alebo onen.

Keby boli predčasné voľby, boli by ste schopný znova dať hlas Mostu?

Pán Boh vie, čo príde a v budúcich voľbách už budem voliť iba v Čechách. Ale neviem si ľudí z dnešnej opozície predstaviť ako lídrov krajiny, ktorá je organickou súčasťou Európskej únie a NATO.

Aj v súvislosti s tým, ako sa dnes správa opozícia, ste v jednom zo svojich textov napísali, že je čas myslieť na emigráciu. Je to riešením?

Ľudia mi už dlhodobo vyčítajú, že som zbabelý, lebo som utiekol zo Slovenska. Chcem povedať, že žijem v Čechách aj medzi emigrantmi. Sú to ľudia, ktorí sem prišli z Ukrajiny, Bieloruska, Slovenska, Poľska, Ameriky… Ani jeden medzi nimi nie je zbabelec, pretože začínať od nuly v neznámom prostredí nie je o zbabelosti. Je to výzva ako hrom. Dnes by som už bol zbabelý emigrovať. Predstava, že v 72 rokoch sa ocitnem na začiatku niečoho, je pre mňa desivá. Emigroval som síce neskoro, ale ešte dosť zavčasu, aby som mal silu a možnosti uplatniť sa. Emigrácia nie je o zbabelosti, ale o niečom inom. Navyše, pre mňa je November 1989 primárne o slobode rozhodovať sa o vlastnej ceste životom. Keby som telom a dušou miloval surfovanie, emigrujem niekde do príjemnej prímorskej oblasti, trebárs na Havaj. Slobodná cesta životom je možnosť rozhodovať sa, v akom podnebí, prostredí, jazykovom a kultúrnom kontexte chcem žiť. Kde je napísané, že vlastenec je človek, ktorý sa z jedného fliačiku zeme celý život nezdvihne? To je nezmysel. Práve naopak, udržiavam živý kontakt s mladými ľuďmi, ktorí v Prahe vyštudovali vysokú školu, v zahraničí absolvovali stáže, či už v Holandsku, Spojených štátoch, Anglicku. Niektorí z nich tam zostali, niektorí sa vrátili. Jeden z nich napríklad pracuje pre Teach for Slovakia v rómskej základnej škole. Slovenské vlastenectvo sa nestráca tým, že sa vedec stane súčasťou špičkového vedeckého tímu v Massachussets. Práve naopak, robí tam pre Slovensko viac ako na zaprdenom výskumnom ústave v Bratislave, ktorý nemá na nič peniaze. Ale pre slovenského vlastenca sú obaja predmetom opľúvania, pretože ten zbabelec emigroval do Massachussets a ten deviant sa venuje Cigánom.

Nie je emigrácia rezignáciou? Nemali by sa ľudia najprv pokúsiť zmeniť to, čo v štáte nefunguje, a keď to nevyjde, až potom zvážiť odchod?

Vôbec nie. Choďte za svojím životom. Ľudský údel stojí na dvoch pilieroch. Prvým je postoj ľudí k smrti. Druhým je subjektívne vnímanie kvality vlastného života. Ak mám subjektívne pocit, že v Spišskom Podhradí je kvalita môjho života horšia, ako by bola v Massachussetskom univerzitnom areáli na miestnej univerzite, zhreším sám na sebe.

Čiže najprv musím byť ja šťastný, aby som mohol meniť štát a verejné veci?

Áno, musím sa pokúsiť byť šťastný a žiť tak, aby som bol spokojný s vlastným životom. Potom sa stávam aj nefrustrovaným voličom. Ak zostávam v Spišskom Podhradí, nech padajú hromy blesky a mám pocit, že som úplne deprimovaný jednotlivec v neprijateľnom prostredí, dopúšťam sa zrady sám na sebe a takýto budem vždy iba voličom čudných riešení. Som za to, aby Spišské Podhradie bolo krásne miesto pre život. Som si istý, že pre mnohých ľudí aj je. Som si istý, že by sa našli Sýrčania, Afganci či Ukrajinci, ktorí by tam radi išli, akurát ich tam nepustíme. Principiálne, čo chcem povedať, migrovať – hýbať sa svetom – je skvelá vec. Bol by som iný Fedor Gál, keby som nevidel svet.

Je paralela medzi dnešnou situáciou a 90. rokmi, keď ste boli prinútený odísť do Prahy?

Bol to môj život a nemôžem hľadať paralely v individuálnych životoch iných ľudí. Ale to, čo ma trochu prenasleduje, je, že vidím niektoré paralely medzi predvojnovým obdobím a súčasnosťou.

Vidíte paralely medzi Hitlerovým Nemeckom a Putinovým Ruskom?

Paralely môžu byť v duchu doby. Nebudú mať rovnakú podobu, konkrétne prejavy, ale duch doby, ktorý umožnil Hitlerovi nástup k moci a všetko, čo potom nasledovalo, bol taký, že uprednostňoval vášeň, pudy, vodcovu vôľu k moci a prísľuby ružovej budúcnosti. Pridám aj piaty faktor temný, nedefinovateľný fenomén nenávisti. Hitler mal Židov. Je možné, že dnešný duch doby nahráva vodcom putinovského razenia. Putin zneužíva vášeň, nacionalizmus, nepriateľom je celý Západ. Sú to hrubé paralely, ale duch doby dnes a predvojnový duch doby majú spoločné znaky, ktoré mi naháňajú hrôzu.

Akú má budúcnosť Európska únia po brexite?

Brexit má jednu dobrú stránku. V Anglicku je polovica, z môjho hľadiska, múdrych ľudí, čo je neuveriteľne optimistická vec.

Mohlo ich byť o kúsok viac a bolo by to za vodou.

Áno. Ale prečo by Angličania mali byť iní ľudia než Slováci, Maďari, Poliaci? Sú to ľudia ako my. Jediný rozdiel je, že majú demokraciu dlhšie, tradície sú ukotvenejšie. V takomto hlasovaní sa ukázalo, že polovica populácie sú ľudia, ktorí sa rozhodujú spôsobom, ktorý považujem za rozumný a dobrý. Rád by som veril, že to platí všeobecne. Druhá pozitívna vec je, že brexit v Európskej únii vyvolá pohyb, na ktorý čakala a potrebuje ho. Vyžiada reformy a aj inú medzinárodnú politiku. Bola to nálož, ktorá vybuchla a povedie k zmenám. Negatívom je, že projekt Európskej únie nikdy nebol v takom ohrození ako teraz. Stačí maličkosť, ktorá vzíde z Turecka a ďalších „brexitov“ či jedných volieb vo Francúzsku, a môže nastať katastrofa.

Nenahrá brexit práve ešte väčšiemu posilňovaniu nacionalizmu v celej Európe?

Môže sa stať. Nacionalizmus je rakovina porovnateľná s rasizmom, s tými najhoršími vlastnosťami ľudského rodu.

Na Slovensku sa hľadá ten, čo by sa postavil Kotlebovi. V Čechách sa zase hľadá ten, čo by sa postavil Milošovi Zemanovi. Čo si o tom myslíte?

Zhodou okolností som sa ocitol v partii ľudí, ktorá o tom intenzívne premýšľa. Princíp Kroměřížskej výzvy spočíva v tom, že sa začne pomaly celoplošne diskutovať, ako ďalej. Prezident Zeman je iba vrcholom ľadovca niečoho, čo spoločnosť rozdeľuje, kazí ju a ubližuje jej. Žijeme v nádeji, že sa v diskusiách s ľuďmi pomaly začnú vynárať osobnosti, ktoré nielen môžu, ale aj chcú vykonávať takúto rolu. Netuším, ako to dopadne, pretože je to ešte rok a pol. Do diskusie som chcel prispieť osobným názorom, že by bolo dobré, keby generácia mužov Novembra 1989 dala zbohom inštitucionalizovanej politike. Keby si títo ľudia povedali, už sme sedemdesiatnici, doba je iná, je čas generačnej výmeny. Neznamená to, že by sme mali umrieť na druhý deň po prezidentských voľbách. Zostali by intelektuálne živí, ale bez konkrétnych politických inštitucionálnych ambícií.

Aká bola odozva?

Keby som to mal povedať ľudovo, poslali ma do prdele. Nezaváhali ani minútu. Argumentovali tým, že ten má 84 rokov a pozri, aký je vynikajúci politik. A henten má 86 a aký je skvelý. Ešte som spáchal jeden pokus na Slovensku, ale to som už bol veľmi skromný. Oslovil som jedného veľmi blízkeho kamaráta, ktorý mi povedal, v Čechách ťa poslali do riti a teraz ideš na Slovensku otravovať? Je mi jasné, že toto gesto môže byť vyslovené iba ako individuálne gesto. Toto môžem urobiť iba ja Fedor Gál s plným vedomím a zodpovednosťou za seba. Nemám právo presviedčať nikoho, že sa má v 74 rokoch premiestniť z poslaneckých alebo vládnych lavíc do privátu, pretože je seniorom. Ostáva mu už iba premýšľať, písať, hovoriť a vychovávať vnúčatá. Nemám právo to nikomu hovoriť, iba Fedorovi Gálovi, tak to činím týmto svojím posledným rozhovorom v slovenských médiách.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vždy ste varovali pred hroziacim nebezpečenstvom, prvý ste hovorili, Mečiar je zlo, spomínali sme gorilie protesty. Poraďte ľuďom, na čo si majú dať pozor u politikov? Čo by si mali všímať?

Mali by vedieť, v akom rodinnom zázemí sa kandidát profiloval. Nehovorím o tom, koľko má vysokých škôl, ale o integrovanej malej rodinnej pospolitosti, ktorá z neho spravila dospelého človeka. Mali by si dať bacha na to, akú životnú dráhu ako dospelý človek absolvoval. Koľko urazených a ponížených zostalo na jeho ceste za politickou kariérou. Na to veľký pozor. Pre profesionálnych politikov mala platiť tiež podmienka, s ktorou som už narazil a bol som vysmiaty. Keď totiž nastupujete do zamestnania, najprv vás pošlú na lekársku prehliadku. Prečo by to nemalo platiť aj pre politikov? Mal by byť istý filter, ktorý by chránil voličov pred tým, že sa predsedom vlády stane psychopat alebo sociopat. Nech je podmienkou pre profesionálny výkon  tejto roly aj psychologická a psychiatrická diagnostika. Nie je to žiadne poníženie človeka ani nič nedôstojné. Mám mnoho kamarátov s rôznymi chorobami. Je však iné, ak má človek s poruchou osobnosti viesť krajinu a závisia od neho osudy miliónov ľudí.

Viete si predstaviť, že by politik zverejnil, som psychopat?

Nejde o zverejnenie, ale aby politici vyšetrenie podstúpili.

Veríte, že keby niekomu zistili, že je psychopat, tak to prizná a bude schopný toľkej sebareflexie, že nebude kandidovať?

Neviem. Ale viem, že napríklad Karel Schwarzenberg, keď kandidoval za prezidenta, zverejnil aj svoj rontgen pľúc, lebo je silný fajčiar. Je to o zodpovednosti ľudí, ktorí sa nechávajú voliť, ale aj tých, ktorí volia. O Mečiarovi sa hovorilo všeličo, vrátane toho, o čom teraz hovoríme. Ale keď to zistíte päť – desať rokov po tom, ako sa stal premiérom, je neskoro.

Rozhovor je na konci, práve teraz fajčíte aj popíjate. Prestávate s tým?

Je to určite posledný rozhovor, ktorý dávam slovenským médiám. Viete, začal som fajčiť ako 12-ročný na škole, ktorá bola na rozhraní cigánskeho a židovského geta. V triede sme boli pol na pol. Tí, čo boli pekne oblečení a mali desiatu, a tí, čo neboli pekne oblečení a nemali desiatu. Keby som tam nezačal fajčiť, som asociál. V poslednom čase zo mňa navyše padla brzda, čo možno súvisí so starnutím. Už si nevravím, Fedor, neblbni, nefajči toľko, škodíš si na zdraví. Kto sa dožije 72 rokov a fajčí od dvanástich, neviem, či by mu neublížilo, ak by prestal. Už sa tým netrápim. Iba hovorím, že by som mal prestať fajčiť a popíjať. A to nechľastám, som kultúrny popíjač.

Záväzok teda nedodržíte?

Obávam sa, že nie. Už som raz taký.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie