Denník N

Michal Hvorecký: Naše knižnice? Skanzeny, nie živé centrá vzdelanosti

Michal Hvorecký. Foto – archív M. H.
Michal Hvorecký. Foto – archív M. H.

Knižnice sú obrovskou príležitosťou, zvlášť pre krajiny ako Slovensko, hovorí Michal Hvorecký, ktorý knižnice pozná ako hosť, čitateľ aj knihovník.

Ako dieťa chodil do malej knižnice v bratislavských Krasňanoch, neskôr vlastnil štyri preukazy z rozličných knižníc v meste. Ako autor roky vystupuje v knižniciach od Michaloviec po Malacky. Teraz vidí svet knihovníkov aj z opačnej strany, lebo sa stal jedným z nich v knižnici Goetheho inštitútu. „Je to každodenná drina, knižnica musí žiť s ľuďmi, ktorí ju využívajú, a byť na pulze doby,“ hovorí MICHAL HVORECKÝ.

Načo sú dnes knižnice? Majú ešte nejaký iný, nový zmysel okrem toho, že sa v nich dajú požičiavať knihy?

Knižnice majú potenciál stať sa miestami, kde sa na krízu kultúry, vzdelávania a identity hľadajú riešenia. Všelikde vo svete to už vedia. Knižnice sa stávajú nízkoprahovými, bezbariérovými komunitnými centrami. V Škandinávii sa knižnice počas dňa menia na centrá, kde môžu mamičky s deťmi zmysluplne tráviť čas všeličím od štúdia až po domáce práce. V najnovšom holandskom meste Almere ožila neatraktívna štvrť vďaka novej knižnici – počas dňa robí program pre rôzne vekové kategórie a večer sa stáva živým, pulzujúcim miestom, kde sa ľudia radi stretávajú. V trocha problémovej berlínskej štvrti Lichtenberg má v knižnici úradné hodiny starosta, v jej okolí žije množstvo prisťahovalcov najmä z Ruska a knižnica sa stala obľúbeným miestom stretnutí aj klientskym centrom, kde vybavíte doklady. Žiaľ, v tomto úplne zlyhávame. Pre väčšinu slovenských zriaďovateľov sú knižnice zbytočnou rozpočtovou príťažou, nerozumejú im a nevedia zabezpečiť ich rozvoj. Ich potenciál ostáva nevyužitý.

Čo sa musí stať, aby to bolo inak?

Je to začarovaný kruh. Pozrite sa do väčšiny slovenských knižníc. Sú to skanzeny, nie živé centrá vzdelanosti a tvorivosti. Bežne žobrú u užívateľov, aby vôbec mali pár nových kníh. Vo vedení obcí a miest často chýba kompetentné vedenie, ktoré by ich potenciál rozvinulo. Fico a Maďarič sľubovali obnovu tristo obecných knižníc. Kde je? Toto nikoho netrápi? Ďalší z množstva nesplnených sľubov. Obecné knižnice dokonca zanikajú, najmä v kotlebovskom kraji. Navyše nielen u nás, ale aj v Nemecku či Rakúsku chýba nastupujúca generácia mladých knihovníkov. Je to z finančného hľadiska neatraktívne povolanie. Našťastie, aj u nás vidím komunitu mladých, kreatívnych knihovníkov, ktorí knihy a knižnice milujú a robia svoju profesiu odborne a so zanietením.

Poznáte knižnice po celom Slovensku. V akom sú stave?

Je to rôzne. Je množstvo knižníc, ktoré stagnujú, nemajú na obnovu fondov, chýba im jasná dramaturgia, neplnia svoju funkciu a dokonca sa nechávajú zneužívať šarlatánmi. Je to škoda. Veľkou témou Slovenska je rýchla a masívna strata verejného priestoru, ktorý sa privatizuje, najmä v mestách – v Bratislave je to extrémne. Knižnice majú šancu slúžiť komunite a byť mimoriadne kvalitným verejným priestorom. Vždy rozhodujú konkrétni ľudia. Knižnicu vo Vranove nad Topľou vedie angažovaná a múdra riaditeľka, pracuje s kvalitným tímom. V ťažkom regióne robia vynikajúce projekty vrátane integrácie rómskych detí, ktoré vedú k čítaniu. Dokonca vyučujú nemčinu, aby pomohli nezamestnaným hľadať prácu v zahraničí. Robia mediálnu výchovu. Ľudia tam hrávajú spoločenské hry. Majú výsledky, pomáhajú komunite a menia životy k lepšiemu. Aj malá knižnica dokáže veľa, ak ju vedú šikovní jednotlivci.

Dnes to vidíte aj z druhej strany – dva roky pracujete v knižnici Goetheho inštitútu. Aká je to skúsenosť?

Ja ani moja kolegyňa nie sme klasickí knihovníci, knihovnícke vzdelanie sme dobiehali za pochodu a zvládli sme to. Sme v špecifickej pozícii ako jediná nemeckojazyčná knižnica v Bratislave. Máme k dispozícii krásny priestor so skvelou kaviarňou a s letnou terasou, ktorý potrebuje hlavne nápady, angažovanosť, otvorenosť a schopnosť spolupracovať s talentovanými ľuďmi. Posúdiť, či to robíme dobre, musia iní, no ja verím, že sa nám za dva roky podarilo vrátiť knižnicu naspäť na mapu živej kultúry v Bratislave. Organizujeme rôznorodé podujatia. Mali sme tu festival tvorby počítačových hier, ktoré pomáhajú pri výučbe jazykov. S knižným festivalom Brak pripravujeme Raňajky s knihou, kam voláme typografov, ilustrátorov či vydavateľov. Podporujeme dobré vydavateľstvá, aby sa viac vydávala kvalitná nemecká literatúra. Knihu vnímame ako výsostne moderné, aktuálne médium. Nemecko patrí aj v tomto smere k svetovým lídrom. Je to krásna práca.

Dnes už zjavne nestačí, ak má knižnica plné regály dobrých kníh. Musí robiť aj iný program.

Treba sa skutočne snažiť, je to denná drina. Konkurencia je obrovská. Našou výhodou je, že do Goetheho inštitútu chodia stovky kurzistov, ktorí sa u nás učia jazyk. Prispôsobili sme im celý regál a ponúkame im množstvo kvalitných učebníc či príprav na skúšky. Knižnica musí myslieť na to, kto je jej cieľová skupina, koho chce osloviť a pritiahnuť. Ponúkame množstvo komiksov, ktoré sa ľahšie čítajú začiatočníkom. Filmy máme aj s anglickými titulkami, lebo je o ne záujem. Knižnica musí žiť spolu s ľuďmi, ktorí ju využívajú, a byť na pulze doby.

V Goetheho inštitúte však okrem kníh požičiavate aj náradie, veci na kempovanie či teleskop. Ako to funguje?

Otvorili sme knižnicu dobrých a užitočných vecí AjnFach. Za tri mesiace sme mali stoosemdesiat výpožičiek. Ľudia si to obľúbili. Našou tohoročnou veľkou témou je sharing. Vo Weimare sme k tomu robili aj medzinárodnú konferenciu o budúcnosti ekonomiky a kultúry. Podobných komunitných aktivít vo svete pribúda. Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že nekonečná spotreba je zničujúca. Konzum musíme pribrzdiť. Netreba všetko vlastniť – mnohé veci človek využije raz či dvakrát za rok, preto si ich stačí požičať alebo sa o ne podeliť so susedmi či s ľuďmi z ulice. Prospieva to peňaženke aj planéte. Knižnice to vlastne robia odjakživa. Teraz sa pridávajú rôzne dopravné a ubytovacie služby ako coach surfing. Knižnicu vnímam aj ako priestor, kde sa dajú robiť takéto experimenty a skúmať nové trendy.

Knihy z knižnice má človek iba na chvíľu. Mne bolo vždy ľúto, keď som si nejakú obľúbila a potom ju musela vrátiť. Nemáte tiež ku knihám majetnícky vzťah?

Už nie. Vlastnícka posadnutosť ma prešla. Pri sťahovaní som si uvedomil, že knihy môžu človeka naozaj zavaliť ako v Hrabalovom románe. Keď domov donesiem knihu, inú musím odniesť. Veľmi veľa kníh darúvam. Raz do roka vyraďujeme knihy aj z knižnice – je to prirodzený a dôležitý proces. Navyše, obľúbil som si elektronické knihy. Potrebujem nejaký citát pre preklad, na ktorom pracujem? Pozriem online katalóg a za okamih ho mám v tablete. Nemusím ísť do univerzitky a čakať, či knihu majú, potom ju niesť domov a ručne vyhľadávať. Aj to má svoje čaro, ale som nadšenec digitálnych formátov.

Môžu digitálne formáty pomôcť knižniciam v získavaní nových čitateľov?

Je to veľká príležitosť. Naša knižnica zatiaľ ako jediná na Slovensku požičiava aj nemecké elektronické knihy – v Onleihe ponúkame až 14-tisíc e-kníh. Dvakrát kliknem a mám doma aktuálne vydanie berlínskych novín alebo nový román v deň, keď vyšiel. Je to úžasná možnosť a ľudia ju reálne začínajú využívať. Vlani nám dvojnásobne stúpol počet digitálnych výpožičiek. Teraz sa rozprávame so slovenskými knižnicami, vydavateľmi a kníhkupcami, ako časť nemeckého know-how preniesť do slovenských podmienok, aby mohli elektronické výpožičky konečne naplno fungovať aj u nás.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie