Denník N

Ženy, ktoré povedali áno

Román Kate Bolickovej Jej vlastný život je knihou váhania medzi konformným a nonkonformným, zvažujúca únosnú mieru samoty.

Titul knihy Kate Bolickovej Jej vlastný život (Inaque) znie ako názvy kníh slávnych umelcov, ktorí sa zväčša na sklonku kariéry rozhodnú miesto fikcie napísať dielo o svojom živote. U Bo­lickovej je postup opačný, kniha je vlastne esejou o živote a peripetiách mladej ženy, ktorá túži stať sa spisovateľkou. A do tohto zámeru sa jej vpletá „jej vlastný život“. Ocitá sa vo vzťahu, ktorý sa začne vášnivo, avšak rýchlo sa zmení na spolužitie dvoch priateľov v jednej domácnosti.

Nechce partnera raniť, ale zároveň túži po samote, ktorá by jej mala otvoriť možnosť reflexie, kontemplácie a tvorby. Po presune do New Yorku má pocit, že skutočný ľúbostný život sa odohráva počas osamelých potuliek medzi ňou a mestom. A to jediné, čo jej bráni v roz­lete, je partner. Fakt, že nie je sama. V knihe otvorenej na náhodnej stránke naráža na odkaz inej spisovateľky, Vivian Gornickovej: „Mala som myšlienky, o ktorých som mohla premýšľať, remeslo, ktoré som sa chcela naučiť, a svoje ja, ktoré bolo treba objaviť. Samota bola darom. Čakal ma celý svet, ak som bola ochotná vstúpiť doň sama.“

Päť prebúdzačiek

Po tom, čo priateľa opustí – však miesto vychutnávania si samoty, kontemplácie a písania –, končí ako klbko emócií motajúce sa v kruhu spoločenského života. Veď kto by sedel doma sám, keď si môže vyraziť na párty, vypiť si a nakoniec sa ešte s niekým vyspať?

A tak začne vznikať kniha o tom všetkom, o Kate Bolickovej a jej piatich múzach, ženách, ktorých dielo a život ju začnú ovplyvňovať, inšpirovať a usmerňovať jej myšlienky. Ženách, ktoré sa zachovali inak, ako očakávala doba a ich okolie. Išli proti prúdu. Je to kniha váhania medzi konformným a nonkonformným, zvažujúca únosnú mieru samoty.

Päť ženských postáv, ktoré našli autorku. Bolick ich nazýva „prebúdzačkami“ – esejistka Maeve Brennanová, novinárka Neith Boyceová, spisovateľka Edith Whartonová, poetka Edna Millayová a sociálna priekopníčka Charlotte P. Gilmanová. U nás sú, dovolím si tvrdiť, tieto dámy celkom neznáme. A zaujímavé by bolo porovnať ich dobovú situáciu s našou. („Najstaršia z nich sa narodila v roku 1860, najmladšia v 1917.“)

Staromládenecké dievčatá

V časoch, keď ony fajčili a popíjali na verejnosti, mali svoje rubriky v časopisoch s názvami ako Rozvláčna dáma či Staromládenecké dievča, snažili sa zvládať život v „otvorených“ manželstvách, plánovali byt, v ktorom by nebolo miesto pre kuchyňu, či prinášali príbehy zo života „skutočnej šťastne nevydatej ženy“ – u nás sa v dedinských intrigách a pletichách topila Božena Slančíková Timrava, píšuca svoj vlastný pamflet na manželstvo – poviedku Za koho ísť? a manželka Pavla Országha Hviezdoslava sa pri nedeľnom obede snažila nenasrdiť baťka Vajanského.

V roku 1898, v časoch, keď sa ženy ešte vždy šnurovali do korzetov a „verilo sa, že v skutočnosti dýchajú inak ako muži – vrchnou časťou hrudníka a nie cez bránicu“, píše Neith Boyce vo svojej rubrike: „Nikdy zo mňa nebude stará dievka, pretože som sa rozhodla byť Staromládenecké dievča. A pokiaľ ide o to, či svoje rozhodnutie oľutujem alebo nie, poznáte predsa tie slová filozofa: Či už sa oženíte alebo nie, oľutujete to.“

Vlastná či prázdna izba

Spisovateľke bádanie o týchto nonkonformistkách svojej doby dodáva odvahu a zároveň ich príbehy zapĺňajú prázdne miesto po intímnych rozhovoroch s matkou, ktorá zomrela práve na prahu dcérinej dospelosti.

„Často sme s R. po práci chodievali behávať. Raz sme videli, ako popri nás beží žena s bábätkom, ktoré ležalo v jednom z tých terénnych kočíkov – bola stelesnením moderného materstva, precvičovala telo, aktívne oddychovala a zároveň sa starala o dieťa, Pani, ktorej nič neušlo. R. sa usmial a ukázal na ňu: Pozri, tak budeš behať raz aj ty… V žiadnom prípade som sa tou ženou nechcela stať, ale nevedela som, ako to povedať.“

Nezávislosť, právo na samotu, nonkonformizmus – ako upozornila Virginia Woolf, ktorú Bolick na začiatku knihy cituje –, mať vlastnú izbu v dome a príjem je len začiatok. Pokiaľ tá izba ostane prázdna. „Musíte ju zariadiť, musíte ju ozdobiť, musíte sa o ňu podeliť. Ako ju zariadite, ako ju ozdobíte? S kým sa o ňu podelíte a za akých podmienok?“

Negumujte!

the woman she say no„Keď chcete vyliezť na strom, hľadáte si vlastnú cestu hore, aj keď to robíte prvýkrát v živote,“ vraví Francois Gilot v knihe Žena, ktorá povedala nie (The woman who says no, Greystone). Malte Herwig, nemecký novinár, napísal knihu o deväťdesiatročnej výtvarníčke, ktorá skôr ako sa stala slávnou pre svoje umelecké diela, zaujala tým, že bola milenkou Pabla Picassa. Navyše, po desiatich rokoch spolužitia a dvoch deťoch nepustil k vode on ju, ale Francois odišla od neho. Napriek tomu, že za ňou ešte zakričal kliatby typu, že vždy bude spájaná s ním a jej dielo bude navždy inšpirované tým jeho.

Herwig maliarku navštevuje v jej ateliéroch v Paríži a New Yorku, rozpráva sa s ňou o umení, maliarstve a živote. A sám sa snaží naučiť kresliť. Od nej. Jeho komentáre a postrehy sú tou slabšou stránkou knihy, sústrediť sa treba na samotnú Gilotovú. „Nikdy nič negumujte!“ vraví. „Ak raz nakreslíte čiaru, to niečo znamená. Keď je raz tam, tak už je tam a musíte s ňou čosi urobiť.“

A čo ak to bol omyl? Pýta sa novinár. „Potom s ňou musíte pracovať a pridávať ďalšie elementy, až kým ten omyl bude mať zmysel.“

Kopec hračiek

Spomienky a myšlienky Francois Gilotovej sú veľmi osobité, stroho formulované a plné humoru. Hovorí o sebe, že život ju už prestal baviť. Nie však maľovanie. Napriek tomu, že každé dielo je akoby opätovným a predsa len prvým pokusom o vylezenie na strom. Hľadaním vlastnej cesty. „Ľudia si myslia, že život je jednosmerka. Ale to nie je pravda. Sú tam prinajmenšom dva pruhy, možno dokonca desať pruhov diaľnice. Ale čo to rozprávam? Vôbec to nie je cesta, je to kopec hračiek, ktoré si spravíš.“

Čo táto 90-ročná žena, o ktorej Picasso povedal, že na rozdiel od iných ľudí pri jej portrétovaní nevychádzal z podoby človeka so zvieraťom, ale s rastlinou, považuje za kvintesenciu života? Rytmus. V živote, tvorbe, láske. „Nezáleží na tom, koľko máte rokov, musíte sa správať ako oceán. Sledujte pohyb vĺn, príliv a odliv. Celý život je pohyb, rytmus, spád, musíte sa prispôsobovať ako tanečník, a keď mu dovolíte voľne vami prúdiť, budete v jednom rytme so životom.“

Podobný pocit navodzuje rozprávanie Francois Gilotovej. Pripomína loďku. A názov Herwigovej knihy Žena, ktorá povedala nie, nesedí. Jej cesta – kopec hračiek uprostred desaťpruhovej diaľnice, bola jasným áno – životu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie