Denník N

Prečo sa posadnutosť šťastím môže skončiť nešťastne

André Spicer a Carl Cederström. Foto – TEDx
André Spicer a Carl Cederström. Foto – TEDx

Počítate kalórie a kroky, ktoré denne prejdete? Trénujete jogu až do roztrhania tela? Ste v strese, keď jedlo nie je bio? Už vás bolí hlava z pozitívneho myslenia? Dvaja novinári tušia, prečo je to tak.

Švédsko-britské novinárske duo CARL CEDERSTRÖM a ANDRÉ SPICER vyvolalo minulý rok rozruch knihou The Wellness Syndrome, v ktorej opisujú spoločnosť nezdravo posadnutú zdravým životným štýlom. Opísať, čo s ľuďmi robia recepty z lifestylových magazínov, prišli do Bratislavy na podujatie TEDx.

Začnime tým, že ste si šli zapáliť.

CC: Áno, dal som si cigaretku.

Robíte to naschvál, lebo fajčenie je nezdravé?

CC: Nie, je to súčasť testu. Tento mesiac sa venujeme optimalizovaniu pôžitkov, čo znamená, že dodržiavame zásady hedonizmu a robíme všetko, čo prináša okamžité potešenie. Po piatich rokoch som začal fajčiť cigarety a dlhoročný vegetarián André začal jesť mäso.

Ďalší mesiac pre zmenu zasvätíme epikureizmu, čo je trochu odlišná filozofia života s minimom povolených pôžitkov, čiže sa späť navrátime k striedmosti.

Recepty na maximálne zdravý šťastný život skúšate na vlastnej koži, každý mesiac vyberáte inú oblasť života, ktorú zdokonaľujete. Ako ste pokročili?

CC: Minulý mesiac sme zdokonaľovali sex. Podrobnosti vynechám. Keďže moja manželka sa toho odmietala zúčastniť, skúmal som svet masturbácie, školenia na dosiahnutie viacnásobných orgazmov a podobne.

Veľa som si o tom čítal, vymetal sexshopy a stretával sa s respondentmi. Aj na sebe som vyskúšal všelijaké vecičky. Musím povedať, že som pri tom zašiel pomerne ďaleko od mojej komfortnej zóny.

AS: Jeden mesiac som mal zapracovať na svojej mužnosti. Nastúpil som do tábora pravých mužov v Škótsku. Zbavia vás identity, dostanete nové meno – ja som bol Udatná opica – celý čas ste nahý.

Predstavte si sedemdesiat naháčov, ktorí sa ráno zobudia do treskúcej škótskej zimy a musia bežať von okúpať sa do studenej vody. Pýtate sa: čo tu vlastne robím? No keď som si na to zvykol, bolo to dosť komické.

Všetci chcú byť zdraví, šťastní, spokojní. Prečo v honbe za tým končia často vyčerpaní, stresovaní, nešťastní?

AS: Nie som si až taký istý, či všetci ľudia chcú byť šťastní. Niektorí si svoje životy organizujú tak, aby v nich ústredné miesto zaujímalo trápenie. Zámerne robia veci, ktoré im spôsobujú depresiu a nešťastie, aby sa mali na čo sťažovať.

CC: Doba od nás žiada samé kotrmelce. Všade je plno rád, čo robiť so svojím telom, ako lepšie pracovať, zlepšiť svoju emocionálnu inteligenciu, ako byť chytrejší. Nielenže nás kŕmia radami, ako to či ono robiť, ale tvrdia, že každý môže robiť, čokoľvek chce.

Máte byť šťastnejší než šťastný a život úplne optimalizovať. Často ani nejde o to, naozaj sa pustiť do zdokonaľovania, ale podvoliť sa fantazírovaniu o nejakom type zlepšenia.

Prečo si myslíte, že wellness­ je ideológia?

CC: Jedným znakom ideológie je, že sa berie ako samozrejmá, nespochybniteľná, daná. Už sa ani nepýtame, prečo by sme mali robiť to či ono. Je to taká prirodzená súčasť našich životov, že už ani nie sme schopní uvažovať o alternatíve.

Druhý dôvod, prečo vidíme wellness ako ideológiu, je ten, že démonizuje, stigmatizuje a trestá ľudí, ktorí podľa jej očakávaní nežijú. Ľudia, ktorí sú napríklad príliš tuční alebo na sebe dostatočne nepracujú, sú vnímaní ako leniví alebo – v horšom prípade – ako zlí ľudia.

AS: Že wellness je druh ideológie, vidno aj z obrazov dokonalého človeka a z toho, že tento ideál sa historicky mení. Dnešný dokonalý človek tvrdo pracuje, vstáva o piatej ráno, je svalnatý, šťastný. Ale pred desaťročiami bol obraz šťastia odlišný.  Kedysi bol blahobytný kapitalista zobrazovaný ako vypasený brav, teraz je štíhly a vyšportovaný.

Akú rolu v tom má veda?

CC: Na jednej strane narastá dôvera vo vedu. Príkladom je cvičenie CrossFit inšpirované vedeckými poznatkami o svaloch. Zároveň s tým vidíme čoraz viac takzvanej zlej vedy (bad science), teda rôzne pseudoštúdie v štýle new age, ktoré predstierajú exaktnosť, a poznatky v lifestylových časopisoch.

Napríklad „čo vedci zistili o piatich stupňoch vedúcich ku šťastiu“. Čo presne myslia pod šťastím? Šťastie odlišne definoval starovek, stredovek či renesancia a úplne inak ho definujeme dnes.

AS: Znepokojujúci je nárast počtu pseudo-expertov. Vlani bola najpredávanejšou knihou v Austrálii kuchárka od Belle Gibsonovej. Táto žena bola pôvodne hviezdou na sociálnych sieťach, potom dostala rakovinu, s ktorou bojovala takzvanou natural food diet (prirodzenou diétou), a povzbudila mnoho ľudí s rakovinou, nech to robia po nej.

Napríklad hlása, že ak sa chcete vyliečiť z rakoviny, potrebujete denne päť injekčných dávok kávy. A mnohí to vážne urobia, pričom zastavia medicínsku liečbu rakoviny. To je veľmi nebezpečné.

Neveríme politikom, pohŕdame intelektuálmi, ale nedáme dopustiť na rozličných expertov na stravovanie, life-koučov a manažérov duchovného rozvoja. O čom to vypovedá?

CC: Súvisí to s ideológiou neoliberalizmu a jej dôrazom na jednotlivca. Od každého, bez ohľadu na to, aký je chudobný či marginalizovaný, sa očakáva, že sa stane pánom svojho osudu.

Každý má uspieť bez ohľadu na okolnosti, a ak zlyhá, môže si za to sám: mal sa viac snažiť a pozitívnejšie myslieť. To je kruté voči ľuďom zo znevýhodneného prostredia a vôbec to nepomáha pri riešení nerovnosti a ďalších sociálnych problémov.

AS: Mnohé z toho, čo ovplyvňuje pocit šťastia, naozaj až tak veľmi nesúvisí so snažením jednotlivca. Tie veci sú štrukturálne. Ako inak vysvetliť, že v bohatej štvrti Londýna sa ľudia dožívajú priemerne 83 rokov a v chudobnej štvrti Glasgowa klesá toto číslo na 56 rokov?

Deje sa tu niečo vážne, čo nemôžeme vysvetliť len predstavou zdravia založenej na osobnej voľbe. Súvisí to s príslušnosťou k spoločenskej triede.

Rozumiem, no čo má robiť jednotlivec? Mám sa cítiť previnilo, že si idem zabehať a raňajkujem zeleninu? Je zlé mať pod kontrolou vlastné telo?

CC: Môžeme to otočiť: nie je znepokojujúce, že to jediné, nad čím môžeme mať kontrolu, je telo? Z jednej strany čelíme tlaku, aby sme sa neustále zlepšovali, na druhej strane málokde môžeme nejaký pokrok prejavovať. Čím menej kontroly máme nad politikou a našimi životmi, tým viac chceme kontrolovať telo.

Mnohí si dnes myslia, že svoj život si vyformujú ako svaly v posilňovni. Že sa pustia do toho, zamakajú, ovládnu matrix a dosiahnu vyššiu úroveň života. Lenže to pre množstvo ľudí dnes nemôže fungovať, najmä vo vzťahu k ich zamestnaniam, kde je čoraz väčší tlak na produktivitu, pričom platí, že nie vždy je možné produktivitu zvyšovať.

V Británii veľa ľudí svoje povolanie označuje za „bullshit job“ – prácu, ktorá nemá zmysel pre nich ani spoločnosť. Na priamu otázku – myslíte si, že spoločnosť by bola na tom lepšie, ak by vaše povolanie neexistovalo? – 37 percent povedalo, že áno.

Spojte si túto štatistiku s neustálym tlakom na vyššiu produktivitu a môžete vidieť, že to skrátka nie je reálne.

00dvojrozhovor_andreAndré Spicer

Prednáša o predmete „organisational behaviour“ na Cass Business School at City University London. Publikuje vo vedeckých časopisoch. Je spoluautorom knihy The Wellness Paradox a autorom kníh The Stupidity Paradox, Contesting the Corporation, Unmasking the Entrepreneur, Understanding Organizations a Metaphors We Lead By.

Predtým to tak nebolo?

AS: Mám dojem, že nie.

Prečo?

AS: Súvisí to s orientáciou ekonomiky. Priemyselnú ekonomiku, teda výrobu vecí, vystriedala znalostná ekonomika založená na myšlienkach. Zaujímavé je, že počet intelektuálnych zamestnaní napriek tomu klesá najmä v Británii a v USA, pretože ich nahrádzajú automaty, roboty a algoritmy. Príkladom je poisťovací agent či právnik.

Ale sú povolania, ktoré nezautomatizujete, ako masér alebo fitness kouč. Wellness je sektor, ktorý má perspektívu. Podľa nedávnych štatistík má celosvetový obrat bilión dolárov. Je to obrovské číslo, ktoré neustále rastie. Vyzerá to tak, že v čase, keď klesá počet iných povolaní, potrebujete prísť s niečím novým, a to je wellness ekonomika.

Hovoríme o Západe – skúste si však predstaviť, aké boli štandardy pre zdravie ľudí v socializme. Divíte sa Slovákom, že chcú žiť zdravšie ako rodičia?

AS: Ja vás úplne chápem. Ale ani Briti nežili pred generáciou omnoho zdravšie.

CC: My nemáme vôbec nič proti zdravému spôsobu života. Mal by však byť pre všetkých. Vo Švédsku, kde som vyrastal, sa o zdraví toľko nehovorilo, nebolo to potrebné. V škole bola gymnastika, jedlo bolo kvalitné, za zdravie sme nemuseli bojovať ani o ňom snívať.

To je zdravý prístup: spoločnosť na zdravie jednotlivca netlačí, ale má iné cesty na podporu zdravia a rovného prístupu k nemu. Ak sa totiž zameriate len na zdravie a vynecháte mieru, do akej je späté s príslušnosťou k triede a príjmom, môže to viesť k forme triednej nenávisti.

V Británii je populárna televízna šou pre strednú triedu o ľuďoch z chudobných komunít, ktorí sa pokúšajú zdravšie žiť – a vysmieva sa im. To nie je správny spôsob. Spoločnosť by mala apelovať na zdravie prirodzenejšie než ideológiou sebazdokonaľovania a neoliberálneho individualizmu.

00dvojrozhovor_carlCarl Cederström

Pôsobí na Stockholm Bussiness School, je spoluautorom kníh The Wellness Syndrome, Dead Man Working, How to Stop Living and Start Worrying. Píše pre The New York Times, The Guardian, The Atlantic and Harvard Business Review.

Na Slovensku tiež máme celebrity schopné tvrdiť, že naším najväčším problémom nie je systémová korupcia, nedobre fungujúce zdravotníctvo a školstvo, ale naše negatívne zmýšľanie. Stačí pozitívne myslieť, cvičiť jógu, konzumovať biopotraviny – a problémy krajiny sa tým vyriešia samy od seba.

CC: To je presne ideológia, na ktorú naša kniha útočí. Nedávno koloval médiami obrázok šesťročného chlapca z Filipín, ako si pred chatrčou robí domácu úlohu na lepenkovej krabici. Niekto ho odfotil a zverejnil na sociálnej sieti s komentárom: pozrite sa, aké je to inšpiratívne.

Britský bulvár k tomu dodal: ukážte ten obrázok vašim deťom, keď sa budú sťažovať na školu. Ďalší k tomu dali heslo: Ak niečo naozaj chceš, dokážeš to, ak nechceš, vždy si nájdeš výhovorku! Ako keby ľubovoľný chlapec z filipínskeho slumu mohol v živote uspieť ako ktokoľvek iný, stačí sa mu riadne sústrediť.

To však nie je pravda. Štatistiky hovoria, že len menšina ľudí, ktorí patria k americkým elitám, sa medzi ne vyšvihne z najnižších príjmových skupín. Je to preto, že tí zvyšní sa málo snažili? Že by boli hlúpejší? Nie. Mali akurát horšie podmienky na život ako tí ľudia, ktorí uspeli.

AS: V Británii jeden televízny moderátor nedávno vyhlásil, že rakovinu spôsobuje negatívny prístup k životu. Ľudia majú rakovinu preto, že nemyslia dosť pozitívne. Neexistuje pritom žiaden vedecký prieskum, ktorý by potvrdzoval súvislosť medzi rakovinou a pozitívnym prístupom k životu.

Čo, naopak, existuje, je rozsiahla štúdia, kde veľká vzorka pacientov s rakovinou vypĺňala dotazníky, do akej miery pozitívne zmýšľajú, a potom ich pozorovali, aby zistili, kto chorobu prežil a kto nie. Nijaká korelácia tam nebola.

Ak nejde o vážne chorých pacientov, čím môže byť pozitívne myslenie škodlivé?

CC: Všimnite si, čo stálo za väčšinou vynálezov a objavov v dejinách ľudstva. Nebolo to pozitívne, ale práve negatívne myslenie. Boli to nespokojní ľudia, ktorí nadávali na to, čo sa im nepáčilo. Práve ich negativita, pochybnosť a kritika nás posúvajú dopredu.

AS: Príkladom je obchodná katastrofa desaťročia: prepad firmy Nokia. Kedysi dominantný hráč na trhu s mobilnými telefónmi má dnes podiel na trhu štyri percentá. Ako sa to mohlo stať?

Zaujímavá štúdia odhalila, čo sa dialo vnútri firmy, keď Nokia vyvíjala operačný systém Symbian. Hoci každý v strednom manažmente vedel, že to nebude fungovať, ľudia vo vrcholnom manažmente vyslali signál, že očakávajú dobré správy.

Výsledok bol ten, že ľudia, ktorí vedeli, že to nebude fungovať, kŕmili svojich šéfov pozitívnymi historkami, aby si zachovali funkcie. Trvalo vyše roka, kým šéfovia zistili, že majú vážny problém. Pozitívne myslenie je veľmi často klamlivé myslenie.

Píšete o trende, čo k nám ešte nedorazil. Koľko amerických univerzít ponúka študentom wellness programy?

CC: Medzičasom pokročili: jedna americká univerzita vnucuje študentom náramky s wellness aplikáciami, ktoré ich buzerujú, koľko spia či pijú alkoholu. Každý študent ich musí nosiť.

Čo sa týka wellness programov, tak denník New York Times nedávno opísal, že polovica amerických firiem, ktoré zamestnancom ponúkajú wellness programy, má v zálohe nejaké formy donucovania. Tá škála je veľmi široká: od cukru po bič.

Firma povedzme vyhlási súťaž, v ktorej zamestnanci používajú krokometre a kto nachodí najviac krokov za týždeň, ten vyhrá malú cenu. To je bežné a pomerne nevinné. Ale potom sú firmy, čo tým podmieňujú dovolenku či zvýšenie platu. To už nie je úplne v poriadku.

AS: Výsledok je ten, že sa predstava „kto veľa pracuje, je dobrým zamestnancom“ zamieňa za „choď do fitka, veľa pracuj a budeš dobrým človekom“. Trendom v USA už nie je fitko v práci – rôzne fitness nástroje máte priamo pri pracovnom stole. Začalo sa to zariadením „trademill desk“, keď robíte na počítači chodiačky na bežiacom páse.

Je pravda, že na trhu je pracovný stôl, ktorý dáte na bicykel?

AS: Je to pravda, verte tomu. A pred pár dňami som videl firmu, kde mali lezeckú stenu. Dizajn pracoviska sa čoraz viac prelína s voľnočasovými aktivitami, čo má za následok čudesné stieranie hraníc medzi prácou a voľným časom.

To isté, čo o zdraví, však platí aj pre šťastie. O pracovisku väčšinou uvažujeme ako o nepríjemnom mieste, odkiaľ treba ísť po práci na pivo – a až tam byť šťastný. Trendom je však uvažovať o pracovisku ako o mieste, kde máme byť šťastní. Začínajú ich dizajnovať, aby vyzerali ako detské škôlky a ihriská s pirátskymi loďami, zamestnanci tam chodia vo zvieracích kostýmoch…

Zároveň s tým, ako sa pracovisko mení na detské ihrisko, začínajú detské škôlky pripomínať pracoviská, kde sa deti učia zarezávať. Za splnené úlohy dostávajú akože peniaze či poukážky a podobne. Dieťa sa hrá-zarába a rodičia zarábajú-hrajú sa.

Kam to môže zájsť?

CC: Niektorí hovoria o wellness fašizme, ale to je prehnané. Fašizmus sa spája so štátom a národom. Nazval by som to wellness kapitalizmom.

Zájsť to môže tam, že ľudia zo znevýhodneného prostredia budú čoraz viac znevýhodnení a vnímaní ako morálne slabí, leniví. Priepasť medzi bohatými, zdravými a chudobnými, nezdravými, tučnými sa bude zväčšovať, lebo wellness procedúry si budú môcť dovoliť len bohatí.

Z reakcií na knihu vidno, že nie každý vám rozumel.

AS: Mnohí si myslia, že sme proti tomu, aby boli ľudia šťastní a zdraví. To určite nie sme. Ale posadnutosť šťastím môže viesť k opačnému výsledku. Čo by sme chceli, je žiť v takom svete, kde ľudia ním veľmi posadnutí nie sú a šťastie a zdravie sú vedľajší produkt čohosi iného. Šťastie často neprichádza z toho, že sa oň snažíte, ale nepriamo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie