Ako podáva ruku človek bez rúk? Šokovou terapiou

Keď sme sa s MARTINOM KARENOM stretli, podal mi ruku a dopísal správu na mobile. Ani náznak toho, že by mal hendikep. Keďže v jednom z rozhovorov povedal, že vie robiť všetko, až na jednu vec – oddeliť žĺtok od bielka, priniesol som mu oddeľovač. Martin za zasmial a povedal, že môže začať piecť koláče.

Aj varíš?

Áno. Naposledy som robil cestoviny so syrovou omáčkou.

Sám?

Áno. Bývam sám, tak si musím.

Ako dlho už takto bývaš?

Asi od roku 2011. Predtým som bol v Nemecku desať mesiacov. Na byte sme boli viacerí, ale variť som si musel sám. Keď som sa vrátil, krátku dobu som bol u mamy. Potom mi povedala, že už by bolo načase sa osamostatniť, a ja som to cítil rovnako.

Hendikep máš od narodenia?

Áno. Na jednej nohe mám protézu a ruky mám len po lakte.

Vnímaš vôbec, že máš hendikep?

Teraz už nie. Samozrejme, kedysi som to vnímal, bolo to náročné.

Náročné tým, že si sa takto musel naučiť žiť, alebo tým, ako sa na teba ľudia pozerali?

Aj žiť. Musel som sa naučiť robiť veci ako „zdravý“ človek. Ty si napríklad zaviažeš šnúrky behom pár sekúnd a naučil si sa to v škôlke. Ja som sa to naučil až v trinástich rokoch, lebo som si na to nevedel nájsť spôsob. Najprv som si to musel celé obkukať a potom sa to začať učiť. Teraz si šnúrky viažem na dva uzly a mám ich stále tak.

Prechádzal si si týmito vecami sám, alebo ťa to mohol niekto naučiť?

Spôsob som si musel nájsť ja sám. Bez hendikepu mi nedokážeš vysvetliť, ako to mám urobiť.

Ako je možné chytiť šnúrky „bez rúk“?

Na konci ruky mám vyvinutý sval. Viem ňou odniesť aj nákupnú tašku. Dokážem prevliecť aj niť cez ihlu, no veľmi to nevyužívam. Jedine vtedy, keď si napríklad musím zašiť gombík na nohaviciach.

Koľko svalových miest vieš na ruke individuálne ovládať?

Neviem. Možno dve alebo tri.

Vieš už spraviť všetko, alebo sa niečo ešte učíš?

Učím sa nové anglické výrazy. Ja to už vnímam tak, že všetky veci idú samovoľne.

Môžeš aj šoférovať auto?

Mohol by som, dokonca som začal riešiť aj lekárov. Dali by mi papiere. Plánujem si robiť vodičák, ale je to raz tak drahé ako pre nehendikepovaných. Dať 600 alebo 700 eur za vodičák je pálka.

A čo bicykel?

V Nemecku som jazdil na bicykli, bol to jediný spôsob prepravy. Mohol som chodiť pešo, čo bola polhodina. To sa mi nechcelo.

Mal si normálny „zdravý“ bicykel?

Áno, normálny cestný s pedálovým brzdením. Ruky som si dal medzi brzdy a volant. Medzera bola dostatočne úzka na to, aby som si tam zasekol ruky.

Ako často cestuješ?

Strašne často. Venujem sa výmenným pobytom pod Erazmus+ a napríklad v apríli som bol dvakrát v Maďarsku a dvakrát v Poľsku.

Čo znamená, že sa tomu venuješ?

Do zahraničia chodievam väčšinou ako líder skupiny. Náplňou je postarať sa o moju skupinu participantov, aby som im pomohol, keď majú nejaký problém. V Čechách robím fotografa.

Venuješ sa fotografii?

Áno, dokonca som to vyštudoval. Nie na vysokej škole, mám len nadstavbu. Na strednú školu som chodil na obchodnú akadémiu pre telesne postihnutých. Škola ma absolútne nebavila. Vtedy som si myslel, že to je pre mňa jediná možnosť, ako ostať v chránenom prostredí, čiže byť medzi „našimi“ a neísť na „zdravú“ školu. Keď som sa vrátil z Nemecka, tak som nevedel, čo robiť, a išiel som študovať na súkromnú strednú umeleckú školu fotografický dizajn a video­tvorbu. Mal som strach tam ísť. Jednak na „zdravú“ školu, jednak som nevedel, čo od toho očakávať. Nahlásil som sa na prijímačky a pani riaditeľka bola neskutočne ústretová. Opýtala sa ma, či ich chcem robiť ústne, tak som súhlasil. Vzali ma a dokonca mi požičali fotoaparát, lebo som nemal vlastný. Poberám len invalidný dôchodok a kúpiť foťák bolo neprijateľné.

Akí boli spolužiaci?

Takisto dobrí. Brali ma úplne normálne a bežne. Nikdy som nemal pocit, že by ma brali inak. Potom som si tam našiel dve baby, s ktorými sme sa skamarátili.

Prvá „zdravá“ škola bola až nadstavba?

Áno.

Dovtedy si žil v rozdelení na „zdravých“ a „nezdravých“?

Samozrejme.

Robíš v tom nejaké rozdiely?

Spoločnosť hendikepovaných nevyhľadávam. Niekedy mám pocit, že ona vyhľadáva mňa. Niežeby ma to nezaujímalo, ale ja som s nimi vyrastal dlhú dobu. Po škole som si povedal, že je načase posunúť sa dopredu a začať byť viac otvorený „zdravým“ ľuďom. Necítim sa byť znevýhodnený. Radím sa medzi zdravých. Samozrejme, sú situácie, keď áno. Hlavne, keď sa ľudia pozerajú krivo alebo keď chodia deti, že jéééj, on nemá ruky. Aj na staniciach sa na mňa stále niekto pozerá. Ja tie pohľady vidím.

Nedomýšľaš si to?

Nie, niekedy to naozaj vidieť. Som stredobodom pozornosti.

Stretávaš sa s tým často?

S tým sa bude človek stretávať celý život.

Deje sa ti aj opačný prípad, že je niekto k tebe až príliš ľútostivý?

Jasné, že hej. Vždy máš aj takých, aj takých.

Máš radšej, keď ťa nechajú samého?

Áno, bežné úkony zvládam sám. Keď potrebujem pomoc, tak o ňu požiadam. Nepotrebujem, aby mi niekto chodil za zadkom. To nemá význam. Mňa to dehonestuje a dostáva ma to do roviny, keď sa cítim nepríjemne. Aj napriek tomu, že ja viem, že to tí ľudia nemyslia zle.

Ako zvládaš podanie ruky?

Úplne v pohode. Robím to šokovou terapiou, že ľuďom ju spontánne podám a oni nevedia, čo majú robiť.

Píšeš aj SMS-ky?

Áno, ale neznášam ich. Na telefóne s menším displejom je to náročné. Na počítači píšem pomerne rýchlo, lebo na škole sme mali strojopis. Dokonca som kedysi písal na starom stroji.

Hral si sa v detstve aj so „zdravými“ deťmi?

Iba so súrodencami, pretože som vyrastal v ústave pre telesne postihnutých. Mama nevedela, ako sa o mňa postarať. V 80. rokoch to bolo o niečom inom. Bolo to tabu, ústavy boli na okraji spoločnosti. Dala ma tam preto, že určite mi pomôžu, no vždy mala o mňa záujem.

Do koľkých rokov si tam bol?

Do osemnástich.

Potom si sa vrátil domov?

Najskôr som išiel k mame, potom k jednej známej, ktorej som sa staral o dieťa, a nakoniec som odišiel do Nemecka. Tam som robil Európsku dobrovoľnícku službu pod programom Mládež v akcii. Vždy som sa hrával s hendikepovanými deťmi, ale so sestrou sme sa vždy vedeli dobre zabaviť. Boli dni, keď sme sa zabávali aj s bratom.

Čo znamená, že ste sa hrali? Chodil si domov každý víkend?

Najskôr každý mesiac, neskôr cez víkendy a z ústavu som mal len internát. Súdom som bol pridelený do ústavnej starostlivosti, no v pätnástich rokoch sa to prelomilo a mama požiadala súd o zverenie naspäť do jej starostlivosti. Potom som začal spoznávať klasický rodinný život.

Cítiš niečo, čo by ti mohlo chýbať preto, že si nevyrastal v rodine?

Neviem. Všetko má svoje klady aj zápory. Ja som vždy deckám závidel, že chodia von na sídliská a majú svoje partie. Aj napriek tomu, že v ústave som bol vždy v nejakej partii, nechodievali sme veľmi von. Možno aj výchova bola trochu iná. Mama nemala na ňu veľký vplyv, vzhľadom na to, že som bol väčšinu roka v ústave. Skôr ma vychovávali sestričky a vychovávateľky.

Mal si s nimi dôverný vzťah, alebo si si uvedomoval, že to je „len“ vychovávateľka?

S niektorými som mal veľmi dobré vzťahy a niektoré som nemusel. K niektorým som chodie­val aj domov.

Z čoho máš strach?

V jednom rozhovore som hovoril, že strach a peniaze som nikdy nemal. V skutočnosti sa bojím hlavne toho, že budem v živote sám a nikoho nenájdem. Niekoho blízkeho ku sebe.

Nemal si nikdy to šťastie?

Raz. Celé to bolo divné. Začalo sa to na Pokeci a keď som odišiel do Nemecka, tak sa to skončilo. Odvtedy nič. Som gay a nie je to práve najjednoduchšie.

Máš nejaké sny?

Chcem odísť z Košíc a žiť v Bratislave. Už ako malý som si hovoril, že chcem v živote niečo dokázať. Chcem sa venovať projektom a popritom foteniu. Veľmi ma baví fotiť ľudí a vyťahovať z nich emóciu. Okrem toho chcem byť dobrý facilitátor projektov.

Čo to znamená byť facilitátor projektov?

Je to vedenie projektov a školenie ľudí. Musím si získať ich pozornosť na svoju stranu. Napríklad teraz idem písať projekt o inklúzii – ako zvýhodnená a nezvýhodnená mládež dokáže spolupracovať a že sa toho netreba báť. Aj ľudia, ktorí majú nejaký hendikep, môžu pracovať a žiť plnohodnotný život.

Čo by sme mohli zlepšiť my „zdraví“ vo vzťahu k vám hendikepovaným?

Byť viac otvorení. Nepovedať si, že niekto je blbý zato, že má hendikep. To chcem dokázať svojím projektom.

Vieš otočiť svoj hendikep na výhodu?

Určite. Netreba byť uzavretý, aby ma všetci ľutovali. Nemôžu sa ľudia mne prispôsobovať – ja sa musím prispôsobiť väčšine. Môžem z toho urobiť výhodu len vtedy, keď sa to dá a je to fakt potrebné. Len aby to neprerástlo do sebaľútosti, že „pozerajte sa na mňa, lebo ja som chudáčik bez ručičky“. To je to najhoršie, čo môže byť.

Dá sa ti niečo závidieť?

Možno to, že sme v dôchodku skôr. Alebo že niekde máme výhody. No keby som mohol ísť robiť niekde, kde by mi dobre zaplatili, a výmenou za to by mi pozastavili invalidný dôchodok, tak nech sa páči.

Mrzí ťa niečo, čo ti nevyšlo?

Hej, že som nezačal fotiť ešte viac, ako fotím. A že som prestal plávať.

Plávať?

Áno. Kedysi som bol plavec a mal som našliapnuté veľmi dobre, takmer na paralympiádu. Potom som začal piť a fajčiť a bol koniec. Stal sa zo mňa lenivý tínedžer.

Aký štýl si plával?

Všetky. Musel som, lebo keď sme na súťaži mali polohové preteky, tak som musel zvládnuť všetky štyri.

Spomínaš si na momenty, keď si sa začal učiť plávať?

Jasné. Ako prvé som sa naučil znak. Potom som začal chodiť na tréningy, kde sme mali trénera, ktorý sa venoval hendikepovaným a paralympionikom. On vedel, ako nám to vysvetliť.

Je tvoja technika iná ako „zdravého“ človeka?

Som pomalší, ale inak nič.

Ako je to medzi hendikepovanými? Nemá na súťaži niekto väčšiu výhodu len preto, že má menší hendikep?

Niekedy áno, ale aj tak sme každý mali nejaký koeficient. To sa musí zohľadňovať, pretože je logické, že keď ja mám dlhé nohy, aj napriek tomu, že len jedna je zdravá, tak mi to pôjde rýchlejšie ako niekomu bez nôh.

Takže o víťazovi sa dozviete až po prepočítaní výsledkov.

Áno. Radovať sa na cieľovej čiare je priskoro.