Denník N

Antikatolicizmus – posledný prijateľný predsudok?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Cirkev má chyby a treba ich kritizovať, ale nesmieme pritom podľahnúť predsudkom, ktoré jej nepriznávajú žiadne zásluhy

Pred niekoľkými rokmi sa mi do rúk dostala kniha s provokatívnym názvom The New Anti-Catholicism: The Last Acceptable Prejudice. Autor Philip Jenkins a vydavateľstvo Oxfordskej univerzity dávali záruku, že ide o serióznu prácu, ktorá si zaslúži pozornosť čitateľa, a tak som si knihu so záujmom prečítal.

V posledných mesiacoch – najmä v súvislosti s národným referendom o ochrane rodiny – som sa ako vonkajší pozorovateľ len ťažko bránil pocitu, že hlavné argumenty Jenkinsovej knihy sa v súčasnosti zdajú byť viac relevantné pre „katolícke“ Slovensko ako pre „protestantské“ Spojené štáty americké, ktoré boli primárnym predmetom záujmu autora.

Historicky, Spojené štáty prechovávali mieru podozrenia a nedôvery voči katolíckej cirkvi okrem iného aj preto, že mnohí pochybovali, či je demokracia zlučiteľná s katolíckou vierou a lojalitou k pápežovi. Jeden z koreňov týchto pochybností možno nájsť vo filozofickom myslení „otca liberalizmu“ Johna Locka, ktorý vyzýval k radikálnej tolerancii voči všetkým, s výnimkou katolíkov a ateistov.

Arthur Schlesinger ml. sa raz vyjadril, že antikatolicizmus je „posledný prijateľný predsudok“ v americkej spoločnosti. Predsudok sa zdal byť prekonaný začiatkom 60. rokov 20. storočia, keď bol John F. Kennedy – ako prvý rímskokatolík – zvolený za prezidenta krajiny. Predsudky však nezomierajú ľahko.

Vo svojej knihe Jenkins poukazuje na nekalibrovanú až bigotnú kritiku na adresu katolíckej cirkvi a jej veriacich, ktorá v súčasnosti paradoxne prichádza od osôb, ktoré v iných oblastiach zmýšľajú liberálne. Podľa autora fenomén hostility k predmetnej cirkvi – „nový antikatolicizmus“ – generuje a propaguje najviac ľavicovo-liberálna strana názorového spektra a v rámci nej feministky a aktivisti za práva homosexuálov.

Bez férovej kritiky sa nepohneme

Kontroverzné referendum ukázalo veľa. Okrem iného aj silu predsudkov, ktoré časť slovenskej populácie prechováva voči katolíckej cirkvi, jej predstaviteľom a praktizujúcim veriacim. Tento aspekt zdôrazňujem nie preto, že by bol jediný, najdôležitejší, alebo by sa priamo dotýkal mňa osobne, ale preto, lebo považujem za dôležité, aby uprostred kakofónie prevažujúcich názorov nezostal nepovšimnutý.

Samozrejme, otvorenou na diskusiu zostáva otázka – čo možno označiť za predsudok a ako sa tento prejavuje v súkromnom a verejnom živote. Vymenovávanie konkrétnych výrokov, postojov a iných prejavov, ktoré boli v kontexte diania v súvislosti s referendom manifestované a ktoré podľa môjho názoru vychádzali alebo boli výrazne ovplyvnené „antikatolíckym predsudkom“, by zbytočne prispievalo k už aj tak dosť napätej a rozhádanej atmosfére. A preto bude lepšie zostať vo všeobecnej rovine.

Férová kritika každej inštitúcie, vrátane cirkvi, je nielen prípustná, ale aj žiaduca. Hnacím motorom takejto kritiky je túžba po pravde a spravodlivosti, nie predsudok. Ak sa chce Slovensko pohnúť ďalej na ceste budovania demokracie a vytvárania príjemnejšieho miesta pre život všetkých, musí byť schopné a ochotné svoje predsudky odhaľovať a opúšťať. A to nielen predsudky založené na rase, etnickej príslušnosti, národnosti, pohlaví, sexuálnej orientácii, zdravotnom postihnutí, veku či sociálnom statuse, ale aj na náboženstve.

Pilier demokracie

V roku 2002 vyšiel na svetlo sveta vážny problém sexuálneho zneužívania maloletých v Bostonskej katolíckej arcidiecéze. Hierarchia katolíckej cirkvi vtedy čelila ostrej kritike verejnosti a celá cirkev utrpela značné morálne a materiálne škody. Kritika bola zväčša opodstatnená a viedla k pozitívnym zmenám vo vnútri cirkvi.

V kontexte podobne odsúdeniahodných udalostí – akým sa počas dvetisícročnej histórie nevyhne žiadna inštitúcia – sa prebúdzajú, zintenzívňujú a rozširujú aj predsudky – v tomto prípade antikatolícke. Stretávame sa s takmer absolútnou negáciou všetkého, čo má do činenia s katolíckou cirkvou, kritik nedokáže oceniť jej prínos pre človeka a spoločnosť a nazerať na ňu z holistického uhla pohľadu.

Aj s takouto predsudkovou kritikou sme sa stretli pred a po nedávno konanom referende, ktoré poskytlo neférovej kritike stimulujúci impulz. A to napriek tomu, že priame angažovanie katolíckej cirkvi bolo minimálne – aspoň v porovnaní so Spojenými štátmi, kde je hlas cirkví a veriacich počuť vo verejnom priestore omnoho silnejšie.

Faktom zostáva, že katolícka cirkev s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nikdy nezmení svoj pohľad napríklad na definíciu manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy. Tento pohľad na manželstvo nie je, samozrejme, výlučnou záležitosťou cirkvi a v demokratickej spoločnosti je plne legitímne snažiť sa o ňom presviedčať aj širšiu verejnosť.

Súčasne, zmienený názor na manželstvo nemá zvláštnu imunitu voči kritike a jeho odporcovia môžu o ňom viesť demokratickú diskusiu i spor, avšak mali by tak robiť bez jedovatých a urážlivých prejavov voči katolíckej cirkvi a jej veriacim, rešpektujúc a chrániac ich náboženskú slobodu, ktorá je jedným zo základných pilierov každej demokracie.

Ochota počúvať

Politická teoretička a moja bývalá školiteľka Jean Bethke Elshtainová zvykla hovorievať, že pre demokratickú občiansku spoločnosť je nevyhnutné, aby občania dokázali „dosiahnuť nesúhlas“, ktorý bude „principiálny“ a zároveň „pragmatický“.

Predpokladom je ochota vzájomne sa počúvať, hľadať čo nás spája, rešpektovať pluralitu názorov a ten náš obhajovať bez lacných úderov názorového protivníka. Tu leží jedna z výziev aj pre poreferendové Slovensko.

V nedávnej minulosti sme boli svedkami využitia rasových a národnostných predsudkov časti obyvateľstva na získanie politického kapitálu a moci – v budúcnosti hrozí nebezpečenstvo zneužitia rastúcich antikatolíckych sentimentov v slovenskej spoločnosti za rovnakým účelom.

Absolvent Harvardovej univerzity, zaoberá sa otázkami náboženstva, etiky a politiky

Komentáre

Teraz najčítanejšie