Denník N

Slovenská demokracia potrebuje angažované cirkvi

Autentickú demokraciu je nemožné budovať bez občianskych cností a cirkvi by sa v tomto procese mali omnoho intenzívnejšie angažovať.

Autor je teológ a etik

Už viackrát som vo svojich publicistických textoch poukázal na skutočnosť, ktorú by nebolo nutné toľko zdôrazňovať, keby nebola taká zanedbávaná: demokracia potrebuje nielen demokratické inštitúcie a procedúry, ale tiež občanov s demokratickým charakterom. To prvé sa dá, ako sme boli svedkami po roku 1989, nastoliť relatívne rýchlo, to druhé aj po viac ako štvrťstoročí predstavuje pre slovenskú demokraciu vážny problém a naliehavú výzvu.

Na problém nedostatku demokratického charakteru pred voľbami upozornil aj Kálmán Petőcz, ktorému vo volebných programoch politických strán chýbala „premyslená koncepcia vzdelávania k demokratickému občianstvu, ľudským právam a interkultúrnemu porozumeniu, čiže k demokratickým hodnotám ako takým“. A dodal, že „budovať demokraciu bez demokratov bude naďalej ťažké“. Na problém ukázali aj výsledky Študentských parlamentných volieb 2016  a napokon i samotných marcových volieb.

Štát nepochybne môže a mal by urobiť viac ako doteraz, aby si jeho občania vytvárali pozitívny vzťah nielen k demokratickým politickým inštitúciám, ale tiež k demokratickým ideálom a hodnotám, bez ktorých je demokratické zriadenie dlhodobo neudržateľné. Nemenej dôležitá úloha v tomto procese však prináleží inštitúciám občianskej spoločnosti – v prvom rade rodine, ktorá prostredníctvom výchovy a vzdelávania morálne formuje k zodpovednému občianstvu v slobodnej spoločnosti.

Na Slovensku je často prehliadané a podceňované, akú významnú úlohu pri budovaní demokratickej kultúry môže zohrávať ďalšia inštitúcia občianskej spoločnosti – cirkev. V Spojených štátoch je pozitívny vzťah medzi náboženstvom a demokraciou dobre známy. Už v prvej polovici 19. storočia Alexis de Tocqueville v diele De la démocratie en Amérique (O demokracii v Amerike) podčiarkol dôležitosť náboženstva pre demokraciu v tejto krajine a jeho pozorovania nestrácajú na relevantnosti ani dnes.

Samozrejme, je pravdou, že nie každé náboženstvo je rovnako kompatibilné s demokraciou. Spojené štáty by dnes boli odlišnou krajinou, ak by ich národnú identitu najmä v ranom období vývoja neformovalo protestantské kresťanstvo. Katolicizmus bol dlho vnímaný ako neprekonateľný problém pre demokratický politický systém a na jeho príslušníkov sa, podobne ako na ateistov, pozeralo s podozrením.

Katolícka cirkev však prešla vo vzťahu k demokracii a ľudským právam obrovský kus cesty. Druhý vatikánsky koncil bol zásadným bodom obratu, ktorý sa následne prejavil aj v pozitívnej úlohe, ktorú katolícka cirkev zohrala pri zmene autoritárskych režimov tak v krajinách Južnej a Strednej Ameriky, ako aj východnej Európy. Existuje viacero dôvodov, ktoré viedli k pádu komunizmu v Európe, svoju úlohu tu však nepochybne zohral aj pápež Ján Pavol II.

Pápež vo svojej encyklike Centesimus Annus (1991) uvádza: „Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach a podriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je to potrebné, pokojnou cestou ich odvolávať. Nemôže preto schvaľovať utváranie úzkych vládnucich skupín, ktoré pre vlastné záujmy alebo ideologické ciele strhávajú na seba štátnu moc.“ V rovnakej encyklike pápež varuje, že „demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus“.

Pokoncilová katolícka cirkev má z dôvodu svojho historicky silného postavenia  a prepracovaného sociálneho učenia najväčšiu príležitosť i zodpovednosť prispieť v tomto storočí k budovaniu demokratickej spoločnosti. No aj menšie cirkvi môžu v tomto procese zohrať nezanedbateľnú úlohu. Autentickú demokraciu je nemožné budovať bez občianskych cností a cirkvi by sa mali omnoho intenzívnejšie a intencionálnejšie angažovať v tomto procese.

Sú najmenej tri dôvody, prečo môžu byť niektorí skeptickí ohľadne prínosu cirkvi pre budovanie kultúry demokracie a ľudských práv. Prvý súvisí so zlyhaniami cirkvi v minulosti, druhý s faktom, že cirkev je vo svojej podstate nedemokratická inštitúcia, a tretí s chápaním konceptu ľudských práv. Hoci každá z týchto námietok má svoje opodstatnenie, podľa môjho názoru nebránia cirkvi, aby sa v tomto storočí stala ešte dôležitejším hráčom na poli demokracie a ľudských práv.

Popredný expert na otázky náboženstva, demokracie a ľudských práv John Witte, Jr. nám pripomína, že vplyv kresťanstva na demokraciu bol v minulosti pozitívny aj negatívny: „Kresťanské cirkvi slúžili ako dobročinní sprostredkovatelia blaha a katalyzátory politických reforiem. Slúžili však tiež ako bojujúci spojenci represie a cenzori ľudských práv. Kresťanské teológie pomáhali kultivovať demokratické myšlienky rovnosti, slobody a zodpovednosti. Ale tiež pomáhali zachovávať represívne myšlienky etatizmu, elitizmu a šovinizmu.“ Aj dnes sa môže cirkev rozhodnúť, aký bude jej vplyv na spoločnosť.

Hoci cirkev nie je vo svojej podstate demokratická inštitúcia, mnohé cirkvi sú demokraticky spravované a aj tie s hierarchickou formou riadenia obsahujú demokratické prvky. Napokon, samotný pápež zaujíma svoj úrad na základe voľby. Paradoxom politickej demokracie je, že závisí od morálnej kvality osôb, ktoré vychovávajú a vzdelávajú „nedemokratické“ inštitúcie – či už ide o rodinu, školu alebo cirkev. Tie môžu vo svojej úlohe uspieť, alebo zlyhať, ale každá z nich má pri rozvoji občianskych cností a demokratického charakteru kľúčové miesto.

V posledných rokoch dochádza k snahám expandovať koncept ľudských práv a niektoré z „nových práv“ sú cirkvami odmietané. To však neznamená, že by cirkev spochybňovala ľudské práva ako také. Netreba tiež zabúdať, že aj v odbornej komunite prebiehajú búrlivé diskusie o ukotvení, povahe a rozsahu ľudských práv. Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) obsahuje širokú škálu práv a slobôd, s ktorými sa bez zásadnejších výhrad väčšina cirkví stotožňuje.

Slovenská demokracia, podobne ako aj ďalšie nové demokracie, čelí viacerým vážnym a vzájomne súvisiacim výzvam: koncentrácii politickej moci bez dostatočných bŕzd a protiváh, koncentrácii ekonomickej moci v rukách finančných skupín a najmä absencii demokratického charakteru u relatívne veľkého segmentu populácie. Ak cirkvi dokážu tieto výzvy rozpoznať a zmysluplne reagovať, ak sa ich duchovní poučia z chýb minulosti a veriaci sa budú viac občiansky angažovať, cirkvi budú pre ďalší vývoj demokracie na Slovensku výraznejším prínosom.

Komentáre

Teraz najčítanejšie