Denník N

Moje skúsenosti s odpoveďami-neodpoveďami ministrov

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Z odpovedí členov vlády na otázky poslancov sa viac nedozviete, ako dozviete. Niektorí ministri pritom porušujú normy tak, že v rokoch 1990 až 1992 by to stačilo na ich odvolanie.

Autor je vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, občiansky aktivista
a poslanec NR SR v predchádzajúcom volebnom období

Keď sme sa pár mesiacov po Nežnej – v júni 1990 – ocitli v slovenskom parlamente ako prví demokraticky zvolení poslanci po viac ako 40 rokoch, učili nás, že táto inštitúcia plní okrem zákonodarnej aj kontrolnú a iniciačnú funkciu.

A preto jedna z vecí, ktoré ma nemilo prekvapili, keď som sa tam po dvadsaťročnej prestávke vrátil, bolo očividné zdecimovanie až znefunkčnenie kontrolných mechanizmov parlamentu vo vzťahu k vláde. Jednak Národná rada akoby zabudla na to, že je ústavne postavená vyššie ako zákonodarná moc, ktorá nemôže vzniknúť bez jej súhlasu, jednak parlamentná väčšina si postupne „ochočila“ príslušné ustanovenia zákona o rokovacom poriadku tak, aby výkon kontrolných činností podliehal jej súhlasu.

Ako príklad možno spomenúť inštitút poslaneckého prieskumu, ktorý sme v začiatkoch novodobého slovenského parlamentarizmu často a účinne využívali bez ohľadu na to, či ho iniciovala vtedajšia opozícia alebo poslanci zo strán vládnej koalície.

A tak ako jediné ako-tak reálne kontrolné mechanizmy nám zostali pravidelný bod programu Hodina otázok (pre zaujímavosť každý štvrtok populudní) a po ňom nasledujúci bod Interpelácie poslancov.

O špecifikách Hodiny otázok, ktorá sa zväčša „zvrhla“ na sebapropagáciu vlády a najmä jej predsedu, sa tu radšej nebudem podrobnejšie zmieňovať a budem sa radšej držať témy, teda interpelácií. Tie sa musia odovzdať písomne a následne sa môžu predniesť aj ústne, pričom podľa rokovacieho poriadku by si ich mali prísť vypočuť aj členovia vlády. V prípade nespokojnosti s odpoveďou, ktorú musí člen vlády poslať podľa zákona do 30 dní, môže interpelujúci poslanec svoju nespokojnosť vyjadriť v osobitnom bode programu, pričom o tom, či má „právo a dôvod“ byť nespokojný, následne hlasuje plénum Národnej rady (to nie je žart, to je skutočnosť).

V priebehu predchádzajúceho VI. volebného obdobia (v rokoch 2012 – 2016) som sa na členov slovenskej vlády obrátil s rekordným počtom takmer 130 interpelácií, čím sa mi podarilo vytvoriť vcelku reprezentatívny súbor dokumentov dotvorený rovnakým počtom reakcií na ne, čo ma oprávňuje k určitým zovšeobecneniam na tému odpovedí (i neodpovedí), ako aj k vynášaniu vcelku kvalifikovaných súdov o ich kvalite, konkrétnosti, vecnosti a v niektorých prípadoch i dochvíľnosti.

Svoje poznatky a skúsenosti s ich odpoveďami by som veľmi stručne zhrnul takto:

1. Interpelovaní členovia vlády si ani v jednom prípade nedokázali priznať chybu a prihlásiť sa k zodpovednosti, hoci často bola minimálne spoluzodpovednosť ich a nimi vedeného rezortu za daný problém celkom evidentná. Jedinú – aj to len čiastočnú – výnimku predstavovala odpoveď predsedu vlády na moju sťažnosť, ktorú som mu adresoval vo veci viacnásobného porušenia zákona o rokovacom poriadku Národnej rady členom jeho vlády, ministrom Žigom. Táto skutočnosť sa jednoducho nedala poprieť a uznal to aj sám premiér, ale vzápätí sa pokúsil ospravedlniť „svojho“ ministra poukazom na údajne príliš náročné otázky, ktoré som mu položil (čo síce vecne ani procesne nesedí, ale to je na inú diskusiu).

2. Niektoré odpovede boli lakonicky stručné, neraz oveľa stručnejšie ako moje otázky. Ku koncu volebného obdobia sa mi stalo, že zo šiestich konkrétnych otázok v rámci jednej interpelácie som dostal odpoveď na jedinú z nich – aj to odpoveď čiastočnú a vyhýbavú.

3. Iné odpovede boli naopak obsiahle a podrobné, čo však neznamená, že ich autori odpovedali presne na to, čo som od nich žiadal. Namiesto toho mi často vysvetľovali veci, na ktoré som sa vôbec nepýtal. Zvlášť pán premiér ma takmer nikdy nezabudol poučiť, čo by som mal a čo by som nemal robiť, na čo sa je vhodné pýtať a na čo nie. A tak podobne. Bral by som to ako súčasť nášho „politického folklóru“ a špecifickú povahovú črtu menovaného, keby to nebolo symptomatické pre vzťah vládnej a zákonodarnej moci v celom tomto minulom volebnom období, ktoré sa začalo – paradoxne – deklaráciami o novej politickej kultúre a o veľkorysosti vládnej väčšiny voči opozícii.

4. Z niektorých odpovedí priam presakovala arogancia, ale keďže nie som útlocitný, radšej som to nekomentoval. Iba som sa snažil predstaviť si, akú asi odpoveď by dostal na svoje otázky bežný občan, ktorý nie je ústavným činiteľom.

5. Na druhej strane za zmienku stojí aj pozoruhodný paradox. Kým bežný občan musí dostať od oprávnenej osoby odpoveď na svoje otázky do ôsmich pracovných dní (pričom táto lehota sa dá v odôvodnených prípadoch predĺžiť na dvojnásobok), člen vlády má na odpoveď poslancovi komfortných 30 dní. No ani táto lehota nestačila ministrovi životného prostredia Petrovi Žigovi a hneď trikrát ju nedodržal, čím beztrestne konal v rozpore so zákonom o rokovacom poriadku. Aj v takomto prípade má bežný občan účinnejšie nástroje na sankcionovanie takéhoto postupu a zjednanie nápravy než opozičný poslanec Národnej rady. Vo volebnom období 1990 – 1992, keď som bol taktiež opozičným poslancom, by bol takýto postup člena vlády jednoznačným dôvodom na jeho odvolanie.

6. Obľúbeným zvykom členov vlády je presúvať zodpovednosť na niekoho iného: na iný rezort, okresný úrad, samosprávu, prípadne mimozemšťanov. Ľudovo povedané, prehadzovať horúci zemiak z jedného rezortu či úradu na druhý.

7. Iným obľúbeným zvykom je argumentovať, že v danej veci prebieha vyšetrovanie, a teda o nej nie je možné podávať informácie, aby toto vyšetrovanie nebolo, nedajbože, zmarené. Tento argument sa zjavne zvykne nadužívať až zneužívať, keďže sa objavuje pomaly v každej odpovedi.

Najviac ma však v tejto súvislosti hnevá, že z väčšiny odpovedí na moje interpelácie, ktoré som v uplynulom volebnom období dostal, nevyplýva snaha danú vec skutočne pohnúť dopredu, naozaj vyriešiť nastolený problém a reálne pomôcť ľuďom, na podnet ktorých a v zastúpení ktorých som zväčša svoje interpelácie písal.

Zhrnuté a podčiarknuté: čítanie odpovedí členov vlády na moje interpelácie mi prinieslo veľmi málo radosti. Čo sa týka ich informačnej hodnoty, viac som sa často nedozvedel, ako dozvedel. Ale niekedy je zaujímavé aj to, čo sa človek nedozvie, lebo je to neklamný znak snahy niečo dôležité zatajiť či zahovoriť.

Teraz najčítanejšie