Denník N

Ak bude všetko patriť všetkým, nebude to patriť nikomu

Ludvík Vaculík v Prahe v roku 2013. Foto – Tereza Michalová
Ludvík Vaculík v Prahe v roku 2013. Foto – Tereza Michalová

Dosť som si vytrpela, ale bol to s ním šťastný život, hovorí Madla Vaculíková o manželovi, ktorého nevolá inak ako Vaculík. V sobotu by sa dožil 90 rokov.

„Vy komunisti ste ľudia zvláštneho razenia. Na čo obyčajným ľudom stačí prostý rozum, vy potrebujete uznesenie alebo aspoň výrok tajomníka,“ hovorí v autobiografickej (také sú vlastne všetky) knihe Ludvíka Vaculíka Rušný dům jeho žena Marie. A nie je to len efektný literárny bonmot, pani Madla, ako sa odjakživa Vaculíkovej manželke hovorí, ho takto častovala aj v osobnom živote.

Spisovateľ Ludvík Vaculík, ktorého nedožitú deväťdesiatku sme si pripomenuli počas uplynulého víkendu, vstúpil totiž medzi komunistov s vierou v ľavicovú avantgardu hneď po vojne ako dvadsaťročný, keď uveril lákavému programu strany. Zato jeho manželka je celoživotná nestraníčka a antikomunistka, a k tomu, že si vždy za svojimi názormi pevne stála, sa hrdo hlási aj dnes.

Hádky o politike

„Keď sme sa nasťahovali do pražského bytu, povedala som susedom: Ak budete počuť od nás krik, tak to nie je ani o deťoch, ani o peniazoch, hospodárení, to je o politike,“ rozpráva čulá 91-ročná pani Madla pri našej návšteve v dobřichovickom dome pri Prahe. „Ja som bola masarykovec. On, keď do tej strany vliezol, tak si myslel, že jej ideológia nie je zlá, všetko mu v nej sedelo, sumírovalo, zapadalo, a chybu videl v ľuďoch, ktorí sú nevzdelaní. Ja som sa v mladosti dostala v otcovej knižnici ku knihe o sovietskych lágroch, takže som už vedela, že je to zločinecký režim.“

Aj Vaculík si podľa nej veľmi rýchlo uvedomil svoj omyl. „Ale pretože on nikdy nič nevzdával, tak povedal: Keď už som do toho vliezol, tak s tým budem bojovať. A bojoval. Boli sme začiatkom 50. rokov vychovávateľmi v učňovskom internáte, a on si pravidelne písal denník, to boli vlastne jeho sťažnosti na podmienky v práci, napríklad neznášal všetkých tých funkcionárov. Mala som strach, že niečo povie a nás odtiaľ vyhodia,“ hovorí pani Madla. „Z denníkov po desiatich rokoch vznikol debutový román Rušný dům.“

Secesná vila v Dobřichoviciach, ktorú si postavil významný vydavateľ František Topič, dlhé roky slúži celej rodine ako letný byt. Foto N - Tomáš Benedikovič
Secesná vila v Dobřichoviciach, ktorú si postavil významný vydavateľ František Topič, dlhé roky slúži celej rodine ako letný byt. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola to práve Madla Vaculíková, ktorá objavila jeho literárny talent, keď sa občas v manželovej neprítomnosti dostala k jeho denníkom. A ona ho aj doviedla do literárneho sveta. „Raz sme sedeli na lavičke v parku s našou známou, ktorej som porozprávala, ako sa Vaculík nehodí na prácu s učňami a že by mal ísť niekam ku knihám, k redaktorskej práci. A ona mi vraví: Manžel je šéfom novinárskeho študijného ústavu, prines niečo napísané od Ludvíka, nech to posúdia. Stačil malý úryvok z denníkov a o Vaculíka bol záujem.“

Hviezda rozhlasu

Vtedy vznikol v Prahe prvý literárny časopis Květen, v ňom pracovali Ivan Klíma, Karel Šiktanc a ďalší, šéfom bol Jiří Šotola. „Ten mu uverejnil ukážku z Rušného domu, nasledoval úspech s prvým fejtónom, ktorý napísal ako externista pre rozhlas. Pozvali ho na prijímací pohovor, na ktorom sa Vaculík uviedol slovami: Ale ja nesúhlasím s vedúcou úlohou strany. Vážená rozhlasová komisia sa začala smiať: A ty si myslíš, že my tomu všetkému veríme? Zobrali ho hneď a jeho relácie znamenali renesanciu rozhlasového vysielania. Ludvík Vaculík sa rýchlo stal hviezdou.

Pani Madla sa zamyslí a na chvíľu sa presunie o polstoročie dopredu. „Syn Ondráš pracuje pre rozhlasovú Vltavu a nedávno s kolegyňou objavili staré pásky s Vaculíkovými reportážami, ktoré niekto osvietený zachránil po ruskej okupácii, keď už nesmel nič a jeho relácie sa museli zmazať. Ondráš ich zaradil do vysielania a vnuk Franta to náhodou počul: Dedo vedel písať, to je taká krásna reportáž. Ten vedel písať!“

„Veľmi zle počujem, ale dokážem odčítať z pier,“ privítala nás pani Marie Vaculíková. „Ale to platí pre češtinu, v nej si dokážem domyslieť, čo mi hovoria. No v slovenčine to môže byť problém.“ Zarazí sa: „Ešte že ma nepočuje Vaculík, ten by mi dal. On bol srdcom i mozgom aj Slovák.“ Foto N - Tomáš Benedikovič
„Veľmi zle počujem, ale dokážem odčítať z pier,“ privítala nás pani Marie Vaculíková. „Ale to platí pre češtinu, v nej si dokážem domyslieť, čo mi hovoria. No v slovenčine to môže byť problém.“ Zarazí sa: „Ešte že ma nepočuje Vaculík, ten by mi dal. On bol srdcom i mozgom aj Slovák.“ Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj v šesťdesiatych rokoch, keď Vaculík vydal román Sekyra (spolu s Kunderovým Žertom považovaný za dve najvýznamnejšie diela českej literatúry 60. rokov), pokračoval ich domáci súboj o politike. „Sekyra je o vzťahu s otcom, fukcionárom, ktorý sa síce zaslúžil o priemyselný rozvoj Valašska, no veľmi ublížil sedliakom pri kolektivizácii. Vaculík sa ho zastával, ja som s ním bojovala. Vravela som mu: Tato, keď bude všetko všetkých, tak to nebude ničie.“

Prerušený zjazd a Vaculíkov spánok

Všetko sa uňho zmenilo v roku 1967 na IV. spisovateľskom zjazde. Vaculíkovo vystúpenie šokovalo nielen kolegov, ale predovšetkým komunistické špičky, zastúpené na zjazde najvyšším ideológom Jiřím Hendrychom. „Za dvadsať rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka, od primárnych potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva až po pocit plnej platnosti v spoločnosti, vieru v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky,“ povedal Vaculík a rozzúrený Hendrych predčasne opustil rokovanie.

vaculik zjazd„Tam to komunistom povedal naplno,“ spokojne hovorí pani Madla. „Zjazd sa už začal, no Vaculík prejav ešte stále písal. Dvakrát poslali poňho taxík, ja som to pod bránou musela vybavovať. Keď som sa ho netrpezlivo opýtala, čo to tak dlho píše, odvetil: No predsa to, čo do mňa dvadsať rokov hučíš! Už sa s tým musím vysporiadať!“ Tušila, že tentoraz to bude vážne, a keď jej do rozhlasu, kde pracovala, zavolali, že je ’prúšvih’, zjazd je prerušený a Hendrych odišiel, rozrušená utekala domov.

„Vaculík spal. Zavolal Pavel Kohout: Pani Vaculíková, nebojte sa, my sa o vás postaráme. To ma zamrazilo, už som vedela, že je zle. Vzápätí prišiel posol z ústredného výboru, že Vaculík tam má okamžite ísť. Podarilo sa mi to odložiť na druhý deň, keď ho z tej strany vylúčili.“

Dvetisíc slov

Práve spisovateľský zjazd je považovaný za začiatok obrodného procesu v Československu, známeho ako Pražská jar. Vaculíkovi hneď v januári opäť ponúkli členstvo v strane, aby ho z nej o rok, po okupácii a na začiatku normalizácie, definitívne vyhodili. Pravda, on si to vykoledoval ďalším jednoznačným občianskym počinom, ktorým bol manifest Dvetisíc slov.

„Jeden z mužov Pražskej jari František Kriegel osobne vyzval vedcov, aby aj oni vydali nejaké vyhlásenie k obrodnému procesu,“ spomína pani Madla. „Tí poverili napísaním Vaculíka, a on si tam, samozrejme, dal, čo chcel, a hoci to písal za vedcov, sám sa podpísal. Vedel, že bude z toho zle, ale netušil, že až tak zle.“

Text, ktorý 27. júna 1968 uverejnili niektoré denníky a týždenník Literární listy, vyzýval k občianskej angažovanosti, varoval pred dogmatikmi v strane a upozorňoval na reálnu hrozbu sovietskej vojenskej intervencie. Reformný komunista Vaculík pritom zdôraznil, že za obrodný proces nepatrí strane žiadna vďaka. „Úsilie jej reformátorov je len splátkou na dlh nekomunistom, ktorých udržovala v nerovnoprávnom postavení,“ napísal.

Len nadávať nestačí

Manifest, považovaný za jeden z najvplyvnejších československých textov 20. storočia, vzápätí podpísali Werich, Seifert, Hanzelka, Zátopkovci, Suchý a ďalšie osobnosti, ako aj desaťtisíce občanov. Naopak, ostro ho kritizovali komunistickí dogmatici a Moskva s jej satelitmi, ale zaskočené zostalo aj reformné dubčekovské komunistické vedenie, ktoré si uvedomovalo, že manifest môže poslúžiť ako zámienka intervencie, čo sa aj o dva mesiace stalo.

„Keď bol text na svete, okamžite zavolal Jan Werich a pýtal sa ma, či to môže prečítať vo svojej televíznej relácii,“ hovorí pani Madla. „Ja som mu povedala: A nezdá sa vám to príliš mierne? Nie je to také útočné, ako by som si predstavovala. On vraví: Nie, Vaculík je chytrý. Ďalej nemohol ísť. Je to vynikajúce.“ Jaroslav Seifert podľa Madly Vaculíkovej text podpísal bez toho, aby ho čítal. „Nemusím to čítať, keď to písal Ludvíček, bude to perfektné.“

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Po okupácii manifest využili dogmatici a normalizátori ako zámienku zbaviť sa všetkých, ktorí sa angažovali v Pražskej jari. „Bolo mi ľúto tých ľudí, ako prichádzali o zamestnanie, ale Vaculík mi povedal: No vidíš, ty len nadávaš, ale musí sa aj niečo robiť. Ja robím, a keď to niekto podpíše, je zodpovedný sám za seba.“

Ženy namiesto politiky

Ludvík Vaculík sa ocitol na indexe, mimo oficiálneho diania. „Vtedy začal mať tie ženy,“ dotýka sa delikátnej témy pani Madla. Jedna bola podľa nej nasadená Štátnou bezpečnosťou, ktorá sa o Vaculíkovcov intenzívne zaujímala. Tých žien bolo niekoľko, zo vzťahu s Lenkou Procházkovou mal dve deti. Navyše, o týchto vzťahoch „referoval“ vo svojich dielach a miera zverejnenej intimity nemá v českej literatúre obdobu. A hoci počas celého spoločného života dával Ludvík Vaculík manželke čítať svoje literárne a najmä publicistické rukopisy a akceptoval jej pripomienky, niekoľko inkriminovaných kníh radšej odmietla čítať.

Pani Madla hovorí, že podľa vyjadrenia renomovaného psychiatra bol Ludvík Vaculík zvyknutý hrať v spoločnosti prím, ovládať svorku. „Keď mu to vzali, ovládal baby,“ lakonicky hovorí, no hneď dodáva, že o svojich troch manželských synov sa aj vtedy staral. „Vedel, že sa nikdy nerozvedie, že ma potrebuje. Boli sme spolu až príliš prerastení.“

Miloval folklór, poznal obrovské množstvo piesní, mnohé sám dotváral (o tom je kniha Polepšené pěsničky) a rád spieval. Na snímke z festivalu Strážnice 2006 s horňáckym primášom Martinom Hrbáčom, dcérou Cilkou a režisérom Břetislavom Rychlíkom. Foto – Břetislav Rychlík
Miloval folklór, poznal obrovské množstvo piesní, mnohé sám dotváral (o tom je kniha Polepšené pěsničky) a rád spieval. Na snímke
z festivalu Strážnice 2006 s horňáckym primášom Martinom Hrbáčom, dcérou Cilkou a režisérom Břetislavom Rychlíkom. Foto – Břetislav Rychlík

V 70. rokoch, keď mnoho špičkových českých spisovateľov nesmelo oficiálne vydávať knihy, došlo k rozmachu samizdatu. Najslávnejšou edíciou bola tá Vaculíkova, nazvaná Petlice. „Vymyslel si novoročenku, nakreslil tam knihy, uzamknuté petlicou,“ hovorí pani Madla. Edíciu, v ktorej od roku 1973 vyšlo vyše štyristo titulov, si veľmi chránil. Hoci bol jeden z prvých signatárov Charty 77, ďalej sa v nej neangažoval. „Odmietol aj funkciu jej hovorcu, lebo si nechcel nechať ohroziť edíciu, pri ktorej aj tak už ohromne riskoval,“ vraví pani Madla. „Osobne nosil veľké množstvá rukopisov do kníhviazačstiev a hotové výtlačky potom späť, a mnohé knihy posielal na Západ cez ambasády.“

Pravdivý snár

Samozrejme, rovnako intenzívne sa venoval aj vlastnej tvorbe, ktorej vrcholom je komponovaný denník Český snář. Táto beletristická výpoveď spodobuje rok autorovho života a súčasne je obrazom života českej spoločnosti z optiky disidentského prostredia. Brilantné dielo, kde narába so žánrami záznamov, spomienok, úvah, fejtónov a románových prvkov, je zaraďované medzi desať najlepších českých kníh minulého storočia.

„Základnou pohnútkou na jeho napísanie boli slová Jiřího Kolářa, keď sa mu Vaculík v pražskej kaviarni Slavia posťažoval, že nemôže písať,“ spomína pani Madla. „Kolář mu povedal: Píš o tom, ako nemôžeš písať. Ja ti dám každý mesiac dvetisíc korún a ty píš. Dával mu ich, a tak vznikol Český snář.“ Kniha, ktorá je neoficiálnou učebnicou o českom disidentskom hnutí.

V lete 1989 s Ivanom Kadlečíkom v Martine. Foto – archív L. V.
V lete 1989 s Ivanom Kadlečíkom v Martine. Foto – archív L. V.

Popritom pravidelne písal fejtóny, postupne si vypracoval vlastný osobitý typ, o ktorom neskôr Havel povedal, že svojou originalitou sa už takmer vymyká tradičným predstavám o fejtóne.

Tomuto žánru zostal verný aj po revolúcii, a práve jeho prvý „slobodný“ text v Lidových novinách v decembri 1989 výstižne charakterizuje Vaculíkov skepticko-optimistický vzťah k politike. Vtedy, v revolučných novembrových dňoch mu totiž nečakane nedovolili vystúpiť na tribúne počas pamätného mítingu na Letenskej pláni a potom ani na druhý deň na Václavskom námestí. „Až na to, čo som chcel povedať, som s vývojom vecí aj bezo mňa spokojný,“ píše vo fejtóne. „Je však smutno-smiešne, ako málo váži jedinec, keď sa aj jeho prispením dá veľká vec do pohybu.“

Odchádzanie

„Pri narodení mi predpovedali ťažký život, a splnilo sa to,“ povie pani Madla, akoby chcela zrazu preskočiť posledné štvrťstoročie ich spoločného života. Pritom práve ono zrejme patrilo, aj podľa slov jej manžela v jednej z jeho posledných kníh, k tým pokojnejším. Opäť sa mohol vyjadrovať verejne, vychádzali mu knihy, bol považovaný za jednu z najrešpektovanejších českých osobností. Ženy išli bokom a patril už len svojej Madle. „V závere už ženy takmer neznášal, trpel výčitkami,“ dodáva.

„Úplne sa zmenil, keď umieral Havel. Ten dostal týždeň pred smrťou Cenu Jána Langoša. Vaculík tam bol, sedel vzadu v kúte, a vôbec nerátal s tým, že by si Vašek ešte prišiel cenu prevziať. Odrazu sa otvorili dvere a rádové sestry ho voviedli dnu. Havel im ukázal, aby zamierili k Vaculíkovi. Nič si nepovedali, len si položili na seba všetky štyri ruky, dívali sa do očí a tiekli im slzy. Odvtedy akoby polovica Vaculíka umrela.“

Prešlo tri a pol roka. „Medzi posledných hostí pri chradnúcom Vaculíkovi patril zlínsky sudca a spisovateľ Josef Holcman s manželkou Jitkou. Rozprával Vaculíkovi o ich obľúbenej Jízde králů, no ten pritom akoby driemal, a zrazu povedal takú brilantnú vetu, že všetci sme žasli.“

Pani Madla na chvíľu stíchne. „Vaculík bol chytrý chlap, takých som mala rada. Aj keď som si dosť vytrpela, bol to s ním šťastný život. Odišiel pekne. Keď umrel, akoby v tvári omladol, a keď ho niesli cez jeho milovanú záhradu, vtáci spievali, všetko bolo rozkvitnuté. Myslím, že by sa mu takýto odchod páčil. V písacom stroji zostal pripravený natočený papier. Madlo, ja myšlienku mám, len už ju nedokážem sformulovať.“

„Tieto vetvičky z kaliny nalámal v záhrade tri dni pred smrťou. To bola jeho obľúbená činnosť. Už bol veľmi slabý, videl, že ho zo schodov pozorujem, tak sa snažil. Nikdy ich nevyhodím.“ Foto N – Tomáš Benedikovič
„Tieto vetvičky z kaliny nalámal v záhrade tri dni pred smrťou. To bola jeho obľúbená činnosť. Už bol veľmi slabý, videl, že ho zo schodov pozorujem, tak sa snažil. Nikdy ich nevyhodím.“ Foto N – Tomáš Benedikovič

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie