Neznesiteľná ľahkosť vizuálnej identity

Martina Szabóová a Dávid Koronczi, grafickí dizajnéri & moji blízki priatelia, pred pár dňami zverejnili novú vizuálnu identitu mesta Lučenec. Odvážnu, vkusnú a sviežu. Predstaviteľom novohradskej metropoly slúži ku cti, že išlo o verejnú súťaž, v ktorej víťaza vybrala odborná a nezaujatá porota. Ako inak: vzápätí sa začali ozývať hlasy, že načo je nám vizuálna kultúra v kraji, kde je nezamestnanosť vyššia než vrcholky Šomošky a kam nedočiahnu vládne balíčky ani deravé Kristove dlane?

Keď blúdite úzkymi lučeneckými uličkami, nemáte núdzu o vyčerpávajúce vizuálne vnemy: pestrofarebné bytovky pichajúce do brucha oblohy, metalízové bavoráky z Nemecka, sýtočervené fasády starých meštiackych domov, svojpomocne zbúchané krikľavé bannery herní, kebabov alebo diskoték a sfetované blikajúce pútače, ktoré by vysmial aj najhlúpejší font na svete Comic Sans. Ako bonboniéra – čo kúsok, to kaz.

Ale buďme k sebe úprimní: úroveň vizuálnej kultúry nepokrivkáva iba v srdci bájneho Novohradu, ale aj naprieč celou krajinomaľbou našej rodnej hrudy, cez citylightmi zdegenerovanú bratislavskú Miletičku, námestie v Galante, výpadovku na Žilinu, košický obchvat až po Ubľu v oku slovensko-ukrajinskej hranice. Spoločenská mienka o alchýmii grafického dizajnu, ktorej rozumie športový redaktor Málinského spravodajcu i posledný klampiar z Píly, nás doviedla až na dno vizuálneho smogu i vkusu. Sme experiment, ktorý zlyhal: good (fucking) idea, Slovakia!

Samozrejme, myšlienka celoplošne regulovanej vizuálnej mapy je utópiou porovnateľnou s výstavbou Hyperloopu v krajine, ktorá za štvrťstoročie nedokázala prepojiť diaľnicou dve najväčšie metropoly. Ale pri pohľade na slovenský grafický Babylon, počnúc chaotickou a nesúrodou infografikou a končiac predstavou „čím výraznejšie, tým lepšie“, poľahky nadobudneme dojem, že vizuálna identita je urbánna legenda. Konšpirácia zosnovaná grafickým Dänikenom. Mýtus. A tak sa k uštipačnej otázke „načo?“ pridáva aj ošemetné „ako?“.

Svetielka v tme, predstavujúce efektnú i efektívnu ukážku vizuálnej siete cez web, citylighty až po tlačoviny, blikajú napríklad v Nitre, v Žiline, v Senici, v Rožňave alebo v Banskej Štiavnici. Našťastie, pridávajú sa ďalšie a ďalšie body a bodky, v centrách, na predmestiach i Bohu za chrbtom, začínajú nadväzovať nesmelé kontakty a prepojenia, krôčik po krôčiku dokonávajú línie, pavučiny a obrazce, ktoré nám našepkávajú, že vizuálne vnemy, roztrúsené všade navôkol, nás ovplyvňujú a formujú, prehlbujú meandre nášho vkusu a citu pre krásno, prispievajú ku kvalite nášho života.

Je iba na nás, či sa tou ľahkosťou, neznesiteľnou ľahkosťou, necháme udupať do zeme, alebo vystreliť na Mesiac.