Denník N

Mravnosť kompromisu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kompromis nie je sprosté slovo, no každý má svoje hranice a napríklad zbytočné naťahovanie kauzy Kaliňák tento kompromis ohrozuje.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu za stranu Smer

Do môjho posledného príspevku k vzťahu tradície a ústavy sa vlúdil redakčný škriatok, ktorý tvrdil, že v cyrilo-metodskej tradícii je ukotvená syntéza národnoemancipačného zápasu za štátnosť so zápasom za politické práva a občianske slobody. Opačne, táto syntéza je ukotvená v ústave a cyrilo-metodská tradícia je len jej jednou súčasťou. To, čo som chcel povedať, je, že tou najhlbšou – aj keď paradoxne najmladšou – tradíciou, ktorá môže vyjadrovať „substanciu“ či esenciu národa, je práve ústava, alebo ak chcete „ústavnosť“.

Táto fixácia ústavnosti nie je žiadnym abstraktným či rýdzo teoretickým postojom. Ako huby po daždi sa nám rodia rôzne „antisystémové“ strany, nepolitickí politici, protiestablišmentoví rebeli usilujúci sa získať moc, protimetropolitní rétori burcujúci ľudové masy naladené proti hlavným mestám ako sídlam vlády a moci – samozrejme, s cieľom túto metropolitnú moc uchopiť.

Nie je to nič nové, ale nová je akceptácia tejto rétoriky stále väčším počtom občanov s túžbou, aby všetko bolo „úplne inak“. Najprv sa to v Európe prejavilo úspechom „netradičných“ strán, akými sú naľavo Syriza či Podemos a napravo Hnutie 5 hviezd či AfD až po ultraradikálny Zlatý úsvit, Národný front a tak ďalej. V americkej volebnej kampani Sanders naľavo a Trump napravo spustili boj proti Washingtonu aj Wall Street v mene ochrany pôvodného amerického robotníka ohrozovaného  záujmami centrál a mocnej finančnej loby… Byť „outsiderom“ má byť cnosťou a byť „insiderom“ pokleskom. Aj u nás sa vynorili strany „nepolitikov“, ktorí sa bohvie prečo rozhodli stať politikmi. Ale táto tradícia má hlbšie korene napriek tomu, že v politickej realite sa prejavuje práve v tých najprimitívnejších podobách.

Spomeňme si na nepolitickú politiku Václava Havla. Tá mala byť prísľubom akejsi vyššej morality vnášanej do politiky „zvonka“, z nejakého vyššieho mravného princípu, ktorý politiku presahuje. Teda presahuje politiku chápanú samu osebe ako niečo nemorálne, manipulačné, neprincipiálne, korupčné, oportunistické. Ale to v princípe nejde: ak chcete zaviesť niečo „zvonka“, ak chcete zaviesť niečo, čo nie je výsledkom politického zápasu, stretu protikladných záujmov, videní, hodnôt, charakterov, postupov a politických stratégii, tak je to možné len tak, že túto pluralitu a tento stret odstránite. Teda zavediete jednu, svoju pravdu, svoju moralitu a ste to vy, diktátor, či už v  podobe osoby, strany, antistrany.

Toto vnášanie morality zvonka nemá deštrukčný účinok, pokiaľ je len apelom (masarykovská moralita dejín, havlovská moralita antipolitiky), ale stáva sa nebezpečným, keď sa začína budovať na strachu a negativite. Na vštepovaní názorov masám občanov, že existujúci systém, parlamentný režim, politické strany, demokratický režim, ústavnosť nie sú schopné odstrániť hrozby a negatíva, že musí prísť iný poriadok, no nie ako výsledok politického zápasu v rámcoch ústavnosti, ale ako poriadok zvonka, ich poriadok, podopretý vyššou mravnosťou, rozhnevanou masou, ktorá mení demokraciu na „davokraciu“.

Tesne po novembri ’89 som napísal stať s názvom „Mravnosť kompromisu“, akúsi výzvu komunistom ochotným sa transformovať na demokratických ľavičiarov. Aby som im pomohol prekonať starú dogmu, ktorú vždy vyťahovali proti sociálnym demokratom, že kompromis je nemorálny a oportunistický. Lebo kompromis je práve táto politická politika, výsledok stretu záujmov, protikladných vier a cieľov, a to tak, aby sa dospelo k rozhodnutiu v rámci ústavnosti. Inými slovami, bez násilia, potláčania a diskriminácie kohokoľvek.

Aj dnešná vláda je výsledkom takéhoto kompromisu. Na rozdiel od morálného pogromu, aký v tomto denníku spustil na svojich priateľov z Mosta-Híd taký Grigorij Mesežnikov, ja vzdávam hold takému Františkovi Šebejovi. Nepamätám si, že by som sa s ním za štvrťstoročie obsahovo v niečom zhodol, ale schopnosť obmedziť svoju „pravdu“ tak, aby sa vláda nedostala do rúk „streštencom“, teda aby nevládla „streštená pravda“, je príkladná.

Povedané korektnejšie: mravnosť tohto kompromisu spočíva v tom, že nevytvorila nástupné pole pre antisystémové experimenty. Každý kompromis však má svoje hranice a napríklad zbytočné naťahovanie kauzy Kaliňák tento kompromis ohrozuje. Je to ono naťahovanie struny, tetivy až natoľko, že luk môže prasknúť, že kompromis sa môže stať neznesiteľným, nemorálnym. Ale ak praskne, bude to v priestore politickej politiky a aj riešenie musí prebehnúť v jej vnútri, a nie prostredníctvom nebezpečného vnášania poriadkov zvonka. S obavami, ale dúfam, že tento múdry vládny kompromis prežije.

Teraz najčítanejšie