pondelok

Prečo nemám rád Slovinsko

Je rovnaké, len úplne iné. Je také, akým by Slovensko mohlo byť, ak by – nuž, bolo Slovinskom.

Piran. Foto - flickr/bernd_thaller

V Pirane si nás budú pamätať ako tých, ktorí každý rok niekedy v polovici júla prídu, cez deň pijú kávu a po večeroch iné, ženy idú na pláž a chlapi hrajú šach, čítajú knihy a veľmi sa nerozprávajú. Potom odídu a o rok sú späť.

Slovinsko je niekde trochu germánske, niekde trochu talianske, niekedy trochu balkánske, aj keď nie príliš. Vlastne skoro vôbec nie. Je slovinské.

Pôsobí dojmom krajiny, v ktorej je tak akurát poriadok a tak akurát dolce vita. To najlepšie z každého. Ľubľana je príliš veľká na to, aby bola malá, a príliš malá na to, aby bola veľká. Križujú ju cyklistické chodníky, železničná stanica nie je moderná ani nová, je len neokázalo jednoduchá a ulica neďaleko je pomenovaná po Masarykovi. Zdá sa byť dobrým miestom na život.

Nielen ju, ale ani krajinu nehyzdia bilbordy, diaľnice nemajú z dvoch pruhov urobené tri. Keď sa po nich vraciate na Slovensko, pohybujete sa v kultivovanom prostredí – žiadne zarastené krajnice a nepokosené lúky. Autá majú do Pirana vstup zakázaný.

Vozidlo odstavíte na parkovisku pred mestom a poctivo si to zaplatíte, ďalej vás odvezie autobus; ten je zadarmo, lebo vie, že ste si zaplatili (a dosť) a keď budete v meste, radi si za všetko zaplatíte ešte viac. Volá sa to turizmus.

Akýmsi zázrakom sa stalo, že Piran ešte nesprznil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 96114 z vás dostáva správy e-mailom