Prečo nemám rád Slovinsko

Je rovnaké, len úplne iné. Je také, akým by Slovensko mohlo byť, ak by – nuž, bolo Slovinskom.

Piran. Foto – flickr/bernd_thaller

Prosím, potvrďte, ak chcete dostávať čerstvý newsfilter na e-mail.

Zadaním e-mailu súhlasíte s podmienkami.

V Pirane si nás budú pamätať ako tých, ktorí každý rok niekedy v polovici júla prídu, cez deň pijú kávu a po večeroch iné, ženy idú na pláž a chlapi hrajú šach, čítajú knihy a veľmi sa nerozprávajú. Potom odídu a o rok sú späť.

Slovinsko je niekde trochu germánske, niekde trochu talianske, niekedy trochu balkánske, aj keď nie príliš. Vlastne skoro vôbec nie. Je slovinské.

Pôsobí dojmom krajiny, v ktorej je tak akurát poriadok a tak akurát dolce vita. To najlepšie z každého. Ľubľana je príliš veľká na to, aby bola malá, a príliš malá na to, aby bola veľká. Križujú ju cyklistické chodníky, železničná stanica nie je moderná ani nová, je len neokázalo jednoduchá a ulica neďaleko je pomenovaná po Masarykovi. Zdá sa byť dobrým miestom na život.

Nielen ju, ale ani krajinu nehyzdia bilbordy, diaľnice nemajú z dvoch pruhov urobené tri. Keď sa po nich vraciate na Slovensko, pohybujete sa v kultivovanom prostredí – žiadne zarastené krajnice a nepokosené lúky. Autá majú do Pirana vstup zakázaný.

Vozidlo odstavíte na parkovisku pred mestom a poctivo si to zaplatíte, ďalej vás odvezie autobus; ten je zadarmo, lebo vie, že ste si zaplatili (a dosť) a keď budete v meste, radi si za všetko zaplatíte ešte viac. Volá sa to turizmus.

Akýmsi zázrakom sa stalo, že Piran ešte nesprznil

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |