Denník N

Prečo nemám rád Slovinsko

Piran. Foto - flickr/bernd_thaller
Piran. Foto – flickr/bernd_thaller

Je rovnaké, len úplne iné. Je také, akým by Slovensko mohlo byť, ak by – nuž, bolo Slovinskom.

V Pirane si nás budú pamätať ako tých, ktorí každý rok niekedy v polovici júla prídu, cez deň pijú kávu a po večeroch iné, ženy idú na pláž a chlapi hrajú šach, čítajú knihy a veľmi sa nerozprávajú. Potom odídu a o rok sú späť.

Slovinsko je niekde trochu germánske, niekde trochu talianske, niekedy trochu balkánske, aj keď nie príliš. Vlastne skoro vôbec nie. Je slovinské.

Pôsobí dojmom krajiny, v ktorej je tak akurát poriadok a tak akurát dolce vita. To najlepšie z každého. Ľubľana je príliš veľká na to, aby bola malá, a príliš malá na to, aby bola veľká. Križujú ju cyklistické chodníky, železničná stanica nie je moderná ani nová, je len neokázalo jednoduchá a ulica neďaleko je pomenovaná po Masarykovi. Zdá sa byť dobrým miestom na život.

Nielen ju, ale ani krajinu nehyzdia bilbordy, diaľnice nemajú z dvoch pruhov urobené tri. Keď sa po nich vraciate na Slovensko, pohybujete sa v kultivovanom prostredí – žiadne zarastené krajnice a nepokosené lúky. Autá majú do Pirana vstup zakázaný.

Vozidlo odstavíte na parkovisku pred mestom a poctivo si to zaplatíte, ďalej vás odvezie autobus; ten je zadarmo, lebo vie, že ste si zaplatili (a dosť) a keď budete v meste, radi si za všetko zaplatíte ešte viac. Volá sa to turizmus.

Akýmsi zázrakom sa stalo, že Piran ešte nesprznil žiaden negramotný developer, ktorý sa rozhodol medzi benátske domy postaviť brutalistický desaťposchodový hotel len preto, že môže. Kúpil si totiž starostu. A poslancov. A úrady. Nemôže. A starosta je černoch.

Zdá sa, že Slovinsko je tou malou postkomunistickou krajinou, ktorá je dosť malá na to, aby v nej každý každého poznal, ale zároveň dosť odvážna na to, aby ťažila z toho, čo vie ponúknuť. Aj malosť môže byť výhodou. A práve vtedy to Slovinsko nemám rád.

Je totiž rovnaké ako Slovensko, len úplne iné. Je také, akým by Slovensko mohlo byť, ak by – nuž, bolo Slovinskom. Ak by sa, napríklad, inšpirovalo. Čím nechcem povedať, že Slovinsko nemá svoje problémy a päťsto kilometrov od Bratislavy leží raj na zemi. Má ich, na začiatku bájnych 90. rokov sme však zaiste štartovali zo zhruba rovnakého miesta.

Čo s tým? Môžeme tráviť čas hľadaním slovinských výhod: more, lepšia strategická poloha, silnejšia väzba na nemecky hovoriaci svet. Alebo môžeme pochopiť, že hľadanie cudzích výhod je len zdôvodňovaním, prečo sa to nedá. Ospravedlňovaním lenivosti. Stratou času.

Mohol by som uviesť desiatky konkrétnych prípadov, kde a ako presne u nás zlyháva to, čo občas radi považujeme za našu vlajkovú loď: turizmus. Zlyhal však aj v Pirane – keď sme chceli na onom veľkom zbernom parkovisku nechať auto, nefungovali senzory. Rampa sa neotvárala, celý systém padol. Strážnik nás vpustil dnu s tým, že pri odchode jeho kolegovi celú situáciu vysvetlíme, sumu vyrovnáme a on nám dá priepustku.

Zvyknutí na slovenských strážcov parkovísk sme k nemu pri odchode prišli: práve bol v plnom nasadení. Pobehoval medzi autami, navyše bol viditeľne hendikepovaný; jednu nohu mal výrazne vykrivenú dovnútra a silno na ňu dopadal.

Do you speak English? – spýtali sme sa opatrne, pripravení na problémy pri vysvetľovaní. Of course, – odpovedal.

Čo najjednoduchšou angličtinou sme mu vysvetlili, čo sa stalo o deň skôr. Usmial sa a do ruky mi strčil lístok.

Do you know what this is? – spýtal sa ma. Zavrtel som hlavou.

This means you’ll buy me a coffee when you come back one day, – povedal a odkrivkal k ďalšiemu autu.

V ruke som mal priepustku na otvorenie rampy. Nemám rád Slovinsko.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie