Profesor, docent a PhD.: Od prospechu k uznaniu

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu, poradca prezidenta republiky

Rozvinula sa debata o zmysle titulov profesor a docent. Minister školstva ohlásil zámer ich zrušiť a nahradiť ich spôsobom, ktorý tu nemienim opakovať; ide o známe snahy, ktoré doposiaľ z viacerých dôvodov zlyhali, a ako sa dosiaľ zdá, nemajú veľa šancí na úspech. Diskusia by sa však mala, podľa mňa, venovať aj titulu PhD. (doktor filozofie).

Hádam bude užitočné sa k tomuto hnutiu a pnutiu, aj s mojím doplnením, vyjadriť. Prirodzene, len za univerzitné právnické vzdelávanie.

Som presvedčený, že živnou pôdou súčasného obsahového vyprázdnenia univerzitných titulov udeľovaných v treťom stupni vysokoškolského štúdia je titulománia. Spojená, spravidla, s praktickým rozmerom takého snaženia. Ono sa na človeka inak pozerá, ak má nejaké tituly, nielen obyčajné meno a priezvisko.

Konkurzy sú pre takého uchádzača priechodnejšie, argument neotrasiteľný. PhD. – kto by mohol takého kandidáta poraziť? Napríklad v slovenskej justícii. Pekne to vyzerá aj na kandidátnej listine alebo na vizitke.

A tak sa rozhojnili nositelia titulu PhD., ktorý je, pre drobné vysvetlenie a porozumenie, obdobou bývalej hodnosti kandidáta vied (CSc).

Kto tomu uverí?

Vrátim sa trochu do minulosti. Vo svojom pôvodnom odbore občianske procesné právo som kedysi poznal každého (!) nositeľa hodnosti kandidáta právnych vied. V celom Československu. Samozrejme, aj ich publikácie, ktoré boli, na tie časy, výsledkom vynikajúceho prístupu k problémom výkladu, aplikácie práva, pričom sa používajú a citujú dodnes. V čase, keď som sa stal vedeckým ašpirantom (1988), tak v mojom odbore boli piati uchádzači (!) v celom štáte.

Dnes chodím po Slovensku a v justičnom prostredí stretávam desiatky nositeľov titulu PhD., od ktorých som nič zmysluplné nečítal, no napriek tomu sa hrdia týmto výsledkom. Niektorí sa k nemu dopracovali dokonca vo veku, v ktorom sa pomaly pomýšľa na dôchodok. Päťdesiat rokov nenapísali čiarku, ale zrazu produkujú vedecké články a plnia zložité predpoklady získania vedeckej hodnosti.

Podaktorí sa k titulu dopracovali po desiatich a viac rokoch, iní na školiacich pracoviskách, ktoré s vedou nemajú nič spoločné. Kto uverí takým titulom a publikáciám?

Okrem toho, dá sa reálne zvládnuť, aby jeden školiteľ (príklad z trestného práva) vychoval za pár rokov desiatky doktorandov, ak v korektnom akademickom prostredí za desať rokov jeden školiteľ pripraví na získanie titulu PhD. piatich, šiestich uchádzačov?

Skrátim to. Považujem (upozorňujem znovu, že píšem len o odbore právo) udeľovanie titulov PhD. za ťažkú devalváciu tohto titulu. Za infláciu titulov, ktorá je ťažko ospravedlniteľným zlyhaním vedeckých rád právnických fakúlt.

A súčasne za dehonestáciu tých, ktorí tento titul získali za výsledky svojej práce, po jeho udelení naďalej publikujú a venujú sa príslušnému odvetviu v snahe pracovať na najvyššej profesionálnej úrovni. Niekoľko skvelých príkladov sedí a súdi na Najvyššom súde. Azda aj inde.

Ty mne, ja tebe

Tituly profesor a docent v odbore právo začínajú, v posledných dvadsiatich rokoch, takisto naberať na zvláštnom trende. Nie, nejde len o množstvo udelených vedecko-pedagogických hodností – skôr o to, komu, za čo a za splnenia akých predpokladov sú tieto tituly udeľované.

Ideme z jedného extrému do ďalšej krajnosti. Kritériá sa zmäkčujú, menia, obchádzajú (vydávanie kníh v predátorských vydavateľstvách, publikovanie článkov, za ktorých uverejnenie platí sám autor, bez nároku na autorskú odmenu, negatívne citácie, ktoré sú však prijímané ako kladné hodnotenie citovanej práce, a tak by som mohol pokračovať) a príslušné komisie sa utvárajú na princípe „ty mne dnes, zajtra ja tebe“. A funguje to!

Čo ma na tom najviac zaráža, je to, že všetci o týchto neduhoch vieme, kritizujeme také prístupy, ale ak príde na lámanie chleba, chceme mať pokoj a radšej nehasíme, čo nás konkrétne nepáli. Však každý potrebuje akreditáciu.

To je, zhruba, základný dôvod, prečo sa, bez ďalšieho, rád vzdám používania všetkých svojich titulov; širšie okolie aj tak nevie, či ich mám za skutočné výsledky, alebo som ich získal takzvanou Jahnátkovou metódou, t. j. preto, že som bol vo funkciách, prípadne som mal tie správne akademické kontakty. A to je aj dôvod, pre ktorý podporujem zrušenie titulov docent a profesor v dnešnom chápaní.

Problém je: ako ďalej? Súhlasím s nápadom vytvoriť funkčné miesta profesorov a docentov. Nenamietam, skôr podporujem, aby sa na tieto miesta dostali predovšetkým vynikajúci praktici (guru občianskeho procesného práva Josef Fiala bol sudcom Najvyššieho súdu a v dôchodkovom veku sa stal v roku 1966 docentom Právnickej fakulty KU v Prahe – a nebol sám).

Napokon, právo je podobne ako medicína praktická veda. Obzvlášť v práve je nevyhnutné trvať na tom, aby univerzitný učiteľ bol, tak či onak, spojený s právnou praxou. Ukazuje sa, že to by nemal byť problém. Učitelia práva sú (ústavní) sudcovia, pôsobia v najvyšších ústavných pozíciách, vykonávajú aj iné právnické povolania atď.

Žiadne pochybné ustanovizne

Ale najväčšou boľačkou zamýšľaného riešenia sú, ako vždy, minulosť, budúce kritériá, ich hodnotiteľ a presadenie v praxi právnických fakúlt. Čo s doterajšími profesormi a docentmi? Spĺňa každý z nich požiadavky na to, aby obsadil funkčné miesto docenta a profesora? A ak nie, vieme otvorene uviesť dôvody, pre ktoré odmietneme konkrétnemu akademikovi pracovné miesto, na ktoré má titul?

Aké budú kritériá pre vynikajúcich praktikov na to, aby sa mohli stať docentmi a profesormi? Kto ich ustanoví a komu bude patriť moc ich posudzovať? Dokážeme, na prospech veci, skĺbiť praktikov a akademikov na tom istom pracovisku do funkčného systému vzdelávania?

Odpovede na tieto otázky môžu byť v tomto priestore len veľmi zjednodušené. Skôr či neskôr sa musia požiadavky na univerzitných učiteľov primknúť k európskym štandardom: žiadne uhýbanie na spôsob spolupráce s neznámymi a pochybnými akademickými ustanovizňami v krajinách V4 a ďalej na východ, ale priama konfrontácia výsledkov práce aspoň s dobrým priemerom, ktorý sa začína niekde v Prahe, v Brne a pokračuje smerom na západ od nášho domova. Tvrdá, avšak jediná cesta za takým uznaním, ktoré presiahne hranice našich okresov a krajov.

Bol by to, súčasne, štart od osobného prospechu z prázdnych akademických titulov k potvrdeniu, že Slovensko vie, aj v právnictve, vychovať ozajstných profesionálov, schopných akademickej aj praktickej konkurencie v takom spoločenstve štátov, ktoré sa nazýva Európska únia.