Denník N

Sú sami, majú psychickú poruchu a sú nebezpeční. Útočníci, čo sa nedajú predvídať

Útočník z Mníchova, ktorý zabil deväť ľudí a potom seba, trpel depresiami. FOTO - TASR/AP
Útočník z Mníchova, ktorý zabil deväť ľudí a potom seba, trpel depresiami. FOTO – TASR/AP

Predvídať útok psychicky narušeného človeka je také ťažké, ako predvídať u niekoho samovraždu, hovorí psychiater Michal Patarák.

Vo francúzskom Nice zabil v polovici júla Mohamed Lahouaiej Bouhlel 84 ľudí a zranil ďalšiu stovku. Sestra 31-ročného vraha po útoku pre francúzske médiá tvrdila, že jej brat mal pred odchodom z Tuniska v roku 2005 psychické problémy a pravidelne navštevoval psychológa.

„V rokoch 2002 až 2004 mal psychické problémy, ktoré spôsobovali nervové zrútenie. Zúril, kričal a rozbíjal všetko okolo seba,“ cituje jeho otca britský The Guardian.

O priamom napojení na Daíš sa dodnes špekuluje. Neobjavil sa ani na antiteroristickom zozname francúzskej spravodajskej agentúry.

A psychické problémy mali aj útočníci z viacerých krvavých incidentov v Nemecku.

Pri atentátnikoch a masových vrahoch sa pravidelne otvára téma ich psychických porúch. „Keď sa neukáže, že útočník je islamista, tak ho hneď začnú obviňovať z toho, že je psychicky chorý. Niekto naňho totiž napríklad vytiahne, že bral antidepresíva. To, že ich niekedy v živote berie azda aj tretina ľudí, sa už nespomína,“ hovorí psychiater Michal Patarák.

Za násilnými činmi podľa neho môže byť oveľa viac faktorov než len radikalizmus a psychické poruchy.

Vplyv môžu mať napríklad jeho črty osobnosti, ktoré za istých okolností môžu viesť k násilnému správaniu. Napríklad paranoidná porucha osobnosti. Títo jedinci veľmi citlivo reagujú na odmietnutie alebo poníženie.“

Mladý Sýrčan, ktorému v Nemecku zamietli azyl a on sa následne odpálil neďaleko mesta Ansbach, môže byť podobným prípadom.

Bývalý šéf National Security Agency (NSA) Michael Hayden pre Times live povedal, že jednotlivci, ktorí sa radikalizujú osamote a v minulosti mali nejaké psychické ochorenie, predstavujú úplne nový druh teroru.

Terorizmus a masové zabíjanie

O útočníkoch sa v médiách pravidelne informuje ako o teroristoch. Nie vždy to však musí byť tak. CNN nedávno upozornilo na rozdiel medzi masovou vraždou a teroristickým útokom.

Terorizmus „používa násilné činy alebo strašenie ľudí v istej oblasti na dosiahnutie určitého politického cieľa“. Túto definíciu teda nespĺňajú osamelí útočníci, ktorí vraždia z frustrácie alebo pre psychické problémy. Napriek tomu sa o nich hovorí ako o teroristoch.

Na stieraní hraníc medzi týmito dvoma kategóriami sa pričinili aj teroristi z Dáišu (Islamského štátu). Často totiž nemajú žiadne konkrétne požiadavky. Ich hlavným cieľom je zúčastňovať sa na verejných podujatiach a šíriť strach. Príkladom je aj séria novembrových útokov v Paríži, keď na rôznych miestach zomrelo 130 ľudí, z toho 87 v koncertnej sále Bataclan.

Terorizmus sa v médiách spomínal aj v súvislosti s nedávnym mníchovským útokom.

Osemnásťročný Nemec s iránskymi koreňmi Ali David Sonboly, ktorý v obchodnom centre Olympia zabil deväť ľudí, bol pritom šikanovaným tínedžerom bez napojenia na nejakú politickú organizáciu. Zaujímal sa síce o násilné trestné činy a špekulovalo sa o tom, že bol obdivovateľom Breivika, ale o terorizme sa dá hovoriť s ťažkosťami.

Hoci pri viacerých útočníkoch našli len veľmi vlažné prepojenie s Islamským štátom, Dáišu to nebráni, aby sa pravidelne hlásil k najrôznejším násilným činom po celom svete.

Predísť útokom sa dá len ťažko

Otázkou však je, či je vôbec dôležité hľadať hranicu medzi týmito dvoma skupinami násilných činov. Oba totiž prinášajú najmä smútok nad obeťami útokov.

Kým teroristické skupiny sa snažia monitorovať národné aj nadnárodné spravodajské služby, v prípade problémových jednotlivcov je veľmi ťažké útoky predpovedať a zabrániť im. Môžu byť teda oveľa prekvapivejšie – či už miestom, alebo časom.

Jednoznačný prípad vraždiaceho jednotlivca sa stal nedávno blízko Tokia. Útočil tam 26-ročný Satoši Uemac, ktorý vtrhol do ústavu pre osoby so zdravotným postihnutím a dobodal tam na smrť 19 ľudí. Išlo o bývalého zamestnanca toho istého ústavu, ktorý sa po útoku sám nahlásil na polícii. Tvrdil, že „bude lepšie, ak osoby so zdravotným postihnutím zmiznú“.

Dopredu odhadnúť miesto a motív podobných útokov je takmer nemožné. „Z klinického hľadiska máme podobný problém s predikciou samovraždy. Máme síce človeka, ktorý má určité rizikové znaky, ale vyhodnotiť uňho riziko samovraždy, hoci na obdobie nasledujúceho týždňa, je veľmi ťažké,“ hovorí Patarák, ktorý si nevie predstaviť, ako by sme po takýchto jedincoch pátrali.

V rámci prevencie by sme sa teda mali najmä zaujímať o ľudí vo svojom okolí. „Najlepšia metóda, ako odhadnúť rizikového útočníka, je, keď zistíme, že sa o svojom vražednom pláne niekomu zmieni, a keď si jeho okolie všimne zmeny správania, ktoré by s takýmto plánom mohli súvisieť,“ dodáva Patarák.

Útok v Nice

Teraz najčítanejšie