Zuska Kepplová: Vysielame zmätené signály o demokracii

Prvýkrát ju do výberu prestížnej domácej literárnej ceny dostala debutová knižka Buchty švabachom o Slovákoch v zahraničí. Teraz je vo finále Anasoft litery s knihou Reflux o mladej intelektuálke, ktorá sa zo zahraničia vracia na Slovensko. ZUSKA KEPPLOVÁ v nej hovorí aj o kríze dnešných elít.

Vaša minulá kniha nebol román, ale dvojnovela. Ako vznikol taký útvar?

Dvojnovela je asi marketingovo najnevďačnejší formát zo všetkých. Pôvodne to mali byť tri novely, vrátane prvej časti Refluxu, ktorú sme napokon vynechali s tým, že má odlišný tón a budem s ňou ešte neskôr pracovať. Napokon z nej vznikla nová kniha.

Kedy ste ju začali písať?

Krátko po návrate z Budapešti, keď som si dokončovala doktorát. Za druhú časť textu vďačím vyšehradskému tvorivému štipendiu v Prahe, ktoré mi umožnilo mesiac a pol sústredeného písania.

Knihu som dokončovala v Univerzitnej knižnici, mimochodom najlacnejší office space v Bratislave, s internetom aj automatom na kávu. Nevýhoda len je, že kávu si nesmiete odniesť ku stolíku. Boja sa, že nezvládnete naraz čítať a piť.

Je pre vás dôležité miesto, kde píšete text?

Dôležitejší ako miesto je pre mňa nápad. Samozrejme.

Nájdete si v denníku, kde pracujete, čas na písanie beletrie?

Nenájdem. Dokonca som stratila návyk zapisovať si postrehy na neskoršie spracovanie. Párkrát som mala pocit, že mám nový motív na knihu, no zatiaľ ho asi nemám. Nijako tým netrpím, práca ma napĺňa. Chcem dobre robiť to, čo práve robím.

Niekedy vám vyčítajú málo zmyslu pre zápletku, v ktorej by sa niečo dramatické udialo, zauzlilo a rozuzlilo. Nemáte chuť na tento typ príbehu?

Počula som už aj názor, že nepíšem beletriu, ale reportáže. Sama neviem, či by som to inak robiť nevedela, alebo to nechcem robiť. Asi ma ten typ príbehu nezaujíma. Už na škole ma rozčuľovala klasická dramaturgia, mala som pocit, že život tak nevyzerá.

Pretože vás nezaujíma výnimočné, ale práve obyčajné, typické?

Možno je to tým, že zámer mám románový, ale trpezlivosť, či vlastne netrpezlivosť, poviedkovú. Nemám systematizovanú rutinu, ani pri písaní netrpím, nemám to tak odsedené, ako by to možno malo byť.

Na druhej strane, nedá sa povedať, že to nemám vopred premyslené: nepíšem text spontánne na benzedríne na rolku papiera (smiech).

Nečakáte, kam vás príbeh privedie?

Skôr ma vedú postavy. Teraz som mala pocit, že som stretla plnokrvné postavy, o ktorých viem, ako rozmýšľajú a čo hovoria. Postavy sa potom snažím umiestniť do situácií. Výsledkom sú konflikty, žiadna veľká dráma, skôr séria nedorozumení, keď sa každá postava snaží presadiť svoj pohľad na svet.

Veľa sa odohráva v rozhovoroch: dialóg hlavnej hrdinky s bratom, s mamou, so sestrou… Bavilo ma chodiť postavy pozorovať, bolo to, ako by som ich navštevovala vždy, keď som sa vrátila k písaniu.

Samozrejme, poznala som rozvrh základnej situácie: čo sa stane, keď niekto s takzvaným západným vzdelaním príde späť do malého slovenského mesta? Aký typ udalostí a nedorozumení to bude produkovať? Pod tým však je motív toho, že rodina sa má napriek tomu rada.

Oproti starším knihám pôsobí Reflux aj akosi viac literárnejšie, v tom zmysle, že text je upletený z hľadísk rôznych postáv, kombinuje rôzne prístupy a štýly.

Uvažovala som, aký druh média najlepšie vyjadrí myslenie postavy. Niekedy to nemusí byť jej prehovor, môže si postava povedzme prečítať článok a jednou vetou naň zareagovať. Keď som chcela povedať, že jedna postava fotí a hlavná hrdinka má pocit, že jej fotky sú zaujímavé, tak som opísala fiktívnu výstavu s popiskami fotiek, ktorá sa možno udiala v jej hlave.

Alebo som myslela na konkrétne situácie, ktoré som videla, napríklad v Prahe scénu s pankáčmi a bezdomovcami pri Vltave. Možno by bol záver knihy iný, kebyže ju nevidím. Príbeh sa tvoril aj náhodne bez pevnej schémy.

Témou knihy je aj pre slovenské prostredie príznačný antiintelektulizmus. Odtrhnutosť elít od ľudu, to je niečo, o čom sa čoraz častejšie hovorí v súvislosti s politikou u nás aj vo svete. Máte pocit, že ste vo svojom texte niečo vytušili?

Na moje vlastné prekvapenie som možno vytušila aj protisystémové nálady z marcových volieb. Beletristicky určite viac ako publicisticky.

Na druhej strane je otázne, či to nie je aj problémom elít, že prejavujú málo pochopenia pre problémy bežných ľudí, či sa k nim nevzťahujú len vyčítavo alebo trestajúco, či voči vidieku a malomestskému prostrediu neprechovávajú negatívne pocity. Keby zaznievali vo verejnej debate aj iné tóny, možno by ľudia vnímali elity inak.

A možno, že sú reči o odtrhnutosti elít aj trochu prázdnou formulkou a problémom, ktorý tu bol vždy. Elity sú z princípu odtrhnuté od ľudu. Práve to ich umožňuje vidieť ako vrstvu spoločnosti.

Prečo práve teraz silnie odpor voči elitám?

Podľa mňa vysielame zmätené signály o tom, čo je demokracia. Na jednej strane chceme, aby sa každý zapájal a bol zodpovedným občanom. Na druhej strane, keď začne každý mudrovať do politiky, tak už je to nesprávne, smiešne, škodlivé.

Čo od ľudí vlastne chceme? Čo je zodpovedné občianstvo? To nemajú zadefinované ani tí, ktorí tie inštrukcie vydávajú. Paradoxom je aj ďalšia otázka, čoho elitami máme byť. Sme elitou národa? A nie je to liberálny diskurz, ktorý popiera, že nás spája v prvom rade príslušnosť k národu?

Lenže na čele čoho potom sme? Akejsi profesijnej skupiny, či komunity? Čo má byť tým spoločenstvom, ktoré isté osobnosti vyhlási za elity? Akoby dozrel čas na novú politickú komunitu, ktorá tieto veci zadefinuje, lebo niekto musí byť ten, kto dá elitám legitimitu. Odvodzovať ju len sám od seba je problematické.

Nebolo to takto vždy?

Myslím si, že nie. Štúrovci a ostatní obrodenci mali titul pán učiteľ či pán farár aj preto, že ich ľudia rešpektovali. No zároveň by sa dalo povedať, že oni ľud pomáhali vymyslieť a potom ho zastupovali. Je to trochu trik: kto vymyslí spoločenstvo, ten sa môže postaviť na jeho čelo.

Ak sa dnešní učitelia sťažujú na postavenie v spoločnosti, je čiastočne problém aj to, že si ho nedokážu obhájiť. Vieme, že to, čo robia, je veľmi dôležité, a je zvláštne, že ani toto vedomie nestačí. Samozrejme, ťažko očakávať, že tá istá profesia bude mať rovnaký status v 19. a 21. storočí. Kto tvorí elity, mení sa, a vždy je okolo toho veľa kriku.

Čo z toho nám ukazuje vaša hlavná hrdinka?

Eva by mala byť príslušníčkou vzdelanej vrstvy, elity. Má diplom z americkej univerzity, ale keď sa vráti domov do slovenského mestečka, tak zrazu zistí, že to nefunguje. Diplom nikomu nedáva automaticky právo vyhlásiť sa za elitu. Na to je potrebné byť kýmsi iným poverený, získať si – povedané hiphoperským slovníkom – rešpekt v komunite.

Je otázkou, či ho Eva dosiahla, keď z mestečka znovu odišla. To je možno tiež problém vzdelaných ľudí, že sa môžu ľahšie odpárať od domova a odísť. Tí, čo zostávajú doma, im potom ťažšie uveria, že im ešte rozumejú a majú ich radi.

Zuska Kepplová: Reflux (ukážka)

„Vieš, čitateľ má právo vedieť pravdu, aby z neho niekto nerobil idiota,“ Eva sa na maminých slovách uchechtla, „zaslúži si láskavosť, žiadne drámy, kniha nemá jatriť, ja už na také tie divadelné predstavenia, kde sa kričí a tie noviny, kde nás len karhajú, všetci tí komentátori, čo berú peniaze za to, aby nám opakovali, že sme nevzdelaní tupci, a ako im je ľúto, že nežijú kdesi v Rakúsku, ale však nech si idú! Takúto kultúru ja nepotrebujem, nič mi to nedáva, keď mi niekto na pódiu ukazuje cecky, pardón za výraz,“ Eva sa zasmeje, „a škrieka! Mali by tam dávať do rohu obrazovky varovanie ako na cigaretách, že takáto kultúra škodí ľuďom okolo, pre koho to prosím ťa je, pre koho? Aj si občas vravím, nech sa ti to páči alebo nie, že tou cenzúrou nám vlastne robili dobrú službu, že takéto splašky na nás nepúšťali, Eva odfrkla, „a nemusíš so mnou súhlasiť, v to ja už ani nedúfam, že by si ty so mnou niekedy súhlasila, lebo teba tam naučili, aby si natruc hájila všetko to porno a zberbu, lebo veď všetci majú právo ukázať zo seba to najhoršie, jak ten Frank Zappa, keď sa vysral na koncerte, to sa vám páči, to budete ťapuškať pred pódiom, stádočko individualít a všetko ostatné vám je na smiech. My sme mali hodnoty, vy máte hovnoty!“

Občas rozmýšľala, ako by jej mama znela na drogách. Túžili po tom kedysi obaja, aj ona ja Fero, že šupnú mame čosi do džúsu, zmenia ju na nepoznanie, namiešajú jej látky tak, že raz bude rýchla a hybká alebo bude rozmaznaná a prítulná alebo bude zádumčivá, sadne si v kuchyni a prstom bude chodiť po kvetoch prerastajúcich cez mriežku na obruse.

Pamätáš, tá legenda, že keď zapiješ éčko čučoriedkovým džúsom, tak zomrieš?

Mali tú moc a oni ju nevyužili! Keby to len mama vedela, keby to len bola bývala vedela, a či to rodičia tušia, že vlastne nevychovali, ale vyviazli, živí a zdraví vyviazli: každým predmetom sa dá udrieť, prepichnúť, omráčiť, otráviť alebo aspoň ušpiniť! Eva raz hodila do mamy z celej sily paradajku a potom argumentovala, že je to taká španielska tradícia.

„Evka, ja som už teraz niekde inde,“ Fero znel v telefóne náhle trochu zmätene, jeho hlas opustil pôvodnú kadenciu, čosi sa v ňom preliačilo a hrklo, pozrel do spätného zrkadla a zmenil pruh, „nieže to budeš dakde rozprávať!“

„Čo, to s tým čučoriedkovým džúsom?“

„Vieš čo, nech ťa ani nenapadne!“

A predsa si Eva bola istá, že je to na ňom vidno:

„Ferči, každý, kto bol na tom podobne, teda asi každý tretí-štvrtý človek pod štyridsať, to na tebe vidí!“ Možno Kórejci to nevidia, dúfal Fero. „Lezú ti oči z jamiek, nadchneš sa pre veci, ktoré sú nepodstatné, začneš trepať a konštruovať, čosi v tebe prepne a ty si na žúre pri akvárku s mečúňmi osvetlenom modrým bodákom, v ruke fľaška minerálky, bľaboceš o živote, o pláne ísť autostopom do Španielska alebo na Senecké jazerá, to je jedno, a dobre vieš, že ráno na tom nebude záležať, trepeš čosi Kórejcom a vyzerá to angažovane, škrípeš v noci zubami od ambícií, ale je to len flashback premenený na pracovitosť, prerušovaný novými vlnami nápadov, prepínaš medzi oknami a nikdy nič nedokončíš, ak sa k tomu nedokopeš, nedonútiš, ale zatiaľ robíš dojem dynamického zamestnanca, do všetkého sa ti chce vstúpiť, všetko podporiť a všade ísť a keďže si v správnu dobu nahradil fet fitkom a zamestnal si sa, tak máš na to aj energiu a dávaš do toho všetko, ale to VŠETKO je také isté, ako keď si tancoval pred reprákom ešte aj vtedy, keď už zažali a upratovačka ťa tlačila metlou von a ty si znovu začal tancovať, keď zapla vysávač a vrieskal si, že sa ide na Slnečné pobrežie (alebo do Senca?), potom si chcel podnikať, niečo dovážať odniekadiaľ a s prirážkou to predávať, potom kaviareň tu u nás, ale Marián ti dal najavo, že jedna kaviareň na námestí stačí, no a potom si nútil mamu, aby pestovala viac zeleniny na dvore, aby si mohol kolegom do práce nosiť debničku bio zeleniny a opäť im to s prirážkou predávať alebo si len rozšíriť siete, budovať sociálny kapitál, dokonca si začal zdraviť susedov v paneláku a tak mama pracuje v knižnici, stará sa o babku, pomáha Kristíne s deckami a vo voľnom čase,“ Eva sa pousmeje, „okopáva, pleje a zalieva priesady. V bio kvalite, to znamená, že do hrnčeka s vodou chodí zbierať mandelinky a vo vedre nosí kurací trus pod paradajky.“

Keby v tú chvíľu Fero narazil do zvodidiel, nepotreboval by viac, aby mu život prebehol pred očami. Eva už udalosti zoradila a zatriedila.