Tri dôvody, pre ktoré by ste vy do politiky ísť nemali

Samo Marec sa tu nedávno rozpísal o tom, ako by mala vyzerať strana, ktorá posunie Slovensko vpred a Radovan Choleva ho doplnil odporúčaniami, na čo treba myslieť, keď sa taká strana zakladá.

Niekomu s ambíciou založiť úspešnú politickú stranu nebude stačiť zobrať si k srdcu všetky ich rady, ak sa mu nepodarí pritiahnuť k sebe správnych ľudí. Ako takí ľudia vyzerajú? Napadá mi niekoľko vlastností a čŕt, ktoré by jedinci s ambíciou zamútiť vodu v politike mať (ne)mali.

Po prvé, kto chce byť dobrý politik, nesmie opovrhovať ľuďmi. Videl som množstvo politikov, ktorým sa pri stretnutí s bežnými ľuďmi div že nenarobili vyrážky. Pocit „ja som niečo viac“ sa zvykne prejaviť aj v ich vyjadrovaní. Hovoriť o ficovoličoch už patrí k štandardnej výbave opozičných predstaviteľov. Samozrejme, medzi voličmi sú aj extrémy, s ktorými nemá cenu strácať čas.

Ale dobrý politik jednoducho musí mať rád ľudí. Žltých, bielych, čiernych, múdrych, aj tých menej bystrých, katolíkov, luteránov, moslimov i ateistov, mešťanov aj dedinčanov. Prečo? Lebo vašou úlohou bude prinášať riešenia, ktoré pomôžu žiť dobrý život rôznym skupinám občanov a žiadna nebude extra strádať. No sotva sa vám to podarí, ak časť voličov považujete za menejcenných (a tak sa k nim aj budete správať) a odignorujete ich potreby.

Po druhé, aj keď máte tie najvznešenejšie motivácie pre vstup do politiky a skvelé nápady, ktoré by ste chceli presadiť, pripravte sa, že budete musieť robiť kompromisy.

Ak ich robiť schopný nie ste, nepresadíte nič. Máte jeden hlas, no na oživenie vašich nápadov ich budete potrebovať oveľa viac. A to si vyžiada veľa rokovania, počúvania, akceptovania rozumných pripomienok kolegov či odborníkov. Bude na vás, kde si stanovíte hranicu (najmä tú hodnotovú), za ktorú už nepôjdete. Ak ju vopred a jasne odkomunikujte voličom, ľahšie akceptujú vami prijaté kompromisy.

Po tretie, politika vás musí baviť. No je to práca ako každá iná, takže ak v nej chcete niečo dosiahnuť, mali by ste byť pracovitý. O salónnych mysliteľov, produktívnych blogerov či performérov, ktorí milujú pozornosť voličov, nie je v slovenskej politike núdza. Chýbajú v nej jedinci ochotní venovať rôznym činnostiam vrcholovej politiky (aj tým nezáživným) dvanásť hodín denne.

Dalo by sa toho vymenovať ešte viac. Pointa je, že na reštart Slovenska sú potrební ľudia, ktorí dokážu viac, ako len vyhlasovať, že kradnúť by sa nemalo.