Hudba na stredu – Lenka Dusilová
Česká speváčka dnes so skupinou Baromantika predstaví v bratislavskom Ateliéri Babylon svoj nový album V hodine smrti.
Lenka Dusilová hovorí o svojom albume V hodine smrti, ktorý nahrala so skupinou Baromantika. Dnes ho krstí v bratislavskom Ateliéri Babylon, hosťom večera sú Longital. Zajtra si spolu zahrajú v žilinskej Stanici-Záriečie.
Zaštiťujem to svojím menom, ale je to rovnocenné spoluautorské dielo. Je to výpoveď našej generácie, o tom ako prežívame niektoré veci, katarzie. Všetci sú dôležití, každý do toho vložil svoju energiu, svoje príbehy. Niekedy sa k sebe chováme ako kapela, niekedy ako projekt, niektorým na tom občas záleží viac, inokedy menej. Je to veľmi organický vzťah. Teraz som nosila väčšinou nejaké fragmenty s ktorými pracoval viac Viliam Béreš, na minulej platni to bola Beata Hlavenková.
Témy sú odlišné, pohybujem sa viac v melancholickejšej rovine oproti Baromantike, toto je viac také „krajinkárske“. Už na prvej Baromantike sme sa dohodli, že si nebudeme klásť žiadne žánrové hranice, len že chceme dať správny tvar našim nápadom. Od roku 2010 sa dosť dobre poznáme a vieme čo kto z nás dokáže, zároveň sa stále vieme prekvapovať.
Prečo názov V hodine smrti? Je to také symbolické, má to viacero vrstiev vysvetlení. Môj pôrod do toho zapadá, lebo je to veľký prerod ženy, kým som bola sama, riešila som si vlastné sebecké veci. Na názov som prišla až keď som neplánovane doma sama porodila, stretla som sa s rôznymi dogmami a predsudkami v ktorých som žila predtým. Človek si môže niečo naplánovať, ale keď dá veciam prirodzený priebeh, je to veľká sila, dodalo mi to hrozne veľké sebavedomie. Strašne mi to pomohlo. S tým súvísí smrť – v spoločnosti je hrozne na okraji, ľudia sa jej boja a nechcú prevziať zodpovednosť za svoj život, často sa zverujeme do rúk lekárom, nech to za nás vyriešia, čo môže byť na škodu. Ten album je aj o odvahe opúšťať staré svety, pobiť sa s dogmami a byť sám sebou. Nie je to o umieraní.
Nachádzanie vlastnej tváre prichádzalo postupne. Nebol to nejaký náhly rez. V roku 2003 som vyrazila s kolegom gitaristom do Ameriky, pretože som mala pocit, že doma prešľapujem na mieste. Stretli sme veľmi otvorených muzikantov, čo neriešia veci nesúvisiace s tvorbou. Po návrate domov som sa dostala do inej komunity, spoznala som nových kolegov, ktorí mi dodali odvahu skúšať nové veci a veľa sa naučila. Isté podobnosti Baromantiky s niečím zo svetovej scény vidím napríklad v novom albume Lamb, ale to sa bavíme skôr o celkovom prístupe.
Motor neopakovať sa nie je hlavný, no fakt je, že si napríklad teraz neviem predstaviť, že urobíme s Baromantikou ešte nejaký ďalší album. Je možné, že budúci rok začnem opäť robiť niečo s Eternal Seekers, čo je úplne iná hudba alebo sa pustím do niečoho sama. Ale všetko je otvorené, nerada pálim mosty. Väčšinu muzikantov s ktorými som spolupracovala rada stretávam znovu. Napríklad na tomto albume spievajú David Koller a Dan Bárta. Pozvali sme ich aj z podobného dôvodu z akého sa na tejto platni striedajú rôzne jazyky od češtiny cez poľštinu a slovenčinu po angličtinu – každá pesnička si vypýtala svojich hostí a vlastný jazyk, v ktorom fungovala najlepšie.
Niektoré veci je makačka zahrať naživo, ale práve preto nás to baví. Máme radosť z aranžmánov, ktoré fungujú a dajú sa previesť do živej podoby aj ked občas je to celkom „mäso“. Nejaké veľké obmeny podoby piesní pre živé prevedenie sa nekonajú.
Aké boli reakcie na turné? Nejaké vyšli na začiatku, väčšinou boli veľmi milé a pozitívne. Myslím si, že sme boli pochopení. S touto kapelou nepochybujem o tom, že by niečo bolo zlé. Sme rôzne povahy, ale tie konfrontácie, ktoré medzi nami vznikajú sú konštruktívne. Čítala som negatívnu recenziu na album, ale to je v poriadku – človek sa nemôže páčiť každému. Keď to zasiahne viac ľudí, budem rada, ale preto hudbu nerobím. Aj keď vlastne trochu áno, lebo inak by som tu nesedela a nerobila rozhovor.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].