Nový zákon robí detských otrokov v Indii ešte viac neviditeľnými

Na Indiu sa valí mnoho kritiky v dôsledku nedávnej novely zákona týkajúcej sa detskej práce. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že zmeny v zákone deti chránia viac, nie je to úplne tak.

Zákon síce zakazuje detskú prácu, no zároveň zavádza výnimku pre deti do štrnásť rokov, že po vyučovaní smú pracovať pre rodinné podniky.

Aj napriek zákonom, ktoré detskú prácu zakazujú alebo regulujú, v Indii podľa organizácie UNICEF stále pracuje približne 10,2 milióna detí.

Čo je doma, to sa počíta

Organizácie ako UNICEF a Človek v tiesni apelujú na tento dodatok v zákone, ktorý deti stavia do nebezpečnej situácie, lebo dovoľuje aj deťom vo veku do štrnásť rokov pracovať v rodinných podnikoch po vyučovaní. Opozícia sa dokonca ohradila proti definícii rodiny, ktorá popri rodičoch a súrodencoch zahŕňa aj súrodencov rodičov.

„Nie je to vôbec získavanie nových zručností – je to proti ich vôli a podobá sa to otroctvu,“ povedal Varun Gandhi z dolnej komory.

Zákon tak umožňuje deťom pracovať v tzv. rodinných podnikoch, pričom sa vláda odvoláva na posilnenie ekonomickej situácie a pomoc chudobnejším rodinám. Keďže smú pracovať len mimo vyučovania a prázdnin, môže sa to zdať ako východisko zo zlej sociálnej situácie. Reálny dosah zákona však môže spôsobiť ešte väčšie rozdiely v indickej spoločnosti.

Viac ako polovica detí v Indii pracuje v oblasti poľnohospodárstva a viac ako štvrtina v manufaktúrach. Byť dieťaťom v Indii znamená stať sa súčasťou farmy, šiť oblečenie, tkať koberce či vyrábať zápalky. Neobvyklé nie je ani to, keď sa deti objavia v reštauráciách, hoteloch či obchodoch; často dokonca pomáhajú u niekoho doma pri domácich prácach.

Pre deti to neznamená nič iné ako tvrdú prácu, často nezaplatenú a v zlých podmienkach. Rodina v Indii neznamená, že budú pomáhať napríklad len rodičom v rodinnom obchode, ale zrazu môžu „byť k dispozícii“ širšiemu kruhu rodinných príslušníkov.

„Navyše sa detská práca v domácnosti alebo pre rodinu často nevníma ako práca – ani rodinou, ani spoločnosťou, a teda ani štátom,“ uviedla Kateřina Gabrielová z českej organizácie Človek v tiesni.

Hrozí tak reálne nebezpečenstvo, že chlapci a dievčatá sa stanú obeťou skrytého neregulovaného zneužívania pracovných podmienok zo strany zamestnávateľov, resp. ich rodiny. Ak sa akokoľvek legalizuje práca detí v rodinných podnikoch, robí detskú prácu neviditeľnou.

„Práca pre rodinu tak vlastne môže znamenať čokoľvek od práce v domácnosti, ktorá zahrňuje starostlivosť o súrodencov alebo starších členov domácnosti, cez varenie a pranie až po hazardnú prácu na poliach s bavlnou alebo v rôznych rodinných továrňach.“

Deti sú do práce často nútené a na svoj vek vykonávajú neúmerne zložitú prácu. Veľakrát sa nezaobíde bez fyzického či psychického násilia, pričom deti čelia nadávkam, ponižovaniu aj sexuálnemu obťažovaniu.

Radšej knihu…

Novela zákona umožňuje deťom pracovať mimo vyučovania, čo znamená, že čas, ktorý by mali stráviť prípravou do školy či oddychom, aby mali dostatok energie na ďalší školský deň, strávia v práci podporujúc „rodinný podnik“. Týka sa to predovšetkým detí, ktoré pochádzajú z chudobných, zanedbávaných a okrajových oblastí indickej spoločnosti a nemôžu si dovoliť tráviť voľný čas rovnakým spôsobom ako ich rovesníci z ekonomicky prospešnejších rodín.

Dochádza tak k ešte väčšiemu rozdeleniu indickej spoločnosti a novela týmto povolením iba posilňuje nerovnosti a diskriminačné praktiky. Hoci je osemročná školská dochádzka povinná pre všetky deti bez rozdielu, deti z chudobnejších rodín automaticky stavia do nerovnej a nevýhodnej pozície. Preto je oprávnená obava, že školské lavice opustia skôr, ako by mali.

„Očakávame, že v budúcnosti budeme vídať deti, ako držia v rukách knihy, nie nejaký poľnohospodársky nástroj či metlu,“ dodal Varun Gandhi.

V súvislosti s detskou prácou ide India proti sebe. Nielenže sa podpisom zaviazala spĺňať Dohovor OSN o právach dieťaťa, podľa ktorého by mala dodržovať spravodlivé právo všetkých detí na detstvo a ich nárok na dôstojný život – novela sa mala radšej zamerať na to, ako aktívne, v prospech svojho vývoja by mohli deti tráviť čas pred školským vyučovaním a po ňom.

Gabrielová vidí problém nielen v problematike vymáhania zákonov, ale tiež u rodičov. Myslí si, že by zmena mala prísť práve z ich strany, aby si začali uvedomovať, že detská práca nie je prijateľná, že vzdelanie je pre budúcnosť detí zásadné a každé dieťa má právo na radostné detstvo.