Denník N

Ako turecká islamská revolúcia požiera svoje deti

V Turecku verejný nepriateľ číslo 1 - Fethullah Gülen. FOTO -TASR/AP
V Turecku verejný nepriateľ číslo 1 – Fethullah Gülen. FOTO -TASR/AP

Hnutie kazateľa Gülena je dobrým príkladom toho, aké zložité sú v skutočnosti pomery v moslimskom svete.

Známy výrok, že revolúcia požiera svoje deti, určite platí v prípade islamistickej revolúcie v Turecku. Náboženský učiteľ Fethullah Gülen a jeho hnutie zásadne prispeli k tomu, že sa islamisti prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana dostali k moci, že dokázali svoju moc upevniť a dokonca z väčšej časti už Turecko pretvoriť na vlastný obraz.

Gülenovci sú desaťročia jedným z najvplyvnejších náboženských a spoločenských hnutí v Turecku. Zohrali významnú úlohu pri renesancii islamu v sekulárnom štáte, v postupnom zmierení medzi oficiálnou ideológiou kemalizmu a tradičným náboženstvom. Výrazne prispeli k tomu, aby sa tradičný islam prežívajúci najmä na tureckom vidieku v strednej a východnej časti krajiny, stal prijateľným pre stredné a vyššie vrstvy v mestách západného Turecka. Že získal pevné pozície medzi podnikateľmi, inteligenciou, v armáde a štátnej správe.

Spolu s demografickými zmenami gülenovci a ďalšie náboženské spoločenstvá vydláždili cestu islamizmu, politickému islamu, čo naplno využili Erdogan a jeho predchodcovia. A napokon gülenovci, ktorí sa postupne infiltrovali do štátnej správy, súdnictva a médií, pomohli Erdoganovi zabetónovať svoju moc, ovládnuť štátny aparát a armádu, pomáhali mu pri prvých čistkách a vykonštruovaných procesoch, pri oslabení sekulárnej republikánskej elity, ktorá dovtedy Turecku vládla.

Poslední vážni konkurenti

Dnes prívrženci Fethullaha Gülena čelia rovnakému nátlaku, prenasledovaniu a vykonštruovaným obvineniam, s akými pred niekoľkými rokmi Erdoganovi pomáhali. Po odstavení ostatných sa postupne stali hlavnou konkurenciou vládnych islamistov a poslednou silou, ktorá by mohla obmedziť prezidentov vplyv. Gülenovo hnutie má navyše veľmi rozsiahle ekonomické a podnikateľské záujmy, ktoré sa často krížia so záujmami prezidenta a jeho blízkych.

V pozadí sporu sú však aj zásadnejšie otázky o smerovaní Turecka a islamu, o ich vzťahu k modernizácii a k Západu. Aj keď jeho postoje v mnohých otázkach nie sú úplne jasné, presnejšie povedané ani odborníci sa nezhodnú na tom, aké postoje v skutočnosti zastáva, Gülen a jeho hnutie sú považovaní za jedno z najvplyvnejších, ak nie najvplyvnejšie modernizačné hnutie v rámci islamu. Snažia sa tradičnú vieru zmieriť s potrebami života v modernom svete, s vedou, vzdelaním, demokraciou, trhovou ekonomikou a presadzujú západnú orientáciu Turecka.

Už len to stačí, aby sa rozišli a dostali do konfliktu s Erdoganom, ktorý sa naopak ortodoxný islam snaží spojiť s tureckým nacionalizmom, osmanským imperializmom a autoritárskym vládnutím. Poslednou kvapkou bolo, keď Gülenovi blízke médiá začali písať o korupcii spojenej s Erdoganovou rodinou a justičné orgány blízke Gülenovi sa snažili tieto prípady vyšetriť.

Gülenovo hnutie je tak zaujímavé nielen ako aktér aj pre nás dôležitého politického zápasu, ale i ako príklad zložitosti procesov, ktoré prebiehajú v islame a v moslimských krajinách. Ukazuje tiež, aký komplikovaný je samotný islam, ako ani preň neplatia zjednodušené súdy.

Jeden z obľúbených mýtov o islame tvrdí, že na rozdiel od kresťanstva sa vždy šíril iba pomocou násilia . Nie je to pravda. Mnohé stredoázijské kočovné kmene tureckého či mongolského pôvodu preberali islam dobrovoľne a neraz až potom, ako sami dobyli územia už obývané moslimským obyvateľstvom.

Dôležité pritom je, že pri šírení islamu najmä medzi Turkami zohrali významnú úlohu stúpenci takzvaného súfizmu, najmä členovia súfijských rádov nazývaní derviši. Súfizmus je mystické učenie a občas sa označuje za tretí základný smer islamu vedľa sunnitského a šiítskeho. Ako skoro pri všetkom, čo sa týka tohto náboženstva, je však aj táto vec zložitejšia.

Príliš komplikovaný islam

Islam, dokonca ani jeho sunnitská odnož, nikdy nemal pevnú cirkevnú organizáciu a neuznával jedinú ústrednú autoritu, ako je pre katolícke kresťanstvo pápež. V islame preto existuje nepreberné množstvo rôznych smerov, ktoré si navzájom v mnohom protirečia, inokedy je zase ťažké medzi nimi určiť hranicu. Niektoré z nich majú s islamom skutočne spoločné len veľmi málo a mnohí moslimovia ich ako súčasť islamu ani neuznávajú.

Rovnako tak existuje množstvo súfijských škôl, rádov a spoločenstiev. Väčšinou sami seba považujú za sunnitov, existuje však aj šiítsky súfizmus a niektoré školy sú tak nejako medzi alebo mimo tradičného delenia.

S dodržiavaním ortodoxných islamských prikázaní je to u súfijcov tiež všelijako. Niektoré, najmä sunnitské súfijské rády, kladú veľký dôraz na dodržiavanie šarie a ortodoxných náboženských pravidiel. Iné si ich vykladajú veľmi voľne.

Dôležitú úlohu v ich učení a v náboženskej praxi napríklad hrá uctievanie svätcov, čo ortodoxný islam odmieta. Islamskí fundamentalisti od Saudskej Arábie po takzvaný Islamský štát s obľubou ničia hrobky súfijských svätcov, pretože ich uctievanie považujú za kacírstvo.

Veľmi zjednodušene platí, že súfizmus hlása hlbšie osobné poznanie Boha až po splynutie s ním. Na dosiahnutie tohto cieľa často používa rôzne cvičenia, meditáciu, tanec či spev. Známa turistická atrakcia, takzvaný tancujúci derviši, je pôvodne meditačná technika súfijského rádu mawlawíja (mevleví).

Liberálnejšia turecká tradícia

Súfizmus je silne ovplyvnený inými náboženstvami a aj preto býva tolerantnejší než ortodoxný islam. Táto tolerancia či pragmatizmus súfijcom pomáhali pri šírení islamu – tolerovali a preberali predislamské prvky a ľudové náboženské praktiky z kresťanstva, zoroastrizmu či šamanizmu. Väčšinou platí, kde mali a majú súfijci silný vplyv, islam obvykle býval a je liberálnejší. Nie je náhoda, že súfizmus bol mimoriadne obľúbený medzi tými, čo na islam čerstvo konvertovali, napríklad na Balkáne.

Asi najväčší vplyv mal súfizmus v Anatólii a na európskych územiach bývalej Osmanskej ríše. A to nielen v ľudových vrstvách, ale i medzi vládnucimi elitami. Jeden zo súfijských rádov, bektašia, bol napríklad akýmsi duchovným vodcom elitných osmanských vojakov janičiarov, pôvodne najmä z balkánskych kresťanských konvertitov. Aj vďaka vplyvu súfijov v Osmanskej ríši a potom  v Turecku prevládali liberálnejšie školy islamského práva a racionálny prístup k tradícii.

Gülenovci nadväzujú na túto, aspoň na islamské pomery liberálnejšiu tradíciu. Sú jednou z vetiev náboženského hnutia nurcuov, ktorí sú zase považovaní za odnož súfijského rádu nakšbandíja. Tí poslední síce patria k najortodoxnejším súfickým rádom, často stavali proti pokusom modernizovať tureckú spoločnosť a dodnes podporujú turecký nacionalizmus. Niektoré z nich vzniklé hnutia však skončili prakticky na opačnom póle. Nurcuovia i gülenovci odmietajú turecký nacionalizmus, islamský fundamentalizmus, terorizmus i úzke prepojenie náboženstva s politikou.

Zložité je to však aj s gülenovcami. V niektorých ohľadoch sú tiež pomerne ortodoxní, dodržiavajú napríklad segregáciu žien pri náboženských úkonoch a v školách, ženy nemôžu zastávať významnejšie funkcie v spoločenstve. Liberálni sú naopak v otázke zahaľovania žien – podľa Gülena to nie je vecou viery, ale kultúrnych zvyklostí a individuálnej voľby.

Za jednu z hlavných hodnôt každopádne považujú vzdelanie. „Ak sa pokrývka hlavy stane prekážkou vzdelávania žien, treba uprednostniť vzdelanie,“ cituje Gülena turkológ Gabriel Pirický vo svojej pôvodne dizertačnej práci Fethullah Gülen a Nurcuovia.

Nie náhodou sa terajšie represie tureckej vlády zameriavajú okrem armády na justíciu, médiá a školstvo. Pre dôraz kladený na vzdelávanie, vrátane výuky prírodných vied a práva, je v týchto oblastiach vplyv Gülenovho hnutia najvýraznejší.

Uzatvorená sekta

Druhá strana mince je, že sa hnutie v mnohých ohľadoch správa ako uzatvorená sekta. Mnohí kritici poukazujú na to, že manipuluje svojich prívržencov i verejnú mienku v krajinách, v ktorých funguje (má vo svete podľa rôznych odhadov niekoľko miliónov nasledovníkov). Kritici tvrdia, že sa snaží skryte a veľmi cielene ovládnuť rôzne pozície v spoločnosti, indoktrinovať elity a mládež a tají niektoré svoje skutočné ciele. Často ju prirovnávajú ku kontroverznej katolíckej organizácii Opus Dei.

Navonok podľa kritikov hnutie síce vystupuje ako veľmi otvorené spoločenstvo, ktoré podporuje toleranciu a medzináboženský dialóg, dovnútra však hovorí inak. Gülen sám musel v roku 1999 z Turecka utiecť do Spojených štátov pred vyšetrovaním, ktoré spustilo to, že na verejnosť unikli nahrávky jeho kázní určených len pre vnútornú potrebu.

V nich popisuje práve taktiku ovládnutia tureckej spoločnosti a možno aj zvyšku sveta, nutnosť obsadiť všetky možné dôležité posty. Treba to však podľa Gülena robiť opatrne, bez vyvolávanie zbytočných konfliktov, aby predčasne nevystrašili svet obávajúci sa silnejúceho islamu. Gülen a jeho verní tvrdili, že sú nahrávky zmanipulované, oprávnené pochybnosti však pretrvávajú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pokus o prevrat v Turecku

Komentáre

Teraz najčítanejšie