Čo si človek uvedomí, keď na dva dni opustí svoju bublinu

Autor vydáva Newsfilter, vo volebných kampaniach
radil viacerým slovenským politikom

Priznávam sa, že len veľmi zriedkavo opúšťam svoju rokmi starostlivo budovanú sociálnu bublinu. Ľudí, s ktorými trávim čas, si vyberám veľmi prísne prísne a pravidlo „nie je dôležité, kde som, ale s kým som“ dodržiavam takmer stopercentne. Ale kvôli svojmu kamarátovi Vladovi Rafaelovi som urobil výnimku a súhlasil som s tým, že pôjdem na jeden deň do detského tábora pre deti z detských domovov urobiť volebnú kampaň na táborového prezidenta. Z jedného dňa boli napokon dva, pretože si ma tie decká obľúbili a chcel som si s nimi na druhý deň zahrať ešte aj futbal.

Budem patetický, ale inak sa nedá: moja kandidátka na prezidentku prehrala a prehralo aj moje futbalové mužstvo, ale tento dvojdňový zážitok bol mojím osobným víťazstvom. Jeden deň volebnej kampane a futbalový zápas s tými deťmi ma síce vyčerpali viac, ako som očakával, ale svojou energiou ma dobili na niekoľko týždňov dopredu. A zároveň som si uvedomil hneď niekoľko vecí.

Keď budem nabudúce nadávať, aký je ku mne život nespravodlivý, spomeniem si na tieto deti.

Ani moje detstvo nebolo práve med lízať, ale štartovacia čiara týchto detí je niekde úplne inde, ako bola tá moja.
Nie sú hlúpe a už v pomerne skorom veku si uvedomia, že sa nachádzajú v detskom domove práve preto, že ich ich rodičia nechcú.

Nikto, kto mal svoju detskú izbu a teplé kakao v kuchyni, si asi nedokáže predstaviť, aký je to pocit. Vychovávateľky v detských domovoch im rodičov nikdy nenahradia a ani sa o to nesnažia.

Mnohé z tých detí majú rómsky pôvod, a ak sa im čo i len trochu nedarí, okamžite ich posielajú do osobitných škôl, kde sa každému učivu venuje dvoj- až trojnásobne viac času.

Aké sú asi šance dieťaťa, ktoré vychodí osobitnú školu? Na gymnázium či nebodaj vysokú školu môže rovno zabudnúť a bude rado, ak sa mu podarí vychodiť nejakú učňovku, no väčšinou ani to nie. Pri odchode z detského domova dostane 900 eur a „veľa šťastia“.

Keď budem mať raz deti, ktoré budú „hyperaktívne“, spomeniem si na tieto deti.

Najviac z celého tábora ma šokovalo, že viac ako polovica z týchto detí je na liekoch. A nemyslím tým vitamíny alebo penicilín. Niekoľkokrát denne dostávajú silné lieky na upokojenie, niektorí dokonca hneď niekoľko typov naraz.

Dôvodom je, že vychovávateľky nezvládajú svoje povinnosti a toto je ich spôsob riešenia. Problém je, že ak si už raz organizmus vypestuje na takéto lieky návyk, naozaj sa už bez nich nedokážete upokojiť alebo zaspať.

Možno sledujem iné veci a tieto správy mi unikajú, ale nikde v našich médiách som sa nedočítal, že si tu pod kuratelou štátu vychovávame tisíce ľudí závislých od liekov.

Ako sa asi bude správať človek, ktorý dlhé roky dostával niekoľkokrát denne lieky na upokojenie, keď ich zrazu dostávať prestane? Nie som v tejto oblasti expert, ale domnievam sa, že rovno prejde k užívaniu drog. To si naozaj štát pri výchove týchto detí nevie poradiť inak?

Keď sa budem nabudúce sťažovať na to, že nemám dosť peňazí, spomeniem si na tieto deti.

V čase, keď mal konkurenčný tím prevahu, som sa rozhodol vyskúšať malú volebnú korupciu a šiel som so svojím 6-členným tímom nakúpiť nejaké sladkosti. Ešte na ceste som sa s nimi dohodol, že to síce budeme deklarovať ako odmenu za víťazstvo našej kandidátky, ale že v oboch prípadoch to po vyhlásení výsledkov rozdáme všetkým. Na moje prekvapenie súhlasili bez najmenšieho zaváhania. Detí v tábore bolo 56, tak som im v potravinách povedal, že si môžu kúpiť presne 56 kusov čohokoľvek. Bolo nádherné sledovať v ich očiach to prekvapenie a následné zbesilé hádzanie rôznych sladkostí a slaností do vozíka.

Asi najvtipnejší moment bol, keď im už ostávala iba jediná položka, tak sa napokon rozhodli kúpiť obrovský, asi 7-kilový melón. Do poslednej chvíle neverili, že to zaplatím, a keď sa tak stalo, zavládla obrovská radosť, ktorá prepukla v niekoľkominútovú párty s tancom a spevom. Neviem či som mal niekedy v živote zo seba lepší pocit.

„Malé“ deti majú v domovoch vreckové na mesiac 10,90 a „veľké“ rovných 27 eur. Keď im na druhý deň Silvia Hudáčková vysvetľovala, ako si napísať životopis a ako postupovať pri pracovných pohovoroch, svoj platový strop odhadovali na 400, niektorí na 600 eur v hrubom.

Nejde ani tak o tie nízke sumy ako skôr o to, že popri pchaní týchto detí do osobitných škôl a pumpovaní liekmi už nezostáva štátu priestor na to, aby ich naučil základnej finančnej samostatnosti a gramotnosti.

Organizátorom a vedúcim tohto tábora je Vlado Rafael. Tiež vyrastal v detskom domove, no akoby zázrakom sa mu podarilo vyštudovať nielen vysokú školu, ale neskôr získal dokonca aj doktorát. Je to však len tá povestná výnimka z pravidla, ako skonštatoval aj sám.

Detské domovy sú vo vyspelých krajinách na ústupe a preferuje sa umiestňovanie detí do náhradných rodín. Na Slovensku sa to zatiaľ veľmi nedarí, pritom výška priemerných výdavkov určených na jedno dieťa v detskom domove stojí štátny rozpočet približne trojnásobok starostlivosti o to isté dieťa v náhradnej rodine.

Ale kto by sa už zaoberal problémami detských domovov, keď ide len o deti bez volebného práva.

Vďaka Vladovi sme im ho spolu so Silviou aspoň na chvíľu dali – a využili ho na 100 percent. Kampaň aj záverečná diskusia bola tvrdá, ale víťazný kandidát spravil po voľbách zo svojej súperky svoju viceprezidentku, podali si ruky a potom sme si spolu všetci zatancovali. Veľmi podobný priebeh mal aj futbalový zápas, počas ktorého viackrát hrozila aj bitka, ale po zápase si kapitáni podali ruky a členovia môjho tímu na kofole uznali, že o ten jeden gól bol súper lepší.

Patetický úvod, patetický záver. Ale vďaka tým skvelým deťom som si uvedomil, že opustiť svoju bublinu je niekedy to najlepšie, čo môžeme urobiť.