Denník N

Erik Tabery: Mali by sme hovoriť o tom, že hľadáme pravdu, nie že ju máme

Foto – TASR
Foto – TASR

Hľadať však môžu len ľudia silní a otvorení, tí slabší potrebujú tvrdiť, že ju majú oni, alebo naopak, že pravda neexistuje.

Riešime to všetci stále dookola a ešte dlho budeme. Ako debatovať s ľuďmi? Ako ich informovať o zložitých témach? Ako vrátiť dôveru vo fakty? A najmä: ako hľadať pravdu? Pre novinárov sú tieto otázky spojené s budúcnosťou ich profesie, pre spoločnosť s budúcnosťou jej slobody. Hľadať odpovede by sme teda mali všetci.

Ak je to len trochu možné, snažím sa jazdiť na všetky debaty, na ktoré som pozvaný. Považujem za dôležité vysvetľovať svoju prácu, dávať jasne najavo, že sa novinári neskrývajú za svoje písmenká, a zároveň ma veľmi zaujíma, na čo sa ľudia budú pýtať, čo budú namietať, čo ich zaujíma. Tento rok, aj vzhľadom na mnohé udalosti vo svete, tých debát už boli desiatky.

A je zaujímavé, že je jedno, či ste na severe, juhu, východe, či na západe, v meste či obci, niektoré otázky sa opakujú. Napríklad či je podstatou novinárskej práce hľadať pravdu a prípadne akú pravdu. Tá poznámka o rôznych pravdách je na tom najzaujímavejšia, pretože v sebe ukrýva istú obavu, že sú rôzne pravdy, že si ju každý môže podľa seba upraviť.

Ono to tak skutočne je. Pozrime sa napríklad na súdne pojednávanie, kde môžeme mnohokrát pozorovať, ako ťažko sa pravda hľadá a niekedy sa to dokonca ani nepodarí.

Aj preto by sme mali všetci hovoriť o tom, že hľadáme pravdu, nie že ju máme. Nielenže nás to bude držať od nebezpečného pocitu, že sme vyvolení, ale tiež nás to povedie k tomu, aby sme „pravdu“ stále testovali, neuspokojili sa s danosťami. Zároveň je však nutné ctiť fakty a neodmietať všetko, čo neladí s mojím názorom.

Hľadať však môžu len ľudia silní a otvorení, tí slabší potrebujú tvrdiť, že ju majú oni, alebo naopak, že pravda neexistuje. To potom človeku umožňuje klamať, pretože predsa klamú všetci. Hľadači pravdy by sa však nemali cítiť slabší. Hľadanie totiž neznamená relativizáciu hodnôt, ale presný opak. Len človek veriaci v silu demokracie, ľudskú otvorenosť, inteligenciu a spoluprácu je ochotný hľadať, ako to je s tou či onou témou.

Česi majú radi Jana Husa, a teda by mali počúvať jeho slová:

Hľadaj Pravdu,
počuj Pravdu,
uč sa Pravde,
miluj Pravdu,
hovor Pravdu,
drž Pravdu,
bráň Pravdu až do smrti.
Lebo Pravda ťa oslobodí
od hriechu, od diabla,
od smrti duše
a konečne od smrti večnej,
ktorá je odlúčením večným od milosti Božej.

Veľmi často sa však stretávam s názorom, že hľadanie pravdy je v prípade médií zlyhaním. Že ich jediným zmyslom je dať priestor politikom z jednej a potom druhej strany a hotovo. Keď sa napríklad rieši Rusko, má prehovoriť kritik Vladimíra Putina a potom jeho stúpenec.

Také relácie majú zmysel a sú ich plné televízie, ale aj tlačené médiá. Ale len veľmi zriedka nám pomôžu hľadať pravdu. Zoberme si napríklad duel, kde bude sedieť na jednej strane popierač holokaustu a na druhej človek, ktorý si koncentračnými tábormi prešiel. Ako divák, ak by bol neznalý témy, rozhodne, kto má pravdu?

Myslíte, že je to samozrejmé? Nie je, ľudia neboli v tridsiatych a štyridsiatych rokoch ochotní veriť v existenciu táborov, ani vo chvíli, keď o nich vypovedali tí, ktorým sa z nich podarilo utiecť. Až následné filmy a hromadné svedectvo priviedli svet k poznaniu.

Nejde však len o hľadanie pravdy v zložitých témach, ako sú utečenecká kríza, teroristické útoky či Putinova politika. Ide aj o bežnú politiku. V uplynulých dňoch sme mohli vidieť, ako sa slovenský premiér Robert Fico bojí pravdy.

Video Denníka N, ktoré ho zachytáva, ako skáče po poli ako zajac iba preto, aby sa mohol vyhnúť otázkam svojich občanov (novinári ich v tom zastupujú), podľa mňa raz vstúpi do dejín. A je potrebné oceniť každého, kto sa nenechal zastrašiť jeho urážkami a otázky kládol do poslednej chvíle, než naskočil do čierneho auta, ktoré ho odviezlo pred pravdou. Ale ďaleko neujde.

Fico a Trošková na poli: Neotravujte ma, dajte mi pokoj
autorka: Martina Pažitková

Teraz najčítanejšie