Denník N

Hovoriť pravdu je pre Mikloška viac ako udržať sa pri moci

Ján Štrasser v knihe rozhovorov s Františkom Mikloškom kladie otázky tak, že zachováva chronológiu života respondenta, ale text knihy člení na časti aj tematicky.

Kompozíciou, rozsahom a najmä hodnotovo možno knihu Jána Štrassera a Františka Mikloška Rozhovory o dobe a ľuďoch (Slovart) priradiť k dvom predošlým, v ktorých sa Štrasser rozpráva s Jánom Buzássym a s Altou Vášovou.

Autorov „rukopis“ v nich nájdeme vo viacerých atribútoch: knihy vznikali približne v ročnom rozpätí, majú dôsledné a hodnotné rámcové časti, bohatý a zaujímavý obrazový materiál – fotografie, ktoré dotvárajú biografickosť kníh.

Autor kladie otázky tak, že zachováva chronológiu života respondenta, ale text knihy člení na časti aj tematicky a začína odľahčenou otázkou, v tomto prípade vtipnou a kurióznou príhodou, aby postupne pridával náročnejšie problémy a témy.

Chlapec z fajnovej rodiny

František Mikloško – významný politik, pred Novembrom ´89 člen tajnej cirkvi, v čase normalizácie prenasledovaný štátnou bezpečnosťou aj za aktívnu účasť v kresťanskom disente a organizovanie sviečkovej manifestácie. Pracoval pre Verejnosť proti násiliu, bol pri vzniku Kresťanskodemokratického hnutia, zastával post predsedu parlamentu…

Je to osobnosť, „zasvätený svedok čias, ich vykladač, kronikár a zároveň skvelý rozprávač“, píše Ján Štrasser v úvode knihy a pokračuje: „Ani len náznakom neprejavil snahu budovať si svoj pomník pre dejiny, skôr naopak, často svoju rolu v udalostiach zmenšoval.“ Mikloško je autorom štyroch kníh a spoluautorom dôležitej dvojzväzkovej publikácie Zločiny komunizmu (2001), ktorá dostala Cenu Dominika Tatarku.

Ján Štrasser ustriehol otázkami chronológiu Mikloškovho rozprávania, ktoré sa vetví, čo je tiež prejav respondentových obdivuhodných znalostí a rodinnej i historickej pamäti. Spolu podrobne mapujú obdobie od polovice 30. rokov 20. storočia, ba v súvislosti s Mikloškovými predkami hovoria aj o geopolitických otázkach pred prvou svetovou vojnou a po nej.

Zaujímavá je rodinná história Mikloška, ktorá je vykreslená v kapitole Chlapec z fajnovej rodiny, ale súčasne je plná bolesti a napätia. Jeho antikomunistický celoživotný postoj sa zrodil práve v rodine, ktorá žila v Nitre. Odmalička nepochyboval, že komunizmus je zlo, a „nikdy som mu ani na okamih neuveril“.

Matematika je umenie, ktoré má blízko k poézii

V tajnej cirkvi pracoval už od vysokoškolských čias v Bratislave. V tej súvislosti podrobne líči dejiny cirkvi na Slovensku po roku 1945 vo vzťahu k režimu. Už v tejto náročnej časti rozhovorov cítiť, že Štrasser si obdivuhodne dôkladne naštudoval problémy: „Prečítal som si všetky Františkove knihy. Aj dovtedajšie rozhovory s ním. Zahĺbil som sa do literatúry týkajúcej sa kresťanstva a cirkvi, aby som vedel klásť aspoň laické otázky.“

Kladie fundované otázky, miestami so svojím respondentom aj polemizuje, inokedy odpovedá na Mikloš­kove otázky, a tak je to v celej takmer 300-stranovej knihe.

Štrasser dokáže položiť i chúlostivé otázky. K nim patria aj témy z absolútneho súkromia. Na ne Mikloško odpovedá racionálne, s pokojom. Vyštudoval numerickú matematiku, pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, a tak jeho odpovede majú prísnu logiku a súčasne poetické zafarbenie, ktoré im dodáva svojou veľmi sympatickou úprimnosťou i kritickosťou.

„Matematika vo svojej hĺbke je neuveriteľne jednoduchá a neuveriteľne krásna. Je to umenie, ktoré má veľmi blízko k poézii“ a pridáva, že mu prináša estetický zážitok.

Dozvieme sa podrobnosti o celoživotnom vzťahu Františka Mikloška k literatúre a výtvarnému umeniu, i o tom, že „mám jedného koníčka – debaty s priateľmi“. Štrasserove otázky idú často pod kožu a respondent vo svojich replikách využíva preňho typický priamy, úprimný humor.

Aktér dôležitých udalostí moderných dejín

V otázkach, ktoré nie sú iba otázkami, ale aj hodnotiacimi textami, Štrasser cituje z viacerých kníh alebo využíva výpovede relevantných osobností nášho vývinu od druhej svetovej vojny, najmä však od Novembra ´89.

Štrasser s Mikloškom pripomínajú udalosti všeobecne známe, no je to iný ako oficiálny obraz. Najmä Mikloško vložil do rozprávaní, opisov, reminiscencií a reflexií svoj subjektívny názor, pocity, zážitky, lebo bol aktérom či priamym svedkom dôležitých udalostí v nových dejinách Slovenska. Štrasser sa napríklad naliehavo pýta na postoje Jána Korca, osobitne vo vzťahu k Jozefovi Tisovi, k samostatnosti Slovenska, k mečiarizmu.

Príjemné, zaujímavé i tragické príbehy spoza opony

Mikloško rozpráva aj akoby zo zákulisia, spoza opony, zaujímavé, príjemné, ale i tragické príbehy spred Novembra ´89, počas Nežnej revolúcie i po nej. Interesantné je odkrývanie podstaty lustrácií, odvolávanie Vladimíra Mečiara, diskusie o jazykovom zákone, o výhrade vo svedomí, informácie o vzťahu Václava Havla k Slovensku a podobné fakty a situácie, pri posudzovaní ktorých sa nepridŕža oficiálnych, často skostnatených názorov.

Vysvetľuje psychológiu človeka vo vzťahu k udalostiam i k ľuďom (Jánovi Korcovi, Jánovi Čarnogurskému, Václavovi Havlovi, Vladimírovi Mečiarovi, Mikulášovi Dzurindovi, Alexandrovi Dubčekovi, Dominikovi Tatarkovi…) a k politickým stranám; Štrasser a Mikloško hovoria o vzniku i zániku republiky, o holokauste, analyzujú august 1968, vyjadrujú sa k Matici slovenskej, rozprávajú o zmarenom referende, o voľbách, valcovaní demokracie, o únose i amnestii, o nacionalizme, v ktorom Mikloško cíti agresivitu a nenávisť atď.

Obaja konštatujú, zamýšľajú sa nad zdanlivo známymi historickými faktami prostredníctvom „zvedavých“ problémových otázok a zo subjektívneho pohľadu Františka Mikloška, ktorý vychádza z dvadsaťročnej politickej činnosti i z pozície svojej vysokej politickej funkcie. Hlási sa k osobnostiam, ktoré mali veľký vplyv na jeho orientáciu, osobitne to boli Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Korec a Peter Zajac, ale pozitívne sa vyjadruje i o mnohých iných.

V Mikloškových názoroch je otvorenosť a istá „nebojácnosť“ hovoriť i o tom, o čom sa doteraz mlčalo, alebo robiť analógiu obdobia mečiarizmu s dneškom. Osobitne zaujmú jeho autentické svedectvá o období, ktoré vyústilo do Nežnej revolúcie. Aj pri serióznych, často vážnych problémoch dokáže typicky mikloškovsky zavtipkovať, najčastejšie smerom k sebe.

Umenie v pravý čas uvoľniť atmosféru

Vyjadruje sa ako slobodný, veriaci človek, ani pri evidentných zásluhách sa nechváli, len konštatuje („Verím, že som sa nikdy nespreneveril tým hodnotám, ktoré som vyznával už v disente, hodnotám slobody a demokracie“). Na Štrasserovu otázku, „čo bolo v politike tvojou silnou stránkou,“ odpovedá, že vedel v napätých, dramaticky vyhrotených situáciách uvoľniť atmosféru.

Dojem z percepcie knihy bude pre záujemcov o ňu akiste veľký – je bohatá, polemická, nastoľuje, ba aj rieši vážne problémy, je prierezom našej novodobej histórie, osobitne po Novembri ´89, ale i obrazom a najmä reflexiou o najaktuálnejších udalostiach dnešného sveta (islam a kresťanstvo, pápež František, migrácia obyvateľstva,…) a čitateľ získa dôkladný obraz o názoroch týchto dvoch osobností. Azda niet problému, témy, filozofickej otázky súvisiacej so súčasnou spoločnosťou, ku ktorým by sa nevyjadrili.

Ján Štrasser: „Má politik hovoriť ľuďom pravdu?“ František Mikloško: „Hovoriť pravdu je viac ako udržať sa pri moci.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie