Občianska spoločnosť proti terorizmu

Po parížskych teroristických útokoch v novembri minulého roka, ktoré boli starostlivo koordinovanou sériou úderov viacerých atentátnikov, pri čom zahynulo 130 ľudí, Francúzi pocítili intenzívnu bolesť a strach, ale tiež duch jednoty a životaschopnosti. V kontraste k tomu, zdá sa, po masakre na pláži v Nice počas osláv francúzskej revolúcie, kde útočník, ktorému pomáhali piati ľudia – skôr kriminálnici než radikálni islamisti –, vrazil kamiónom do davu a zabil 84 ľudí, sú dominantnými pocitmi netrpezlivosť a hnev.

Žiadna garancia

Francúzi sú dnes frustrovaní a nahnevaní. Sú zvyknutí na isté zdanie bezpečnosti vo svojich mestách, ktoré boli dlho baštami učenosti a umenia, nie miestami nemilosrdného teroru. Chcú sa opäť cítiť bezpečne, nech to stojí čokoľvek. Tieto pocity sú úplne pochopiteľné, ale nevyhnutne škodia efektívnemu rozhodovaniu.

Toto „nech to stojí čokoľvek“ je problém. Ak ľudia cítia, že ich lídri zlyhávajú v ich ochrane, môžu sa obrátiť k radikálnejším alternatívam. Napokon, vo Francúzsku i v iných krajinách už populistické a dokonca aj otvorene rasistické politické strany získavajú veľkú podporu. Popoháňaní takýmito silami sa ľudia dokonca môžu rozhodnúť vziať zákon do vlastných rúk.

Ale štátne orgány toho majú na pleciach už teraz dosť veľa. Snažia sa ochrániť obyvateľstvo pred teroristickými útokmi a zároveň ochraňujú vládu zákona, čo je veľmi náročná záležitosť. Jednotlivci, zvlášť tí s mentálnymi poruchami a záujmom o násilie, sa môžu rýchlo zradikalizovať, ako sa to stalo aj s útočníkom z Nice. Predtým než uskutočnia rozsiahly útok, nemusia mať žiadne skutočné väzby na teroristické skupiny a nemusia spáchať žiadne zločiny. V takejto situácii nemôžu francúzske úrady nijako garantovať, že nepríde k ďalším útokom.

Viac škody ako úžitku

Tým nechcem povedať, že by sme zodpovedných ľudí nemali tlačiť k tomu, aby zlepšili prevenciu a taktiku, ako postupovať po útoku. Je toho veľa, čo môžu a musia urobiť, aby posilnili bezpečnosť vo Francúzsku i inde. Ale požiadavka garancie absolútnej bezpečnosti či odhliadnutia od vlády zákona a základných princípov otvorenosti a rovnosti, ktorú dnes implicitne vyslovujú niektorí Francúzi, by priniesla viac škody ako úžitku.

Obyvatelia Francúzska, podobne ako iných štátov, si zaslúžia, aby sa cítili bezpečne, keď sa prechádzajú po uliciach, idú na večeru, užívajú si koncert, oslavujú štátny sviatok, teda keď žijú svoj život. Otázkou je, ako obnoviť pocit bezpečnosti v čase, keď sa nedá úplne eliminovať riziko teroristického útoku.

Izraelský príklad

Odpoveďou je občianska spoločnosť. Obyčajní ľudia by sa mali stať vnímavejšími na náznaky radikalizácie a mali by sa poučiť, ako na ňu odpovedať. Ľudia by mali byť povzbudzovaní k tomu, aby oznamovali možnú radikalizáciu ľudí v ich blízkosti relevantným úradom, či už sú to psychiatrické zariadenia, alebo polícia.

Cieľom nie je oživovať McCarthyizmus, keď ľudia bez dôkazov obviňujú svojich susedov a priateľov. Je to skôr snaha vytvoriť kanály, prostredníctvom ktorých môžu ľudia oznamovať svoje znepokojenie, ak u niekoho vo svojom okolí rozoznali radikálne či násilné sklony. Okrem toho, že policajné orgány dostanú šancu zabrániť vážnemu útoku, mohol by takýto príspevok občianskej spoločnosti posilniť ochotu občanov nechať protiteroristické operácie a politiku na úrady.

Tento model funguje v Izraeli. Napriek tomu, že je krajina pravidelne vystavená teroristickým útokom, Izraelčania majú pocit relatívnej bezpečnosti, čo je čiastočne výsledkom schopnosti občianskej spoločnosti prispievať k vlastnému bezpečiu. Výsledkom je, že sú občania ochotní rešpektovať to, čo Max Weber nazval štátnym „monopolom na použitie fyzickej sily“.

Obete v kampani

Samozrejme, Francúzsko nie je na pokraji chaosu, ale neustále populistické šírenie strachu spolu so skutočnými hroznými, tragickými a rozčuľujúcimi skúsenosťami podkopáva rozumný úsudok obyvateľov, ktorí skĺzavajú k plamennej rétorike. S blížiacimi sa jarnými prezidentskými voľbami rastie aj chuť sebastredných politikov využívať obete z Nice ako nástroj kampane.

Nemôžeme dovoliť, aby sa to stalo. Ak Francúzi nakoniec prepadnú strachu, zvolia populistického bigota, bojujúci Islamský štát nakoniec zaznamená veľké víťazstvo, ktoré by potenciálne mohlo viesť k ďalším úspechom.

Nemýľme sa. Napriek tomu, čo tvrdia populisti, IS teraz prehráva. Jeho územie sa scvrkáva, čo ohrozuje jeho sen rozšíriť kalifát na celý arabský svet. Ale IS predsa len má stratégiu, ako si pomôcť. Je ňou rýchly nábor nových bojovníkov. Táto snaha dostane veľkú vzpruhu, ak sa ďalej zintenzívni protimoslimská rétorika, či dokonca, ak sa k moci dostanú politici, ktorí túto rétoriku prevedú do praxe.

Nábor Islamského štátu je úspešný, i keď skupina stráca kontrolu nad mestami a územiami v Sýrii i v Iraku. Od Orlanda cez Istanbul po Dháku našla veľa podporovateľov, ktorí sú ochotní vraždiť v jej mene. Najnovšie sa dvaja sebevražední útočníci napojení na IS odpálili na pokojnej demonštrácii v Kábule a zabili pri tom osemdesiat a zranili viac ako dve stovky ľudí.

O život a dušu

Ale kým „nepriateľ“ na Západe zostáva jednotný a principiálny, Islamský štát nezvíťazí. Pre Francúzsko a iné krajiny je kľúčovým spoločný postup doma i v zahraničí, čo si vyžaduje tak lepšie spojenie medzi bezpečnostnými agentúrami, ako aj lepšie odhaľovanie rizika v rámci občianskej spoločnosti podľa izraelského vzoru. Keď k tomu prirátame pokračujúce nálety na centrá IS, sen o kalifáte čoskoro zomrie.

Je dostatočne zlé, že nás chcú teroristi pripraviť o život, preto je posledná vec, ktorú potrebujeme, aby nám populisti vzali duše. Znovu získať kontrolu nad svojimi životmi a osudmi znamená byť realistami. Namiesto toho, aby sme požadovali návrat k životu pred terorizmom, sa musíme stať všímavejší na riziká, ktoré predstavuje – nielen, čo sa týka bezpečnosti, ale aj oddanosti k vláde práva – a urobiť niečo, aby sme ich minimalizovali.

© Project Syndicate