Morricone: Mám radosť, keď môžem dirigovať vlastnú hudbu

Nestáva sa často, že máte možnosť urobiť rozhovor so slávnym hudobníkom priamo v jeho dome. ENNIO MORRICONE urobil gesto pre vybraných slovenských novinárov aj preto, lebo jeho bratislavský koncert sa už dvakrát zrušil. „Z krásnej obývačky pripomínajúcej múzeum s veľkými tapisériami nás zobral aj do svojej pracovne, v ktorej skomponoval všetku hudbu. V tej nemá klavír, všetku hudbu píše priamo do nôt. Ale má tam všetky ceny, ktoré dostal, aj všetky nahrávky so svojou hudbou,“ spomína redaktorka Rádia_FM, ktorú taliansky skladateľ a dirigent tiež privítal vo svojom príbytku uprostred Ríma.

Po zrušených koncertoch zo začiatku tohto roka a dlhých zdravotných problémoch ste nedávno oznámili, že sa predsa len vrátite na koncertné pódiá. Čo vás k tomu vedie? Máte 86 rokov, a ak si nejaký skladateľ filmovej hudby zaslúži odpočívať, ste to určite vy.

Odpoveď je veľmi jednoduchá – je to nadšenie publika. Keď dirigujem a za chrbtom mám publikum, dodáva mi to nesmiernu energiu a potešenie. Koncerty sú tiež veľkým dobrodružstvom. Na pódiu je nás skoro dvesto – muzikanti, zbor, technici – je v tom veľká sila a zároveň mám ja sám obrovskú zodpovednosť. Samozrejme, mám veľkú radosť aj z toho, že môžem ľuďom dirigovať svoju vlastnú hudbu. To je dôvod, prečo idem opäť na turné.

Na čo sa môžeme tešiť na bratislavskom koncerte? Bude program podobný tomu, čo sa hralo na koncertoch v Prahe, Budapešti či vo Viedni?

Na koncerte vo Viedni som sa už necítil dobre, dirigoval som posediačky. Bolo to náročné. Čo sa týka programu bratislavského koncertu, publikum chce počuť tie klasické veci ako hudbu z Leoneho filmov a Misiu, takže budú tieto skladby. Hitovky. A okrem toho aj niekoľko prekvapení. Ale keďže sú to prekvapenia, musím si ich zatiaľ nechať pre seba.

Tvrdíte, že takmer neustále počujete v hlave hudbu. Podobným spôsobom aj komponujete – bez piana či iného hudobného nástroja. Z hlavy priamo na papier. Koľko nástrojov pohromade si dokážete predstaviť hrať v hlave naraz?

Všetky. Ale toto je normálne pre všetkých skladateľov, ja nie som výnimočný. Keď rozmýšľam nad hudbou, viem si ju v hlave predstaviť a zároveň si dokážem predstaviť aj všetky nástroje, ktoré ju hrajú. Nie je to nič špeciálne.

Zložili ste hudbu k viac než 500 filmom. Čo sa však deje s hudbou, ktorá vznikla, ale použitá nebola? Odkladáte si niektoré nápady pre budúcnosť, aby ste sa k nim prípadne niekedy vrátili?

Nikdy som nad tým nepremýšľal. Tú hudbu, samozrejme, nevyhodím, niekde ju mám odloženú, ale určite ju znova nepoužijem.

V 60. rokoch ste boli členom avantgardnej skupiny Il Gruppo, ktorá je považovaná za prvý experimentálny hudobný kolektív. Experimentovanie bolo vždy tiež súčasťou vašej filmovej tvorby – napríklad keď ste pridávali do hudby zvuky reálneho sveta či prírody – ako je aj vytie kojota zo soundtracku Dobrý, zlý a škaredý. Čo pre vás experimentovanie znamená? Ako sa dnes zmenil váš postoj k analógovému zvuku a digitálnej elektronike?

Skupina Il Gruppo bola pre celú moju kariéru nesmierne podstatná. Pôsobenie v nej bolo dôležitou súčasťou môjho života. Pomohla mi vytvoriť si vlastný štýl, cit aj hudobnú osobnosť. Všetko, čo som robil v minulosti, bolo dôležité, postupne sa to ukazovalo v mojej práci. Každá skúsenosť bola dobrá, aj keď v tom čase som si to možno ešte neuvedomoval. Povedal by som, že sa stále zlepšujem, kúsok po kúsku, všetko, čo robím, mi pomáha zdokonaľovať sa. Čo sa týka využívania elektronických nástrojov, som názorovo niekde uprostred. Ak chcem elektronickým nástrojom vytvoriť alebo reprodukovať zvuk, ktorý nie je možné vytvoriť klasickým nástrojom, je to v poriadku. Ale ak použijeme elektronický nástroj na reprodukovanie zvuku gitary, flauty či trúbky… prečo? Načo? Možno, aby sme ušetrili peniaze? Mňa niečo také nezaujíma. Ak je nevyhnutné elektroniku použiť na vytvorenie niečoho nového, na čo nestačia klasické nástroje, som za. Inak máme veľa krásnych klasických nástrojov, ktoré môžeme použiť.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa počas komponovania hudby pre film zasekli a nevedeli sa pohnúť z miesta? Pamätáte si nejaký konkrétny príklad?

Stalo sa to raz. Väčšinou vám totiž pomôže to, že máte zvládnuté remeslo a že máte skúsenosti. V tom jednom konkrétnom prípade som bol však naozaj zúfalý. Išlo o film Sostiene Pereira. Nemohol som prísť na žiadny nápad, bol som úplne bezradný a už som na to premrhal veľa času. Jedného dňa som bol u seba doma v obývačke a na Piazza Venezia bol štrajk. Demonštrovalo veľmi veľa ľudí, niektorí z nich hrali na bubny: papapa. Tie perkusie ma zaujali, povedal som si, že je to presne ten hudobný nápad, ktorý hľadám do filmu. Neskôr túto melódiu zahral, samozrejme, celý orchester, nielen perkusie. Ale stačila taká maličkosť, takýto jednoduchý nápad, ktorý som dostal vďaka štrajku na námestí.

Naposledy sme vašu hudbu mohli v kine počuť vo filme Najvyššia ponuka v réžii Giuseppeho Tornatoreho. Hudba z tohto filmu dokáže vzbudiť naozaj nepríjemný pocit. Aké spomienky máte na tento soundtrack/hudbu?

To, ako som napísal hudbu k tomuto filmu, bolo pre mňa úplnou novinkou. V úvodnej scéne, v miestnosti plnej obrazov – tam som dostal ten nápad. Celé to bolo veľmi experimentálne. Prvý raz som pracoval týmto spôsobom. Ako keby ste počuli veľa hlasov, ktoré najprv prichádzajú a postupne slabnú, neviete, kde skončia. Bolo to veľmi špeciálne. Práve vďaka tej miestnosti plnej obrazov. To bola pre mňa úplne nová vec – aj čo sa týka filmu, aj čo sa týka absolútnej hudby.

S Giuseppem Tornatorem spolupracujete už skoro tridsať rokov. V čom je vaše spojenie také výnimočné?

Sám Giuseppe je výnimočný. Sme veľmi dobrí priatelia, existuje medzi nami vzájomná dôvera a máme veľmi dobrý vzťah.

Váš bratislavský koncert bol dvakrát preložený, teraz to už určite vyjde. Mimochodom, je pravdou, že ste v Bratislave už raz boli?

Bratislavu si dobre pamätám, lebo som tam pred rokmi nahrával hudbu k jednému filmu. Bola to veľmi príjemná skúsenosť, ale nestihol som si pozrieť mesto. Čo sa týka nadchádzajúceho koncertu, pozývam všetkých ľudí, aby sa prišli pozrieť a popočúvať. Som šťastný, keď je plná sála, a nechcem vidieť žiadne prázdne miesta! Príďte prosím, pretože vy všetci mi dávate neskutočnú energiu.