pondelok

Dorota Sadovská: Chcem fascinovať, nie obaľovať!

O kráse, mediálnom hackingu a pravde v umení hovorí jedna z kľúčových osobností slovenskej maľby.

Dorota Sadovská (1973). Do aktuálneho obrazu vnáša témy, ktoré sa v posledných desaťročiach u nás objavovali len sporadicky – realistickú figuráciu, akt, monumentálny portrét a kresťanskú ikonografiu. Realizuje sa aj vo fotografii, v priestorovej inštalácii, objekte či vo videu. Foto - GASK

Jej diela momentálne môžete vidieť na troch výstavách – v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici, v bratislavskej Nedbalke a v Galérii Stredočeského kraja v Kutnej Hore. Covergirl, žena, matka, umelkyňa, občianka. DOROTA SADOVSKÁ.

Je krása vôbec ešte téma? Nepristupujeme k nej už trochu skepticky?

A prekvapuje to? Ale keďže ani ohlásený koniec maľby ani umenia sa nekonal, tak netreba písať nekrológy ani kráse. Pred mesiacom ma oslovil študent estetiky, aby som mu napísala k záveru práce pár viet o mojom chápaní krásy a či s ňou pracujem vo svojej tvorbe. Poslala som mu toto: „Krása súvisí s fascináciou, so schopnosťou obdivovať a žasnúť oveľa viac ako s konkrétnym predmetom alebo činnosťou. Áno, s fascináciou pracujem, je asi podmienkou pri tvorbe. Vzrušenie vyvolané fascináciou možno považovať za celkom základného hýbateľa pre vznik akéhokoľvek kvalitného diela.“ A potom som natrafila na knihu s krásou už v nadpise Krása spasí svet. Kniha vychádza z Dostojevského citátu v románe Idiot. Ako túžime po tom, aby sa krása prekrývala s pravdou a dobrom.

Súvisí to aj so stereotypmi. Vizuálne, symbolicky, spoločensky. Že krása sa prvoplánovo týka hlavne žien a „ženské témy“ sú hlavne ako byť krásna, čo navariť, ako upratať. A celú túto oblasť sme chceli metaforicky prepojiť so spoločensko-politickým dianím. Začalo sa predsedníctvo SR v Rade EÚ, a tak bolo bratislavskou témou skrášľovanie ulíc.

Postupná premena na Potemkinovo mesto?

Aj v médiách sme našli tieto porovnávania, že Bratislava nahadzuje mejkap na svoje najväčšie jazvy, ako napríklad hlavná stanica. Tak sme to teda s vizážistkou a umelkyňou Janou Milatovou urobili. Doslovne a opisne nahodili ženám na stanici mejkap. Spravili sme v hlavnej hale skromný happening, ktorý vyzeral ako reklamné líčenie, ale ním v skutočnosti nebol.

Mne sa na tom projekte páčila „don Quijote“ stratégia. Ako idete závažne a odvážne do boja proti veterným mlynom, drakom… Absurdita tej situácie. Hľadanie paralely medzi mejkapom a skrášľovaním mesta. Ale je to vlastne kritika. Lebo by bolo oveľa potrebnejšie liečiť, ako líčiť. Podobne, ako keď má niekto zdravotné problémy, tak prekrytím problém neodstráni a riskuje, že sa možno preto aj zhorší. Dobrým príkladom je bratislavský podchod Trnavské mýto. Pravidelne počuť o jeho nelichotivej estetickej stránke, no málokoho zaujíma, že nie je možné prejsť niektoré smery s kočíkom, na invalidnom vozíku alebo už aj staršiemu človeku. Rozpráva sa o tom, či je to mesto pekné alebo škaredé, ale primálo o podstate – základnej funkčnosti.

Že by sme prišli až k mottu funkcionalistov „čo je funk­čné, je krásne”? Ale chcela som sa spýtať aj na našu identitu. Ideme sa prezentovať Európe. Ako by sme sa mali ukázať, aby to bolo uveriteľné, autentické a pozitívne?

Rozdiel medzi maľbou a výmaľbou? Medzi pravdivosťou alebo iba zvodným mimikry?

Obľúbený príklad stereotypov v reklame akéhokoľvek druhu – chlapík láka Európanov v oficiálnom spote nášho predsedníctva na krajinu ľudí, čo hrajú na fujare. Sama ste istý čas chodili so zapletanými vrkočmi. Tiež je to hra s identitou a so stereotypom.

Áno, je to istý postoj. Beriete nás ako rurálnych retro obyvateľov? Tak ja vám to dám! Účes dobrej žiačky zo začiatku 20. storočia som začala nosiť na vysokej škole. Súviselo to so spôsobom maľby a života, ktorý som si vybrala, gesto vedomého vzdoru. Keď sa v 90. rokoch otvorili hranice, všetci chceli byť cool a moderní. Všetci hltali, čo sa deje vonku, bolo jasné, kto je in a kto out, kto má naštudované trendy – časopisy, knihy, galérie. Kto sa chytá na aktuálnu vizualitu či vizuálny náter overených formálnych znakov. Lenže našu – svoju postsocialistickú skúsenosť som pociťovala inde. Vtedy som si programovo povedala, že zaradím celkom anti-trendy – spiatočku.

Dorota Sadovská: Kriváň.
Dorota Sadovská: Kriváň.

Mediálny hacking je hra s nejako nastaveným prostredím a jeho posúvaním, používaním reči symbolov iným spôsobom, než na aký sme masovo navyknutí. Ste top umelkyňou v oblasti nových médií, aj keď v dielach používate minimum „elektrických súčiastok“. Dôkazom je vlaňajšia účasť na festivale Ars Electronica v Linzi.

Je to obrovské podujatie, ktoré si naživo prišlo pozrieť vyše 80-tisíc divákov. Získala som viacero kontaktov, napríklad ma pozvali prednášať na Univerzitu v Linzi alebo na Media Art Festival do Japonska, kde som dostala za projekt BoutiqueS špeciálnu cenu. Bolo veľmi povzbudivé počúvať v osobných rozhovoroch, že som priniesla niečo nové, vlastné, a aké je dôležité ísť do rizika ďalších neoverených možností a neostávať v trendoch.

Byť trendy – to je v každom kreatívnom odvetví, aj v kurátorstve.
Keď sme začali s ďalšími študentmi v 90. rokoch cestovať po galériách aj veľkých inštitúciách súčasného umenia západnej Európy, bola som prekvapená malou rôznosťou napríklad v maľbe. Na akadémii v Dijone každý rok asi tretina študentov musela ukončiť štúdium, lebo nezískali dostatočný počet bodov na pokračovanie. Nie­ktorí sa pre pud sebazáchovy snažili podobať na to, čo bolo úspešné, a nedostať sa do priveľkého rizika pre vlastné neisté hľadanie. Ale škola by mala zostať slobodným laboratóriom s príležitosťou skúmať, experimentovať a robiť chyby. Mať luxus „neúspechu“, a nie byť neustále pod tlakom merania akejsi „výkonnosti“. Je dôležité aj to nič, teda uchovať si čas na sedenie pod jabloňou ako Newton.

Dorota Sadovská: Léčba bílou. Galerie Stredočeského kraje Kutná Hora
Dorota Sadovská: Léčba bílou. Galerie Stredočeského kraje Kutná Hora

V čom je rozdiel medzi reklamou a umením?

Nesnaží sa súčasné umenie práve preto programovo ísť proti kráse? Aby sa nedalo zneužiť na reklamu? Je to podobné rozdielu medzi umením a gýčom. Umenie sú otvorené dvere pre diváka, provokácia a výzva, umenie prináša otázky, tajomstvo, priznané neistoty, je pozvánkou do ďalšej alternatívy, objavovania viacerých smerov, môžeš ísť ďalej. Ale gýč ti tie dvere zavrie pred nosom predžuvaným vysvetlením, nemusíš sa namáhať, ponúka jedno vysvetlenie, jeden správny cieľ ako totalita. Gýč mal vždy pevné priateľstvo s totalitami, ale aj s reklamou. Problém je, že umenie si mnohí pletú s okrášľovaním. Ako nejaký cukor, ktorým sa všetko posype. Aj nejedlý koláč spraví cukor stráviteľnejším a zdanlivo chutným. Vizuálnu kultúru si zavolajú ako záclonku na okno, nech zázračne skultivuje prostredie. Vydizajnovať! To je veľmi populárne slovo. Naša doba je posadnutá zvodným obalom. Premýšľala som nad tým aj v súvislosti s konzumnou odnožou psychológie. Ako ona má potenciál aj veľmi funkčne skultivovať vzťahy, no iba vonkajšie formy nezaručia kvalitnejšie vzťahy. Keď sa vrátim ešte k téme hlavnej stanice – najväčším trápením nie je tá budova samotná, ale jej nápisy, nálepky. Tisíce drobného aj väčšieho vizuálneho násilia. Ukričanej propagácie na niečo, čo nepotrebujem, nechcem a vlastne ma to ani nezaujíma.

A čo vlastne chcete?

Chcem sa nechať fascinovať a fascinovať iných. Možno sa zdá, že je už na to málokto zvedavý. Ale nihilizmus takú silu ako krása nemá. A ešte stále je dosť ľudí, ktorí sa vedia nad­chnúť či vychýliť zo všednosti dňa k objavom, ktoré nebudú hneď speňažiteľné.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |