Denník N

Keď si Bratislavčan neuvedomí, že už východniara urazil

Kto sú to východniari, prečo nemajú na výber a prečo ich prítomnosť v hlavnom meste mnohých irituje.

Najprv definícia. Východniar je človek, ktorému sa neoplatí chodiť do Bratislavy na otočku. Raz za čas sa to, samozrejme, dá. Východniar ráno, takmer ešte za tmy, sadne do IC-čka, aby okolo jedenástej doobeda mohol veci riešiť v hlavnom meste. Po piatej sadne na večerné IC-čko a, ak je napríklad z Košíc, o jedenástej večer je znova za tmy doma pri rodine.

Ale pendlovať každý deň sa nedá, väčšina ambicióznych východniarov sa preto musí rozhodnúť. Buď nechajú Bratislavčanom užívať si všetky vymoženosti centra – ich peniaze, ľahké kariéry a moc, alebo sa rozhodnú, že si z výhod hlavného mesta tiež niečo zoberú, no platia za to odchodom z domova. Ťažká voľba, preto je okolo nej toľko emócií.

Oni sa prezradia

Ľudmila Kolesárová z charity Dobrý Anjel patrí k tým, čo sa rozhodli ostať, hoci aj jej bývalý šéf si minulý rok našiel novú atraktívnu robotu v Bratislave. Kolesárová robí marketing, no ťažko by ste ju podozrievali, že ňou lomcuje závisť. Len chladne vymenúva, prečo sa propagácia Dobrého Anjela bez ciest do Bratislavy nedá. „Sú tam riaditeľstvá všetkých úradov, všetkých retailových partnerov, všetky médiá,“ vysvetľuje, prečo do Bratislavy šoféruje z Popradu aspoň raz týždenne.

Dobrý Anjel je najväčšia nefiremná charita na Slovensku. Kolesárová hovorí, že keď sa s nimi chce niekto stretnúť, na 90 percent mu ani nenapadne, že nesídlia v Bratislave. „Opýtajú sa: Môžeme dnes o jedenástej prísť? Keď poviem, že sme v Poprade, každý je prekvapený. O niečom to hovorí.“

Fakt, že v centre je moci aj možností viac, neprekvapuje, problém nastáva, ak je štát centralizovaný príliš, ak sa niektoré činnosti vykonávajú iba v hlavnom meste, hovorí riaditeľ Divadla Jonáša Záborského v Prešove Ján Hanzo.

„Viem, že aj pre štát je často efektívne riešiť veci ako firma, hierarchicky a unifikovane, ale politická a hospodárska moc by mala byť rozložená, ak nie rovnomerne, tak aspoň proporčne,“ dodáva.

Patrí k tým, ktorí si myslia, že Bratislava sa uzatvára do seba a kumulované zdroje z veľkej časti spotrebúva sama. Jeho obľúbený príklad je nákladiak z Bratislavy s bratislavskou posádkou, ktorý sťahoval kusy nábytku medzi dvoma budovami prešovského krajského úradu. „Niekto v Bratislave ušetril krajine centrálnym obstarávaním,“ zabáva sa riaditeľ prešovského divadla.

Aj on má príhodu o tom, ako sa Bratislavčania nechtiac prezradia a ani nevedia, ako východniara urazia: „Keď vám bratislavský úradník povie, že nemôže prísť na východ, lebo je to ďaleko a on nemá čas a cesty sú zlé. A vzápätí vás pozve do Bratislavy.“

Dopravný problém

Krátku chvíľu si aj východniari užívali pôžitok z toho, že do Bratislavy sa dá dostať z Košíc za približne rovnaký čas ako električkou Rkou (R ako robotnícka) zo železiarní do centra Košíc. Sponzorovali to väčšinou bratislavskí, poľskí či rakúski investori, ktorí utopili peniaze v SkyEurope.

Východniari za to získali možnosť pri včasnom objednaní cesty ušetriť oproti vlaku pár eur a byť aj s cestou taxíkom z centra Košíc do hodiny na bratislavskom letisku. Na staručkých Embraeroch to síce spočiatku trocha drgalo, ale čo by ste chceli za 555 slovenských korún?

Po roku 2009 ostali v masovo prístupnej cene znova na výber len vlak a auto. Stavba D1-ky tento rok oslávi 43 rokov. Keď sa východniar dostane do úzkych a už nebude mať ako dokázať, že Bratislava na východ kašle, vytiahne to ako eso. Lebo ak sú diaľnice také dôležité pre rozvoj regiónov, tak potom je príbeh D1 pre východniara pochopiteľný len ako sabotáž.

Diaľnice sú v slovenskom prípade naozaj rozhodujúce pre úspech regiónov. Sme priemyselná krajina a nové podniky sa po páde socializmu stavali prakticky len tam, kam sa vedeli rýchlo dostať kamióny. Čím bližšie k Bratislave a k dostavaným častiam D1, tým viac nových podnikov tam vyrába. Čím bližšie k východu, tým je nového priemyslu menej, hoci pracovnej sily by sa našlo dosť.

Významnejšiu výnimku tvoria len košické železiarne a pás firiem okolo obce Kechnec neďaleko Košíc – na hranici s Maďarskom. Železiarne postavili na konci širokorozchodnej ešte komunisti a priemyselný park Kechnec s približne tromi tisíckami zamestnaných ľudí je skôr unikát zrodený vďaka svojskému lovcovi investorov, starostovi Jozefovi Konkolymu.

Zatiaľ čo dostavby D1 do Prešova sa generácia čitateľov tohto textu pravdepodobne dožije, železničná doprava bude len upadať. Ak nepríde revolúcia v konštrukcii rušňov a vozňov, tak rýchlosť jazdy ostane závislá najmä od prestarnutých koľají. Tie sa vymieňajú tiež smerom od Bratislavy na sever a východ, teraz je obnova za Trenčínom.

Kým 130-kilometrová priemerná plynulá bezpečná rýchlosť v jazde autom z Bratislavy na východ bude do desiatich rokov samozrejmosťou, rýchliky sotva prekonajú aj so zástavkami priemerných 90 kilometrov za hodinu. Z Tatier sa dostanete do Bratislavy za štyri hodiny, no ak cestujete z Humenného, Michaloviec či z juhu východného Slovenska, nemáte to ako stlačiť pod šesť hodín.

Kde je tá nespravodlivosť

Ak necháme bokom dopravu a niekedy slabú empatiu bratislavských elít, javia sa ďalšie ponosy východniarov na bratislavský centralizmus menej racionálne. Na delenie peňazí samosprávam platí rovnaký celoslovenský kľúč. Poslední dvaja ministri financií, pôvodom východniari Mikloš (Svidník) a Kažimír (Košice), chceli regiónom ubrať, no nikdy nehrozilo, že by tým získala Bratislava.

Tá si v posledných rokoch na úkor druhých významnejšie trhla, iba keď si nechala preplatiť Most Apollo. Stavala na úver za vyše sto miliónov eur, o ktorom sa od začiatku vedelo, že na jeho splatenie nemá, a tak ho ako garant zatiahne štát.

Košičania chceli ako odplatu štátu predať svoje lesy, ale SDKÚ a KDH vo vláde prehlasovali SDĽ a SOP a dlhy po Rudolfovi Schusterovi muselo mesto hasiť inak.

Najviac sú na očiach výjazdové zasadnutia vlády, sľuby, ktoré na nich padajú, a rozdávanie z rezervných fondov. Sľuby sú to však väčšinou vopred nesplniteľné a všetky vládne rezervy sú rádovo len v miliónoch eur.

Zvyšné veľké verejné investície mimo dopravy bežia najmä v eurofondoch, z ktorých je Bratislava pre svoje relatívne bohatstvo škrtnutá. Väčšina verejných výdavkov na Slovensku smeruje do rôznych sociálnych dávok a v nich nie sú Bratislavčania nijako protežovaní.

Naopak, mnoho dávok je vypočítavaných bez ohľadu na životnú úroveň v regióne, čo pre sociálne odkázaných v drahšej Bratislave znamená, že si za dávku môžu kúpiť menej.

Kto má viac peňazí

Ak by aj všetky bratislavské rozhodnutia o delení peňazí medzi regióny brali východniari ako spravodlivé, ostane čo závidieť. V Bratislave ľudia zarábajú najviac na Slovensku, kým východ je najmä kvôli Prešovskému kraju najchudobnejší.

Menej by však zrejme závidel východniar Bratislavčanovi, ak by si porovnal nielen príjmy, ale aj náklady. Napríklad bývanie: v Bratislavskom kraji stojí meter štvorcový nehnuteľnosti približne 1650 eur, v Prešovskom kraji o viac ako polovicu menej (765 eur za m2 v roku 2014 podľa NBS).

Za priemerný byt so 70 metrami štvorcovými tak v hlavnom meste a okolí zaplatíte vyše 115-tisíc eur a v Prešovskom kraji menej ako 54-tísíc eur. „Ak by sme na to čerpali stopercentnú hypotéku na 20 rokov s úrokom 2,5 percenta, Bratislavčan by platil mesačne 611 eur, kým východniar len 284 eur,“ počíta Maroš Ovčarik z portálu Finančnýkompas.sk.

Ešte viac výpovedné to je v porovnaní so mzdou. Bratislavčan by dal za splátku 55 percent výšky hrubej mzdy, Prešovčan o desať percentných bodov menej.

Na satisfakciu však východniarom zrejme nebude stačiť ani to. Sú to totiž práve prisťahovalci (aj z východu), kto si pri štarte života v Bratislave musí pomôcť stopercentnou hypotékou.

Nie všetko je však na východe lacnejšie. Kým napríklad pri službách, kde je cena práce rozhodujúca, chudobnejšie regióny prispôsobujú ceny svojim možnostiam, napríklad pri palivách, energiách či doprave niet ako znížiť cenu. Dôsledkom je užšia ponuka.

Analytik obchodu Ľubomír Drahovský vysvetľuje, že základný rozdiel medzi ponukou tovaru v maloobchode v hlavnom meste a napríklad na východe nie je v cene, ale v šírke ponuky. „Takmer polovica tržieb obchodu v celej krajine pripadá na Bratislavský kraj, tomu zodpovedá aj ponuka,“ hovorí Drahovský.

Ak je ponuka užšia, môže obchod ušetriť a pri rovnakej marži tlačiť cenu dole. No návšteva bratislavských obchodov potom môže východniara prekvapiť. Väčšia pestrosť ponuky v regáloch prirodzene budí dojem hojnosti a lepšieho života.

Do Bratislavy? Nikdy

Väčšina ľudí chce, samozrejme, pracovať blízko svojho domova. Druhá najlepšia destinácia je pre väčšinu Slovenska, aspoň podľa prieskumu Focusu pre Profesia.sk, Bratislavský kraj. Výnimkou sú medzi ľuďmi, ktorí si hľadajú prácu cez Profesia.sk, východniari. Ak aj pripustia, že by šli pracovať do Bratislavy, ich nároky sa prudko zvyšujú.

Ak si východniar hľadá prácu len blízko domova, verí v priemere v plat 576 eur mesačne. Ak si hľadá prácu na východe a aj v Bratislave, očakáva, že zarobí 637 eur mesačne. Človek z východu, ktorý sa rozhodol zamestnať tak, že pôjde do Bratislavy, už má očakávania nad 800 eur mesačne.

Problém východniarov však je, že niekedy si vyberať nemôžu.

Terajší šéf spravodajstva televízie Joj Rolo Kubina začínal s riadením spravodajstva ešte v TV Naša v čase, keď projekt spojenia lokálnych televízií vznikal. Keď nápad kúpil Vladimír Fruni, nikomu nenapadlo, že by sa mala celoslovenská televízia už so značkou Global sťahovať do Bratislavy. Aj Fruni je východniar. Keď z Globalu vznikala Joj, myšlienka držať ústredie v Košiciach stále žila a aj Vladimír Železný sa tváril, že to dáva zmysel.

„Peniaze na reklamu kontrolujú mediálne agentúry a pár najväčších klientov a tí všetci sedia v Bratislave,“ vysvetľuje teraz Kubina, prečo sa napokon celá Joj musela sťahovať do hlavného mesta.

„Nikdy som nechcel pracovať v Bratislave, mal som voči tomu mestu predsudky,“ spomína Kubina. Jeho dilema bola pre východniara typická: buď nebude môcť robiť svoju prácu, alebo opustí domov.

Spolu s takmer všetkými svojimi kolegami raz večer po správach vytiahli zo zástrčiek káble, všetko naložili do krabíc, tie do kamiónov a vybrali sa do Bratislavy. Kubina vyrazil z Košíc na svojom Pole, a keď zistil, že už je dávno v Rakúsku, musel si priznať, že sa v Bratislave až tak dobre nevyzná.

Aj pokračovanie jeho príbehu v Bratislave je ako z najväčšieho klišé o východniaroch v hlavnom meste. Všetkých štyridsiatich východniarov z Joj ubytovali v hoteli Astra. „Keď sme večer všetci spolu skončili v televízii, šli sme pekne spolu na tú ubytovňu, tam sme sa do rána bavili o robote, ráno sme vstali a šli spolu na trolejbus do roboty,“ hovorí Kubina.

Štyri roky mu trvalo, kým pochopil, že sa už do Košíc nevráti. Spomína, že rodinu presťahoval do Bratislavy v poslednej chvíli, dcére začínala puberta a mladší syn sa chystal do školy: „Kým som chodil na týždňovky, moje deti vyrástli, to už nikto nevráti.“

Keď teraz Kubinu navštívite v Joj, poukazuje vám všetkých východniarov, ktorých má doteraz za podriadených. Ako je možné, že mu taký východniarsky klan vedenie televízie trpí, najmä ak majiteľmi stanice sú typickí bratislavskí chlapci Jakabovič a Tkáč? „Vždy, keď sa menia majitelia, priamo sa ich spýtam, načo to kúpili, a dohodneme si pravidlá. S mojou otvorenosťou tu každý ráta, vedia, že som východniar,“ hovorí šéf spravodajstva Joj.

Čo sa dá robiť v Tatrách

Ak chcete symbol hlúposti bratislavského rozhodnutia o regiónoch, tak to je rozdelenie Spiša medzi dva kraje. Poprad, Tatry či Kežmarok majú župana v Prešove, ostatní Spišiaci v Košiciach. „Ja som Tatranec, v Prešove som bol hádam dvakrát v živote, nič mi to nehovorí,“ vysvetľuje Samo Marec. On je východniar žijúci v Bratislave vo fáze „nie som si istý, či si tu mám kúpiť byt“.

Na provokačnú výčitku, že mnohí Tatranci akoby zaspali v 70-tom roku, keď tam zorganizovali MS v lyžovaní, reaguje pokojným prikývnutím. „Ako majú Bratislavčania predsudky voči východniarom, tak aj my pestujeme stereotypy o nich. Keď v Tatrách nasneží a zapchá sa cesta, pre nás Tatrancov je na vine vždy ten vodič, ktorý má bratislavskú ešpézetku.“

Marecova dilema východniara sa odohráva doma v Smokovci na balkóne. „Mám tam parádny výhľad na Slafkovský štít. Dva dni tam môžem stáť a kochať sa, kým mi dôjde, že ak nechcem byť lyžiarsky inštruktor, tak tam vlastne nemám čo robiť.“ V hlavnom meste sa živí reklamou a písaním, pracovný jazyk v jeho firme je angličtina, šéf je Rakúšan, pár kolegov má z Rumunska, pár z Brazílie.

Košice sú extra

Predsudky východniarov k Bratislavčanom a naopak sú klasickým prirodzeným sporom medzi centrom a perifériou, hovorí Martin Dubéci, ktorý v Bratislave organizuje centrálu strany Sieť.

Hovorí, že problémy, ktoré majú východniari, sa opakujú v rôznych obdobách v sťažnostiach všetkých slovenských regiónov. Prečo však východniarov počuť najviac? Dubéci, ktorý vyrastal v Košiciach, si myslí, že východniarska identita je jednoducho natoľko silná, že prekročila prah, za ktorým už má vlastné nároky. Podobne silno podľa jeho skúsenosti poslaneckého asistenta cítiť v parlamente len komunitu Oravcov.

Košice a Prešov majú dokopy 330-tisíc obyvateľov, diaľnicou sú tie mestá vzdialené sotva polhodinu cesty čoraz hustejšie zabývanými predmestiami, dokopy sa to tak veľkosťou osídlenia približuje Bratislave. Zvlášť Košice nemajú právo sa ani sťažovať na nezamestnanosť či nízke platy, v oboch parametroch sú na tom lepšie ako priemer republiky.

„Zábavné na tom je, že Košice a Bratislava nie sú ani kultúrne veľmi rozdielne,“ hovorí Dubéci. Riskuje, že urazí všetkých – Košice nazýva malá Bratislava. „Nie je medzi nimi rozdiel ako napríklad medzi kozmopolitnejšou Prahou a tradičnejším Brnom či tým, čo poznajú Dáni v naťahovaní sa Kodane a Aarhusu.“

„Mám pocit, že ‚východniar‘ je príliš generalizujúce označenie – podľa mojej skúsenosti sa napríklad Košičania vymykajú z tejto všeobecnej definície,“ hovorí Zora Jaurová, ktorá ako Bratislavčanka v Košiciach tri roky šéfovala príprave Európskeho hlavného mesta kultúry.

Konflikt medzi prvým a druhým mestom krajiny je podľa nej v prípade Košíc a Bratislavy posilnený aj tým, že ležia na opačných koncoch krajiny, ale najmä majú veľmi odlišnú históriu. Hovorí, že Bratislava bola väčšinu svojich dejín malým provinčným mestom popri Viedni a Budapešti a do súčasnej podoby vyrástla až v druhej polovici 20. storočia, Košice majú dlhú mestskú tradíciu. Fungovali ako prirodzená metropola regiónu, ktorý sa dnes rozprestiera na území viacerých krajín.

„A keďže táto identita sa od istého času nemohla ďalej rozvíjať, ostalo v Košiciach zakonzervované akési zvláštne malomeštiactvo v tej najčistejšej podobe – kastovanie ľudí na starých Košičanov a ostatných, nedôvera voči prišelcom (nepoznáme ich rodiny a nemáme na nich páky) a pocit zvláštnej nadradenosti (nám nikto zvonka nerozumie a nebude hovoriť, čo máme robiť),“ hovorí Jaurová.

Rolo Kubina súhlasí, že východniarov a zvlášť Košičanov počuť viac, pretože si môžu dovoliť zaoberať sa naťahovaním s hlavným mestom: „Keď žijete v Rimavskej Sobote, niekto v rodine takmer isto nemá prácu, máte iné starosti ako vysedávať v košickej kaviarni a dumať, ako nám tá Bratislava ubližuje.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie