Denník N

Prečo vymreli praveké obry, jaskynné levy či šabľozubé mačky? Môže za to človek a klimatické zmeny

Lovci mamutov podľa Charlesa R. Knighta. Zdroj - Wikimedia/CC
Lovci mamutov podľa Charlesa R. Knighta. Zdroj – Wikimedia/CC

Krok za krokom vedci odhaľujú komplexnejší obrázok poslednej ľadovej doby, v ktorom sa megafauna stala obeťou súhry medzi klimatickými zmenami a rastúcej ľudskej populácie.

Štvrtohorný svet patril tvorom, ktoré si naša fantázia sotva dokáže predstaviť.

Štvrtohory sa začali asi pred 2,5 milióna rokov. Delia sa na pleistocén (staršie štvrtohory), skončil sa pred zhruba 12-tisíc rokmi, a holocén, ktorý trvá odvtedy dodnes.

Pleistocénne pláne boli domovom jeleňa obrovského s takmer štvormetrovým parožím, nosorožca srstnatého a jeho príbuzného zvaného sibírsky jednorožec, no a v neposlednom rade niekoľkých druhov mamutov.

Ich úhlavnými nepriateľmi boli šabľozubé mačky, jaskynné hyeny a levy.

Všetky tieto živočíchy boli mohutnejšími či huňatejšími verziami svojich dnešných príbuzných. Pre hmotnosť nad 45 kilogramov dostali pomenovanie megafauna.

Okrem majestátnych rozmerov mali spoločný aj osud – takmer všetky druhy pleistocénnej megafauny vyhynuli približne v rovnakom čase počas poslednej ľadovej doby.

Príčiny hromadného vymierania

Čo hromadné vymieranie toľkých druhov spôsobilo? To sa vedci pýtajú už od čias, keď otec paleontológie Georges Cuvier zaviedol vymieranie ako biologický pojem.

Jeho predchodcovia až do konca 18. storočia verili, že fosílie mamutov a nosorožcov srstnatých z Európy sú pozostatkami svojich tropických príbuzných, ktorých vyplavilo more alebo priniesli dávni cestovatelia.

Na vysvetlenie vymierania megafauny prišli vedci so štyrmi možnosťami, ktoré sa navzájom nevylučujú. Ide o klimatické zmeny, človeka ako nového predátora, choroby a prírodnú katastrofu.

Megafauna doby ľadovej podľa venezuelského ilustrátora Mauricia Antóna. Zdroj: WikimediaCC/Mauricio Antón
Megafauna ľadovej doby podľa venezuelského ilustrátora Mauricia Antóna. Zdroj: Wikimedia/CC/Mauricio Antón

Miznú v časoch prudkých klimatických zmien

Hypotéza o hyperchorobe, ktorú priniesli šíriace sa ľudské populácie a ich zdomácnené zvieratá, si nezískala veľa priaznivcov. Podobne ako myšlienka prírodnej katastrofy, o ktorej sa doteraz nenašli žiadne dôkazy. Zato medzi klimatickými zmenami a príchodom moderných ľudí sa misky váh preklápajú pomaly s každou novou štúdiou.

Zaujímavý prístup na objasnenie vymierania megafauny severnej pologule použil tím pod vedením profesora Alana Coopera, riaditeľa Austrálskeho centra pre starobylú DNA. Cooper a kolegovia urobili zoznam pleistocénnych druhov, pre ktoré existuje dostatok vzoriek známeho veku, a vytvorili z nich časové série odhadujúce, kedy sa druhy objavili a kedy vymizli.

Keď dali záznamy pre jednotlivé druhy na časovú os, zistili, že v mnohých prípadoch sa pleistocénne tvory vo fosílnom zázname objavujú a miznú zároveň. Vedci potom do grafu pridali ešte jeden údaj – vývoj teplôt počas poslednej doby ľadovej. Ukázalo sa, že druhy miznú v časoch prudkých klimatických zmien.

Človek dokončil, čo príroda začala

Neznamená to však, že ľudia sú v tom celkom nevinne. V dobách, keď boli podmienky nepriaznivé, prežívali druhy ľadovej doby v refúgiách, chránených útočiskách, odkiaľ sa v priaznivých časoch zasa rozšírili. V takej situácii však boli oveľa zraniteľnejšie voči útokom toho najobávanejšieho nepriateľa, človeka.

Krok za krokom tak vedci odhaľujú komplexnejší obrázok poslednej doby ľadovej, v ktorom sa megafauna stala obeťou súhry medzi klimatickými zmenami a rastúcou ľudskou populáciou.

Po úspechu prvej štúdie, ktorú vydal prestížny časopis Science, sa Alan Cooper rozhodol tento prístup zopakovať a pozrieť sa aj na vymierania na južnej pologuli. Vo všeobecnosti je však z týchto oblastí oveľa menej dát, pretože v tropických podmienkach sa biologický materiál rozkladá rýchlejšie.

Cooper preto zameral výskum na jediné miesto v Južnej Amerike, kde paleogenetická štúdia nie je utópiou, a tým je Patagónia.

Šabľozubá mačka Smilodon pohľadom amerického maliara Charlesa R. Knighta. Zdroj: Wikimedia/CC
Šabľozubá mačka Smilodon pohľadom amerického maliara Charlesa R. Knighta. Zdroj: Wikimedia/CC

Poklady z jaskýň „Poslednej nádeje“

Na najjužnejšom cípe Južnej Ameriky, na svahoch Ánd, sa v regióne s príznačným názvom Última Esperanza (v španielčine „Posledná nádej“) nachádzajú jaskyne, ktoré sú hotovým pokladom pre paleontológov.

Lebka pleistocénnej šabľozubej mačky Smilodon. Zdroj: WikimediaCC/Wallace63
Lebka pleistocénnej šabľozubej mačky Smilodon. Zdroj: WikimediaCC/Wallace63

Z množstva kostí vymretých druhov jaguárov, lám, medveďov či šabľozubých mačiek dal Cooperov tím na rádiokarbónové datovanie 71. Pri cene 350 eur za vzorku to nebol práve lacný projekt.

Vedci zopakovali rovnaký postup ako v predchádzajúcej štúdii. Časové série odhalili, že vymieranie druhov bolo dokonca ešte synchrónnejšie ako na severnej pologuli. Fáza vymierania sa opäť odohrala v období klimatických zmien.

Zmena klímy priniesla zmenu vegetácie, z lúk a pasienkov sa stali lesy, čo bolo pravdepodobne začiatkom konca pleistocénnej megafauny v Patagónii. Podobne ako na severnej pologuli bol aj tu človek ako predátor pravdepodobne tým pomyselným posledným klincom do rakvy.

Dostupné z DOI: 10.1126/science.aac4315 a DOI: 10.1126/sciadv.1501682

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príroda

Veda

Teraz najčítanejšie