Fico je fenomén, Bugár večný a aj Dzurinda bol kedysi obľúbený: dvadsať rokov sympatií k politikom
Béla Bugár je jediným politikom, ktorý sa objavuje medzi najsympatickejšími politikmi v každom prieskume už od roku 1993. Rebríčku už pätnásť rokov dominuje súčasný premiér, no minulosť ukázala, že to nemusí byť navždy.
Píše sa rok 2000, pomaly končí máj. Na žilinskom námestí je pekná jar, počasie celkom ideálne na politickú manifestáciu. Asi štyri tisícky oddaných priaznivcov Hnutia za demokratické Slovensko stískajú fotografie a maľované podobizne svojho milovaného predsedu Vladimíra Mečiara.
„Nad Tatrou sa blýska a na Choči hrmí, aj vtedy sme v aktivitách HZDS prví,“ znie rýmovaný slogan na transparente, z pohľadu dnešného politického marketingu trochu neúderný.
Žena v bodkovaných šatách na ďalšom mítingu v Bratislave drží razantnejšie heslo, namierené proti vláde Mikuláša Dzurindu, ktorá ešte v roku 1998 HZDS odstavila od moci.
„Bez práce sa nedá žiť, vieš to, Miki, pochopiť?“ pýta sa opäť v lyrickej úprave.
Rok 2000 je posledným, keď expremiér a predseda HZDS Mečiar dominoval v rebríčkoch obľúbenosti politikov, a dokázal na námestia prilákať tisícky ľudí. Neskôr už jeho popularita išla len dole. Nahradil ho Robert Fico, ktorý sa stal najobľúbenejším slovenským politikom na ďalších pätnásť rokov.
Agentúra Focus dala pre Denník N dohromady čísla obľúbenosti slovenských politikov od vzniku samostatnej republiky. Ukazujú, že aj tie najpopulárnejšie tváre môže čakať strmý pád, ktorý využijú ich konkurenti. Takéto dáta zbierajú agentúry iba sporadicky. Za každý rok je k dispozícii jedno meranie.
Bude Danko nový Fico?
Začiatkom júla tohto roka priniesli spravodajské weby titulky, ktoré ohlasovali ďalšiu zmenu. Po dlhých rokoch už Robert Fico nebol najsympatickejším politikom. V prieskume agentúry Focus ho nahradil predseda parlamentu a Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ktorému vyjadrilo sympatie až 50 percent ľudí. Rovnaké trendy ukázala začiatkom augusta aj agentúra AKO, tam dokonca Danka predbehol Béla Bugár, Fico bol tretí.
Tieto konkrétne prieskumy mali však trocha inú metodiku ako tie, ktoré sa zvykli v dejinách slovenskej politiky robiť. Kým obvykle ľudia spontánne menujú troch politikov, ktorým dôverujú, tentoraz sa rad za radom vyjadrovali ku každému z predsedov politických strán a odpovedali, či je im sympatický, alebo nie. Taký výskum nahráva politikom, ktorí menej polarizujú – ako sú napríklad Danko či Bugár. Preto tu Fica predstihli.
V prieskumoch s obvykle položenou otázkou je Fico stále silný, aj keď aj tu už ho predstihol prezident Andrej Kiska a dobieha aj Danko. Premiér má dôvod byť nervózny. Nesilnejú len Dankove sympatie, ale aj preferencie SNS, a Fico sa musí s predsedom parlamentu pretekať v témach, ktoré oslovujú podobného voliča. Napríklad v spore o dúhovú vlajku na veľvyslanectve v Budapešti.
Od roku 1993 sa na vrchol popularity politikov dostalo len pár mien: okrem Fica a Mečiara to nakrátko boli aj exprezidenti Michal Kováč a Rudolf Schuster, bývalý predseda vlády Mikuláš Dzurinda a prezident Kiska.
Kováč predstihol Mečiara krátko po nástupe do úradu, v marci 1993, teda v čase, keď bol s Mečiarom ešte zadobre. Po sporoch pre Mečiarove vládnutie, ktoré vyvrcholili únosom prezidentovho syna, exprezidentova popularita skôr klesala.
Slosiarik hovorí, že pri sympatiách ku konkrétnym politikom sa ľudia riadia viac srdcom ako rozumom. „Väčšina voličov nevie posúdiť konkrétne opatrenia, ktoré strany robia v oblasti jednotlivých politík a zhodnotiť na ich základe prínos konkrétneho politika respektíve strany, ktorú reprezentuje.“
Preto najviac deštrukčne na obraz politikov pôsobia kauzy, ktoré spochybňujú ich morálnu integritu. Príkladom môže byť Radoslav Procházka, ktorý sa po tom, ako ho novinári či oponenti niekoľkokrát prichytili pri lži alebo polopravde, v rebríčkoch úplne prepadol a dnes patrí k najmenej dôveryhodným predsedom strán – spolu s Marianom Kotlebom a Borisom Kollárom.
Paradoxné je, že taký Vladimír Mečiar kraľoval rebríčkom aj napriek svojim kauzám. Vrchol popularity zažil síce ešte pred rokom 1993, jeho čísla však výrazne nepadli ani po únose prezidentovho syna, vražde Roberta Remiáša či uniknutom prejave zo Zlatej Idky, v ktorom povedal známu vetu: „Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že to prevalcujeme všetko.“
Mečiar po roku 2000 v obľúbenosti ešte raz predbehol aj Roberta Fica – bolo to v júni 2002, dva mesiace pred parlamentnými voľbami, ktoré jeho HZDS vyhralo. Naposledy.
Líder je strana, strana je líder
Merať sympatie k politikom je zaujímavé, lebo čísla ich dôveryhodnosti úzko súvisia s podporou pre strany ako také. „Vo všeobecnosti platí, že predsedovia politických strán mávajú najvyššiu mieru dôvery alebo sympatií vo svojich vlastných elektorátoch,“ vysvetľuje Slosiarik.
„Ak tomu tak nie je, tak by v strane mali zbystriť pozornosť, pretože predseda môže byť prekážkou pre budúcnosť strany, či už z hľadiska rastu, alebo udržania si preferencií.“ To sa týka najmä prieskumov, ktoré merajú spontánne sympatie k politikom.
„Dôvera, ktorá sa zisťuje otvorenou otázkou, generuje nižšie percentá ako situácia, keď prečítate meno konkrétneho politika,“ vysvetľuje metodiku šéf agentúry Focus a sociológ Martin Slosiarik. „Dalo by sa povedať, že spontánna dôvera zvýhodňuje politikov, ktorí sú viac na politickom výslní.“
Druhý typ prieskumov, teda tam, kde sa respondenti vyjadrujú k politikom rad za radom, je však zaujímavý z iného pohľadu. Väčšia podpora politikov, ako sú napríklad Andrej Danko či Béla Bugár, totiž môže napovedať o potenciále ich strán rásť. Ak je totiž Danko pri takomto prieskume sympatický až polovici slovenských voličov, tak je jasné, že sú medzi nimi aj voliči iných strán, a to môže odkrývať možnosti hlasov, ktoré môže do budúcna jeho SNS získať.
Keďže politika je u nás výrazne personalizovaná, podľa Slosiarika sú vo všeobecnosti vo výhode tie strany a hnutia, ktoré majú silných lídrov viac. „Akonáhle politika strany stojí len na jednom človeku, tak negatívne kauzy môžu postupne dobehnúť aj stranu, nedeje sa to však hneď a automaticky,“ vysvetľuje sociológ. To vysvetľuje aj dlho neotrasiteľnú pozíciu Vladimíra Mečiara, či stále veľkú popularitu Roberta Fica napriek už viac ako ôsmim rokom jeho vlád s viacerými kauzami.
Slosiarik spomína fenomén kognitívnej disonancie, teda ľudskú reakciu na nepríjemné správy, ktoré protirečia predstave voličov o strane, ktorej sa tieto správy týkajú. „Aby sa volič v takomto prípade zbavil nepríjemného psychického napätia, tak bude jednoducho ignorovať nové informácie, napríklad kauzy, ktoré nie sú v súlade s jeho doterajšou predstavou o strane. Je predsa ťažké prijať, že ma strana či jej líder vlastne podviedol, zavádzal, klamal.“
Dzurindov paradox
Ako všade, aj vo vzťahu politik-strana existujú výnimky. Najväčším paradoxom je pomerne stabilná dlhoročná podpora SDKÚ v čase, keď ju viedol Mikuláš Dzurinda. Jeho spontánna dôvera sa pred parlamentnými voľbami v roku 2010 pohybovala len na úrovni dvoch percent, SDKÚ však vtedy nakoniec získala viac ako 15 percent hlasov.
I keď Dzurinda vtedy nekandidoval a stranu viedla do volieb populárna Iveta Radičová, on bol stále predsedom. Podobne aj okolo roku 2006, keď SDKÚ získala až 18 percent, sa Dzurindova popularita pohybovala na tretinových hodnotách. Mimochodom, v druhej polovici 90. rokov bol Dzurinda ešte populárnym politikom, v roku 1997 dokonca rebríček krátko viedol.
Príklad SDKÚ, teda nepopulárny líder, no populárna strana, má aj svoje opačné garde. V roku 2006 v prieskumoch popularity politikov vyletela Zuzana Martináková, ktorá spolu s Ivanom Šimkom z SDKÚ odišla a postavila sa do čela novej strany s názvom Slobodné fórum. Získavala až 14 percent spontánnych sympatií.
„Ak nepočítame prezidenta Ivana Gašparoviča, podľa spontánnej miery dôvery bola Martináková na Slovensku druhou najdôveryhodnejšou političkou po Robertovi Ficovi,“ spomína Slosiarik. „Ani tieto relatívne vysoké osobné preferencie však nakoniec neviedli pre stranu k úspešným parlamentným voľbám v roku 2006.“ Slobodné fórum sa vtedy s 3,5 percenta hlasov do parlamentu nedostalo.
Jediným politikom, ktorý sa od roku 1993 objavil zatiaľ v každom prieskume sympatií k politikom, teda vždy získal podporu aspoň dvoch percent voličov, je Béla Bugár. A čo je najzaujímavejšie, najlepšie čísla dosahuje práve teraz, teda po vstupe do vlády Roberta Fica, ktorú jeho Mostu-Híd mnohí nemôžu odpustiť.
Podľa Martina Slosiarika sa to však dá pochopiť pomerne jednoducho. „K relatívne vysokej miere dôveryhodnosti Bélu Bugára dnes prispievajú okrem vlastných voličov aj voliči strán, voči ktorým bol Most-Híd, a predtým SMK, v minulosti v opozícii.“ Teda sympatizanti SNS a Smeru.
Prijateľnosť Bugára napríklad pre voličov Smeru zaznamenal Denník N aj v skupinovej diskusii s voličmi strany Roberta Fica ešte pred voľbami. „Bugár je osobnosť už roky, nemá žiadnu aféru,“ zhodli sa vtedy viacerí z vybraných respondentov. „Je rozumný, pokojný, nerobí prúsery. Samozrejme, že sa stavia za Maďarov, ale dá sa s ním jednať.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
