Juraj Draxler: Smer si nemohol vziať školstvo, je to radioaktívna téma

Pred voľbami podľa neho vypukli o školstvo infantilné hádky. Juraj Draxler o opozičných poslancoch hovorí, že školstvu nerozumejú, a o lídroch školských odborov zasa, že mali hlúpe memorandá a nezmyselné požiadavky. V programovom vyhlásení novej vlády sa pri školstve podľa neho píše najmä o tom, kto bude mať eurofondy.

Pol roka nie ste ministrom. Oddychujete?

Práve som sa vrátil z dovolenky v Bulharsku. Kým som pôsobil v Prahe, boli dni, keď som učil deväť hodín denne, v jednej miestnosti som s rôznymi skupinami študentov strávil deväť hodín prakticky čistého času. Potom prišlo ministerstvo a nebolo to oveľa lepšie. Za posledné roky som si teda často hovorieval, že najväčší luxus, ktorý si viem predstaviť, je proste byť nejaký čas na čerstvom vzduchu. A presne to si teraz užívam.

Ako je to s vašou prácou? Hovorilo sa o OECD, UNICEF aj o Inštitúte finančnej politiky.

Chodí veľmi veľa fám a často sa ma na to novinári pýtajú. Teraz neviem povedať, kam nakoniec nastúpim. Osobne by som tipoval, že to bude skôr v zahraničí. Je pravda, že je nejaká možnosť ostať aj vo verejnom sektore, na zahraničnom alebo domácom poste, ale rozhodne by som nebral nejakú trafiku. Musí ísť o niečo zmysluplné.

Ponúkli vám post šéfa Inštitútu finančnej politiky?

Viem, že to kolovalo, ale ja som priamo takú ponuku nedostal.

Je niektorá z ponúk na Slovensku v politike?

Skôr teraz diskutujem s niektorými ľuďmi, či je možnosť vytvoriť na Slovensku think-tank, ktorý by sa zaoberal verejnou politikou. Chýba tu miesto, kde sa vytvárajú vízie a detailné riešenia pre verejný sektor. Skutočné recepty, nie dopredu narysované a slabo odôvodnené „reformy“, ktoré majú niekomu slúžiť ako ideologická vlajková loď. Takže zisťujem, či sa niečo také dá spraviť, a aspoň na diaľku by som to rád podporoval. Po voľbách som sa tiež pustil dopísať, čo sme pripravovali ešte na ministerstve, teda možnosti hlbokých reforiem školského prostredia. Chcem to v nejakej forme zverejniť, s odôvodnením prečo a ako konkrétne veci robiť.

Neplánujete vstúpiť do politickej strany alebo si nejakú vytvoriť?

Nemôžem to úplne vylúčiť, ale v tejto chvíli ma zaujímajú viac technické riešenia ako politický život. Ten má svoje úskalia. Politika je cirkus, to si povedzme otvorene. Musíte sa zaoberať tým, ako ľudí zaujať, ľudia chcú divadlo. Dá sa to robiť s tým, že zároveň sa zaoberáte aj tými technickými riešeniami, a darí sa vám to robiť dobre, len to chce veľmi veľký tím ľudí. Inak môžete robiť len to čo ja, keď som bol minister – nemal som dosť času, aby som tvoril aj politické divadlo, rozhodol som sa v prvom rade sa venovať technickým riešeniam, jednoducho na tom ministerstve upratať.

Nezvažujete vstup do žiadnej existujúcej politickej strany?

Odpoviem takto: tento mesiac neuvažujem, že by som šiel do nejakej výsostne politickej funkcie.

Niektorí očakávali, že si vás zavolá k sebe Peter Pellegrini na svoj úrad. Nedostali ste od neho ponuku?

Nie.

Keď ste hovorili pred voľbami, znelo to tak, akoby ste predpokladali, že aj po nich budete minister, je to tak?

Mal som veľmi ťažkú pozíciu, ako nestraník aj ako človek, ktorý nebol širšie ukotvený v tomto prostredí, ale chcel som zabojovať, aby som dostal na pár rokov priestor urobiť reformy. Iste, aj tak ma ministerská funkcia napĺňala, máte šancu robiť niečo užitočné každý deň. Poviem vám to na príklade. Pred niekoľkými rokmi spadol balkón na budove „matfyzu“ v Mlynskej doline. Vtedy som napísal rozhorčený článok, ako to, že sa štát nevie postarať o svoju historicky najprestížnejšiu fakultu. Ako minister som mal priestor dať prostriedky a aj som ich dal, aby sa budova mohla rekonštruovať. A takúto príležitosť som mal každý deň – či už zmeniť nejakú nezmyselnú formuláciu, zlepšiť komunikačný mechanizmus smerom do školstva, urobiť dobré personálne rozhodnutie, pomôcť peniazmi tam, kde to naozaj treba. Ale dúfal som, čo je snáď prirodzené, že by som mohol dostať priestor dohliadnuť aj na štrukturálne reformy. Len na to už nedošlo.

Nie je škoda, že si Smer nevzal ministerstvo školstva?

Smer si nemohol vziať ministerstvo školstva, lebo to, ako sa o školstve hovorilo pred voľbami, z neho spravilo rádioaktívnu tému. Pre stranu, ktorá chce dlhodobo existovať, má veľmi širokú základňu, je ťažké, aby si zobrala takéto bremeno. Toto nemôžem nikomu vyčítať. Problém bol pred voľbami. Snažil som sa, aby vládna strana aj opozícia pochopili, že zo školstva treba urobiť omnoho menej politickú tému a nechať ľudí, ktorým som tam vytváral priestor, pokojne, technokraticky riešiť problémy. Ale čo sa stalo? Na jeseň ste videli veľký cirkus v parlamente.

Myslíte vaše odvolávanie?

Áno, aj. Ani opoziční poslanci sa pritom netajili tým, že je to naozaj len čisté divadlo, veď k samotnému školstvu ani nebola nejaká extra diskusia. A ak, tak o ničom. Jedným z dvoch iniciátorov odvolávania bol poslanec Poliačik (SaS). Keď s ním diskutujete, tak nástojí, že by sme mali mať omnoho viac montessori škôl a viac už vám povedať nevie. Druhým iniciátorom bola Lucia Nicholsonová (SaS). Tá si urobila veľkú predvolebnú tému z toho, že sa zastala pána, ktorého vyhodila riaditeľka jednej z organizácií pod ministerstvom školstva. Spravila z toho emotívny príbeh, ako sa ho ujala, ako ho chráni, urobila z neho aj svojho asistenta. A keď vyšli najavo nejaké veci z jeho minulosti, na hodinu ho prepustila! Asi tak sa diskutovalo o školstve, a s takýmito ľuďmi. Bohužiaľ.

Prečítajte si

Minister školstva Plavčan: Páčia sa mi alternatívne školy, berme deti na exkurzie

Minister Plavčan bol váš podriadený, je tiež nestraník, nemyslíte si, že bude pokračovať v tom, čo ste začali?

Peter Plavčan bol riaditeľom jednej zo sekcií. Keď sa pozriete na programové vyhlásenie vlády, vidíte, že o školstve sa tam hovorí hmlisto a jediné pasáže, ktoré sú konkrétne, sa týkajú presúvania časti rozhodovania o eurofondoch na vedu a výskum na nadrezortnú úroveň, teda na úrad vlády. Celé obdobie, keď som bol ministrom, boli snahy, aby si fondy, ktoré sú určené na vedu a výskum, rozobrali rôzne podnikateľské združenia a firmy, ako podporu inovácií. Tomu som ako minister, myslím, úspešne bránil. Proti tomu, aby využívali eurofondy, nič nemám, ale majú na to fondy na ministerstve hospodárstva. Programové vyhlásenie vlády bol priestor, kde sa dalo zadefinovať, čo ďalej so školstvom, podľa mňa sa to nie celkom podarilo.

Ako ste vnímali ministra Plavčana ako človeka, s ktorým ste spolupracovali a ktorý riadil jednu zo sekcií na vašom ministerstve?

Mal ju na starosti už predtým, ako som prišiel. Mal určité úlohy, tie si plnil. To je všetko.

Veríte, že príde počas týchto štyroch rokov najväčšia reforma školstva?

Myslím, že to bude veľmi komplikované.

Keď ste odovzdávali ministerstvo, hovorili ste s Plavčanom aj o reforme?

Po voľbách sme už neboli veľmi v kontakte, sporadická komunikácia skončila niekedy začiatkom apríla.

Boli ste ministrom vo vláde Smeru. Ako vnímate, že Robert Fico žije v byte Ladislava Bašternáka, ktorý je podozrivý z daňových podvodov?

Ak by som sa k tomu vyjadroval, tak z celého rozhovoru by ostalo len to, čo som odpovedal na túto otázku, a zvyšok by vyfučal do prázdna. Snažme sa z toho nerobiť politickú prestrelku.

Boli ste v jeho vláde. Názor na to zrejme máte.

Nejak to vnímam, ale nebudem sa k tomu vyjadrovať.

Aká bola vláda Smeru, v ktorej ste sedeli?

Vláda bola v kritických momentoch veľmi akcieschopná. Typický príklad bol boj o investíciu od Jaguara Land Roveru. Na rozdiel od susedného Poľska, ktoré malo dlho navrch, nás vnímali, že tu je tím ministrov, ktorí dokážu bez problémov komunikovať, veľmi rýchlo reagovať, a to, zdá sa, vyhralo. Mne sa v tej vláde, nevravím, že v každom okamihu, ale relatívne dobre pracovalo. Hľadal som spôsob, ako odpolitizovať školstvo a myslím, že to bola aj ambícia Smeru – dať od školstva čiastočne politicky ruky preč a povedať, že to treba vyriešiť technokraticky. Potom sa to pred voľbami spolitizovalo a premrhala sa tak obrovská šanca. Vypukli úplne nezmyselné, infantilné hádky a bohužiaľ to skončilo tak, ako to skončilo. Školstvo sa berie ako výsostne politická záležitosť, ako téma, o ktorej sa dá akurát dobre hádať.

Pre Aktuality ste napísali komentár, kde bolo aj to, že odbory a stavovské organizácie potrebujú skutočných vodcov, lebo občan sa pýta, či človek, ktorý sa vie ledva vyjadriť, je ten správny na obranu práv pedagógov. Vladimír Crmoman (šéf komory učiteľov, iniciátor predvolebných protestov) a Pavel Ondek (šéf odborov) nie sú správni vodcovia a nevedia sa vyjadrovať?

Celkom určite. Namiesto toho, aby si povedali, aké sú ich splniteľné požiadavky, a išli za nimi, tak strácali čas tým, že obviňovali seba navzájom alebo vládu v tom, kto čo v minulosti spravil dobre, čo zle. A hlavne, vybíjali si energiu v memorandách, ktoré boli koncepčne hlúpe a prichádzali s nezmyselnými požiadavkami.

Iniciatíva slovenských učiteľov žiadala v protestoch 140 eur navyše k platom.

To je ďalší problém. Prichádzali s rôznymi číslami. Hovoril som im, aby sa zjednotili a prišli so spoločnými požiadavkami. Po voľbách som im dával za príklad české odbory, ktoré sa vedia dohodnúť, vedia spraviť peknú informačnú kampaň. Prečo to tak nevedia urobiť tu?

Vidíte ľudí v školstve, ktorí by to vedeli podľa vás lepšie?

To je problém. Mnohí riaditelia nie sú bohvieako šikovní, ale nájde sa aj dosť schopných a niektorí sú dokonca veľmi šikovní. Sú však radi, že majú svoju školu, ktorej sa môžu venovať, a nechcú ísť na čelo väčších organizácií, kde musia riešiť kopu rozporov medzi ľuďmi, čeliť dlhým diskusiám.

Je dnes školstvo prioritou vlády?

Školstvo ani veda nie je prioritou pre žiadnu politickú stranu.

Prečo?

Lebo dať do školstva peniaze a energiu nie je také populárne, ako dať to na iné veci. Školstvo potrebuje získať rešpekt. Okrem iného potrebujete ľudí, ktorí keď povedia, že učitelia sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia a potrebujú byť primerane ohodnotení, tak to znie z ich úst aj dôveryhodne.

Takého človeka treba na oboch stranách. Nástup ministra Plavčana sprevádzala diskusia o jeho odmenách na Pôžičkovom fonde, o jeho titule, ktorý získal bez citácií či uverejňovania v zahraničných časopisoch. Pôsobí pán minister reprezentatívne?

Neskúmal som to, ale vtedy nebolo zákonom dané, že musia mať medzinárodné publikácie, to by som neriešil. A nechcem, aby výsledok rozhovoru bol, ako som sa ja vyjadril o ministrovi školstva.

Prečítajte si

Erik Tomáš: Premiér sa vráti a bude pokračovať vo funkcii

Štátnym tajomníkom je Erik Tomáš, je to dobrá voľba?

Nerád by som sa vyjadroval ku konkrétnym osobám.

Kritizujete ľudí zo školského prostredia, že neprinášajú návrhy a sú nereprezentatívni – toto sú najdôležitejší ľudia na ministerstve – oni majú priniesť reformu.

Akonáhle by som sa pozitívne či negatívne vyjadril k Erikovi Tomášovi či Petrovi Plavčanovi, to, čo zostane z rozhovoru, je len to, ako sa k jednému z nich vyjadrím.

Do školstva ide málo peňazí, žiadna z vlád to nezmenila. Prečo?

Je tu nízke povedomie o tom, čo presne a ako sa dá v školstve zmeniť, a čo presne by to mohlo krajine priniesť. Keby ste išli na ulicu, každý druhý človek vám akurát povie niečo ako, že za socializmu bolo školstvo lepšie. To je celá diskusia a na úrovni ulice je to ešte v poriadku. Lenže ani vo vysokej politike to nie je lepšie. Ani v školskom prostredí. Máte ľudí, ktorí napíšu desať článkov o tom, že treba zvýšiť sociálny status učiteľa. O trochu vyšší level je donekonečna sa sťažovať, že máme stále tereziánske školstvo. To nie je žiadna analýza. A čo sa priamo škôl týka, počujete veľa ponosovania, že sú málo platení, že chcú väčšie príplatky za triednictvo, majú problém s telocvičňou, ale chýba tam systematický pohľad, ktorý by začínal od dieťaťa.

Nemajú podľa vás na to potenciál?

Už za socializmu v 70. a 80. rokoch išlo veľmi veľa ľudí na pedagogiku. A tam sa začalo to, že sa k učeniu často dostal hocikto. Pamätám si, ako sme ako desaťročné deti pozastavovali nad tým, že učiteľka nevie, že veľryba je cicavec. Podobne sme mali učiteľov, ktorí si disciplínu nevedeli získať inak ako telesnými trestami. Aj dnes často praktizujú rôzne hovadiny, ako nútenie žiakov, aby cez veľkú prestávku chodili dookola vo dvojiciach.

Keď ste rokovali s ministrom financií Petrom Kažimírom, bol ochotný dať viac peňazí na školstvo?

Jednorázovo áno. Minulý rok som postupne nad rámec schváleného rozpočtu získal desiatky miliónov eur. Bohužiaľ, Kažimír často argumentoval, že si treba najskôr v školstve upratať. Keď sme diskutovali o rozpočte na tento rok, nebol som spokojný s výsledkom, ale aspoň sme uhrali, že zostal približne rovnaký. Vždy tam však boli riziká. Napríklad vysoké školy budú mať vysoké eurofondové korekcie, teda pokuty za zle pripravené projekty, pravdepodobne vyše 20 miliónov eur. Ťažko je potom ministrovi školstva diskutovať s ministrom financií, keď mu ten povie, že máte v rezorte kadejaké riziká. A ďalším rizikom sú platy – treba ich zvýšiť, ale politicky je to zložité.

Prečo?

Nie je to populárne. Podľa prieskumov sú ľudia proti. Politici majú potom dilemu, lebo keď pedagógom zvýšia platy, prídu o popularitu. Ale podobné perverznosti máme aj vnútri školstva. Prečo Ondek (šéf školských odborov) nakoniec nepodporil môj rozumný návrh – spravme to tak, že navýšime platy o tretinu?

Máte na to odpoveď?

V odboroch nemá len učiteľov, ale historicky zdedil aj nepedagogických zamestnancov, ktorí sú nahnevaní na svoje nízke platy. Tie sa však dohadujú v úplne inom balíku platov verejných zamestnancov. Ondek mal podľa mňa obavu, že ak by sa postavil za výrazné zvýšenie platov učiteľov, ktoré by prešlo, pričom zvýšenie platov nepedagogických zamestnancov nemá ako dosiahnuť, ohrozil by svoje miesto šéfa odborov. K čomu teda došlo? Nepostavil sa za to on, ani školské organizácie. Tým sa zas nechcelo diskutovať o reformách, báli sa, že rázne zvýšenie platov takýto tlak vyvolá. Povedali si, že radšej prídu s absurdnou požiadavkou, ktorá neprejde, ale uchovajú si miesta a zachová sa systém. Nik nie je spokojný, ale nik neprišiel o miesto. To je strašné.

Prečo verejnosť nechce vyššie platy učiteľov?

Často to odvodzujú od osobnej skúsenosti. Teraz nechodím toľko autom, ako keď som bol ministrom, chodím po ulici častejšie pešo. Ľudia ma oslovujú a keď hovoria o učiteľoch, je to dookola to isté: „Čo vlastne chcú? Moje dieťa príde domov, má kopu domácich úloh, ja s ním nad nimi musím sedieť, lebo ich nevie vyriešiť. Učiť nevedia a musím to robiť ja, rodič.“ Netreba zabúdať ani na to, že učitelia majú dvojnásobnú výmeru dovolenky oproti ostatným, ľudia na to radi poukazujú. Ale s tou nepriazňou verejnosti by sme sa vedeli vyrovnať. Hovorím, tesne pred voľbami by sme prišli s reálnou požiadavkou a verejnosť aj politici by videli, že školské prostredie je jednotné a nik by si to nedovolil ignorovať. Premeškala sa historická šanca.

Pred voľbami učitelia protestovali viacerými formami. Vy ste si ich zavolali len párkrát.

Protestovali určitou formou… Môžeme sa tu zastaviť? Povedzme, že si vy poviete, že vás hnevá, že v slovenských redakciách ste ďaleko vzdialení od novinárskych platov v Rakúsku, kde je v top médiách priemerný ročný príjem takmer 50-tisíc. A že chcete, aby vydavateľ okamžite investoval 50-tisíc do vybavenia redakcie. Prídete za Lukášom Filom (riaditeľ vydavateľstva Denníka N – pozn. red.) s tým, že máte určité požiadavky. Ak ich nesplní, v pondelok a v utorok vy a kolegyňa Onuferová neprídete do práce, v stredu nepríde kolegyňa Tódová. Čo by vám povedal?

Ak by som chcela vyšší plat, môžem si vybrať médium, kde platia viac. Kam môže ísť učiť učiteľ, ktorý je so svojím platom nespokojný?

Čo bráni súkromným školám, aby učiteľom dávali, dajme tomu, dvojtisícové platy?

Takže, ak chce učiteľ dobrý plat a ostať na Slovensku, má ísť do súkromnej školy?

To vám nehovorím, ani tam také platy asi nenájdete. Len som smeroval k forme, ktorú si vybrali. Povedali, že niektorí z nich neprídu v niektoré dni do práce. Nič podobné som nikde v Európe nevidel.

Neurobili ste počas protestov chybu, že ste s nimi málo rokovali a spochybňovali ste ich?

Niekoľkokrát som s nimi hovoril, ale čo im mám povedať, keď chcú, aby sa do školstva z jedného týždňa na druhý nalialo 650 miliónov eur? To je nereálne.

Tvrdia, že vám ponúkli rokovanie o tejto sume.

Po prvé, tie čísla boli nezmyselné. Okamžitých 400 miliónov do vybavenia škôl? Normálne sa to ročne pohybuje maximálne v pár desiatkach miliónov. O čom teda mám rokovať? Nezmysel by bolo aj 300 miliónov, aj 200. Po druhé, viac ako na rokovanie sa sústreďovali na osobné útoky. O mne Crmoman (z Iniciatívy slovenských učiteľov – pozn. red.) vyhlasoval, že snáď začnem problémy školstva riešiť, až sa dolyžujem. Ja som lyžovať nebol za celú zimu ani raz. Ale hlavne, po tretie, veď oni tie požiadavky s postupom času neznižovali, ale stupňovali. Pozrite si memorandum odborov a školských organizácií z februára. A až zle mi je spomínať požiadavku, aby sa z dočasných kreditov za vzdelávanie stali doživotné. Veď boli často získané za úplne hlúpe kurzy, len by som penalizoval učiteľov a riaditeľov, ktorí radšej využili čas na niečo zmysluplné. A narušili by sme tým priestor na akúkoľvek reformu kariérneho systému a kontinuálneho vzdelávania. Prísť s niečím podobným si žiadalo riadnu dávku tuposti. Ja som jasne povedal, ak sa dohodneme na deklarácii, kde by okrem iného platy za nasledujúce štyri roky mali vzrásť o tretinu, plne sa za vás postavím.

Aj Dušan Čaplovič sľuboval 1,2-násobok priemerného platu, ktorý dodnes nemajú. Ak by ste boli na ich mieste, verili by ste ministrovi, že to teraz splní?

Ale čo dosiahli? Mimochodom, o mesiac, po septembrovom zvýšení, to už bude pre pedagógov platených zo štátneho rozpočtu 1,18-násobok. Takže, ak sa nechcete hádať o tie dve stotinky percenta, už budú mať to, čo im sľuboval Čaplovič. Ale o to nejde, ja som vždy bol za ďalšie zvyšovanie. Niekoľko mesiacov pred voľbami som hovoril, musíte mať zrozumiteľné, reálne požiadavky, a musíte byť jednotní. Rátajte so mnou. Rozumná požiadavka bola tretina. Pripojil by som sa k tomu.

Po tom, čo im viacerí ministri sľúbili vyššie platy. Prečo mali veriť práve vám?

Nemusia veriť mne, majú veriť sebe a postupom, ktoré používajú. Vhodný postup nie je to, keď si každá skupina pripraví vlastné deklarácie a potom nevedia ani povedať, čo chcú. Úplne si vystrieľali náboje. Ľudia sú unavení z témy učiteľských platov, a to aj v školskom prostredí, kde boli veľké hádky.

O tom, kto štrajkuje a kto nie?

Iste, dostával som desiatky e-mailov, kde ma učitelia vyzývali, aby som urobil poriadok s mladými, ktorí terorizujú ľudí. Akciu podporovala menšina a kolektívy boli veľmi rozhádané.

Neboli nejednotní preto, že starší učitelia majú vyššie platy a nechceli mladých podporovať?

Boli to rôzne dôvody. Samozrejme, aj politické preferencie, aj to, že naozaj extrémne nízke platy, aké sa omieľali v médiách, má len malá časť učiteľov. S rôznymi príplatkami, netýka sa to len tých starších, máte trochu lepší plat. A to povolanie má aj iné benefity. Nezabudnite, že ak učiteľ učí niekoľko rokov, prakticky nikdy už nie je prepustený.

Môže dnes učiteľ v Bratislave vyžiť z nástupného platu?

Nie. Platy mladých učiteľov sa mali zvyšovať viac, ako ostatným, a chcel som im umožniť rýchlejší postup.

Boli ste ministrom rok a štyri mesiace, nemohli ste platy učiteľov vyriešiť?

Snažil som sa to riešiť, ale potreboval by som garanciu na dlhšie obdobie.

Nemala prísť garancia o vyšších platoch, keď ste nastúpili, a nie tesne pred voľbami, keď už boli protesty?

Presne, ako ste povedali, prečo by mi mali veriť? Silná garancia je programové vyhlásenie vlády, ktorá nastupuje.

Bola jednofarebná vláda, nemohli ste sa dohodnúť rok pred voľbami?

Na peniazoch sa dalo dohodnúť. S ministrom financií sme podpísali stabilizačnú zmluvu pre Slovenskú akadémiu vied, do sociálneho balíčka sa dostalo 50 miliónov na opravu internátov, zvýšili sme financie na výskumné granty, na mladých vedcov, investovali sme do rekonštrukcií škôlok aj telocviční. Ale platy sú problém. Lebo ani politickí partneri nemajú dôveru, či to na niečo bude dobré.

Ak by ste boli teraz ministrom, ktoré by boli prvé tri veci, ktoré by ste urobili?

Takýto typ otázok nemám rád. Problémy školstva sa týkajú mnohých okruhov, a v každom sa žiadajú reformy. Kurikulárna politika (problematika osnov), systém riadiacich kompetencií a financovania, kariérny systém, vzdelávanie a ďalšie vzdelávanie učiteľov.

Dobre, tak kde treba najrýchlejšie urobiť zmeny?

Môžeme začať napríklad kurikulárnou politikou, ktorá sa točí okolo štandardov, čo majú deti zvládnuť. Je základom, lebo od nej sa odvíja učebnicová politika, systém testovania. A samozrejme, že už s tým základom treba lepšie pracovať. Pre každú úroveň školstva máme Štátny vzdelávací program. Už len tam sa dá dosť zmeniť, nie je to vždy dobre zostavené. Keď si otvoríte napríklad program pre slovenský jazyk na prvom stupni, je tam dokonca aj to, koľko diktátov treba napísať, čo je dosť zbytočné. Vysvetľujem vám, že sa na vzdelávaciu politiku treba pozerať takto štruktúrovane, lebo mne je dosť nanič, ak sa niekto sťažuje, že jeho syn alebo dcéra sa minule musela naučiť nejakú zbytočnosť alebo hlúpu definíciu. Musíte vedieť, kde táto hlúposť vznikla – či je v štátnom vzdelávacom programe, učebnici alebo dokonca v nejakom materiáli, ktorý si škola kúpila a nie je ani schválený ministerstvom. Alebo to daný učiteľ učí, lebo sa to niekde pred rokmi naučil a je tak zvyknutý. Potom je to skôr záležitosť kontinuálneho vzdelávania.

Mali by sa osnovy viac uvoľniť, alebo skôr zmeniť to, ako sú napísané?

V niečom môžu byť aj voľnejšie. Na jednej strane, veľká skupina škôl povedala, že si nechce robiť vzdelávacie programy sama. Tým môžeme dodávať učivo rozpísané pomerne podrobne, nemusia potom vyrábať podrobné školské vzdelávacie programy, preberú ten štátny. Takú zmenu som ako minister nechal urobiť. Ale sú školy, ktoré sú kreatívne, tak im dajme možnosť, aby boli, ale na výstupe musia plniť štandardy. A najlepšie zistíme, či ich plnia, tak, že to budeme zisťovať. Nie som priateľ testov, v zmysle, že by sme z toho mali robiť fetiš. Ale musíme vedieť, čo sa na školách deje a aké sú vedomosti detí. Potrebujem mať systém ako v iných krajinách, kde testujú aj v dvojročných cykloch.

Čo treba robiť ďalej?

Ak už hovoríme o reformách, netvorme falošný obraz, že veci zlepšíme iba „reformovaním“. Veľa sa dá urobiť aj v dnešnom systéme, len sa treba správať poctivo. Preskočím na vysoké školy – veľa sa hovorí o tom, že sú nekvalitné. Keď som videl, že mám pred sebou vysokoškolské pracovisko, ktoré nespĺňa štandardy, tak som ho zavrel. Napríklad pracovisko manažmentu Katolíckej univerzity v Poprade, kde bolo 700 študentov. Chodili za mnou prekvapení ľudia lobovať, lebo boli zvyknutí, že sa to vždy nejako vyriešilo. Ale ja som povedal, že sa to teraz nevyrieši, a keď nespĺňajú kritériá, odobral som im akreditáciu, tak som to urobil aj v prípade Paneurópskej. Kde sa tiež spoliehali že sa to nejako vybaví.

Minister sľubuje zmeny na vysokých školách. Napríklad zavedenie funkčných miest profesorov a tiež podporu škôl, ktoré majú lepší výskum. Je to dobrý nápad?

Ešte spomenul, že by akreditoval študijné odbory a nie programy. V zásade áno, otázka je, ako sa to urobí. Môže sa stať, že odstránite dnešný systém garantov a stratíte veľkú časť kontroly a budeme tu mať kopu pofidérnych pracovísk. To isté pri financovaní – to neprekryjete nejakou peknou frázou, musíte to jednoducho dobre nastaviť. Musíte mať dobrú databázu a povedať, tieto publikácie sú dobré, tieto zbytočné a na ich základe vám žiadne peniaze nedáme.

Prečítajte si

Titul docent a profesor už nebude treba, minister pripravuje zmeny na vysokých školách

Môže sa to ministrovi podariť?

Napríklad o zavedení funkčných miest sa hovorí dlho. Tam by som bol dosť skeptický.

Minister hovorí aj o optimalizácii základných a stredných škôl. Treba ju?

Áno. Ale znova ide o to, ako ju robíte. Prakticky nemáme systém, aby sme sa zbavovali zbytočných nákladov spájaním škôl. Inde vo svete môžete spojiť manažérske funkcie viacerých škôl, aj u nás takto jednoduchým spojením viete na prevádzke jednej školy ušetriť 20- či 30-tisíc ročne. Ale nik tu nedával školám návod, ako to urobiť. Dá sa tomu pomôcť aj zákonom – umožníte vznik trustu – aby som použil výraz z britskej praxe – pod ktorým bude viacero škôl a tam sa presunie administratíva. Tým navyše umožníte, aby šikovní riaditelia získali benefit z toho, že sú šikovní. Postúpia na vyššiu riadiacu úroveň.

Nie je nezáujem o spájanie aj preto, lebo školy majú na starosti regióny?

Základné školy sú pod obcami a nemyslím, že prebratie administratívy mimo obce by bol taký problém, aj keď iná vec je, že samotná konsolidácia samosprávy by mala byť pre vládu tiež výzvou do budúcna. Čo sa týka regionálnej úrovne štátnej správy, tú treba posilniť. Dnes sú odbory školstva veľmi slabé – sú poddimenzované, je tam málo peňazí a to treba zmeniť. Zo strany ministerstva treba potom posilniť ostatné veci – pripraviť dobrý systém inšpekcií, testovania a kontinuálneho vzdelávania. Školstvo má dobrý základ a zmysluplné zmeny sa dajú urobiť za pomerne krátky čas, v rámci jedného volebného obdobia. Len na to musí byť priestor.