Prvý Slovák na Evereste: Dnes je to hnusný biznis, turistu zoberte na Gerlach

Na Mount Everest ste vystúpili v roku 1984, keď sa ešte nechodilo trasou, ktorú teraz rušia. V čom je iná?

Doteraz som ani nevedel, že sa chodilo po tejto rizikovejšej trase, ani vo sne nám nenapadlo ju využiť. Išli sme bezpečnejšou trasou, stredom ľadopádu. Riziko pádu lavín je tam výrazne nižšie ako na terajšej ceste, kde sa minulý rok stalo nešťastie.

Je na výber len jedna cesta?

Za našich čias si každá expedícia udržiavala svoju cestu cez ľadopád, vtedy ale ešte neboli komerčné expedície. Keď sa v deväťdesiatych rokoch rozbehli a začali tam vodiť obrovské množstvo neskúsených klientov, šerpovia vybudovali fixnú cestu cez strmý ľadopád.

Prečo sa trasa v minulosti menila?

Na pôvodnej trase boli veľké trhliny, ktoré sa neobchádzali, ale čo najrýchlejšie prechádzali pomocou jednoduchých rebríkov, aby sa znížilo riziko pri zosuve ľadovca. Neskúsení turisti mali strach prechádzať cez kývajúci sa obyčajný rebrík preložený cez možno štvormetrovú trhlinu. Aby cez rebrík prešli, chce to odvahu, istotu a rovnováhu. Klienti tieto skúsenosti nemajú, hľadali preto pre nich trasu, ktorá prechádzala čo najmenej cez trhliny, ale s rizikom, že tam môžu padať lavíny. Nová trasa bola aj jednoduchšia na údržbu, s menej strmými úsekmi. Až do minuloročnej obrovskej lavíny to dlhé roky fungovalo. Táto tragédia ich určite viedla k tomu, že dostali rozum a vybrali pre turistov radšej zložitejšiu, ale bezpečnejšiu trasu.

Keď ide neskúsený turista po rebríku cez veľkú trhlinu, nehrozí tam zase iné riziko?

Pri pohybe ľadovca postupne narastá napätie a zrazu sa môžu pohnúť obrovské masy ľadu. Ak by ste tam náhodou vtedy boli, nemáte šancu. Sú to ľadové bloky veľké ako jednoposchodový dom. Toto nebezpečenstvo tam vždy zostane. Neexistuje bezpečná trasa cez ľadopád. Udržiavanie trás je navyše náročné, po poškodení ich treba obnoviť, lebo je to jediná cesta do bezpečia základného tábora. Rebríky boli aj v ľavej časti, ale bolo ich menej, a trhliny mohli byť menšie. Je však otázka, či vôbec vodiť neskúsených ľudí na Everest. Je to absolútne nemorálna záležitosť. Môžete niekoho vyviesť relatívne bezpečne na Gerlach, ale nie na Everest. Dnes sa za vodenie na Everest platia desiatky tisícov dolárov na osobu, čo je obrovské pokušenie pre vodcov. Je to hnusný biznis, ktorý nemá s horolezectvom a morálkou nič spoločné. Mali by tam chodiť skúsení horolezci, ktorí dokážu bez vodcov, vďaka dlhoročným skúsenostiam v horách vystúpiť na Everest férovým spôsobom. Riešením je zákaz, nepálska vláda má však najväčší príjem z turizmu.

Kto je skúsený horolezec?

Ten, kto v zime liezol v Alpách alebo bol na Pamire a má skúsenosti v prechode cez ľadovec. Ľadopád potom prejde bez väčšieho rizika. Hoci si aj tak musia trasu vybudovať, sú skúsení a vedia sa pohybovať na lane, chodiť v mačkách a nepotkýnajú sa o ne.

Zvládne dnes komerčný výstup na Everest ktokoľvek s pomocou sprievodcov?

Musíte denne šliapať niekoľko hodín, nosiť až desaťkilogramový ruksak. Človek musí mať nadpriemernú kondíciu, ale nepotrebuje horolezecké skúsenosti. Tú skutočnú prácu za nich odvádzajú šerpovia.

 

Je výstup na Everest najťažší a najprestížnejší?

Najťažší určite nie, ale pre niektorých môže byť najprestížnejší. Nikdy nebol považovaný za najťažší, je len najvyšší. Veľmi záleží, akou trasou a akým štýlom leziete. Bežná cesta pre komerčné výpravy by sa ani nedala nazvať horolezeckým výstupom, je to skôr ,,vysokohorská turistika“ po strmom snehu. Nemôžeme však zabúdať na extrémnu nadmorskú výšku a nedostatok kyslíka vo vzduchu.

Ktorý kopec je teda pre horolezcov najťažší?

Možno K2 v Himalájach. Nevedie tam žiadna ľahká trasa, preto sa tam nevodia ani komerčné výpravy. Everest má smolu, že je najvyšší a každý sa o ňom učí na zemepise.

Je stále záujem o náročnejšie trasy na Evereste?

Je už výrazne nižší, prevažujú komerčné výpravy so stovkami ľudí.

Kedy ste boli naposledy na Evereste?

V 1984 som bol na vrchole, o tri roky neskôr na filmárskej výprave a v roku 1991 pod Everestom.

Prvykrát vystúpili horolezci na Everest v roku 1953. Prečo sa to dovtedy nikomu nepodarilo?

Nič mimoriadne sa neudialo. Edmund Hillary hovoril, že neboli skúsenejší a nemali ani lepšiu techniku, ale vedeli sekať dobré vstupy do ľadu. Nemali vtedy taký výstroj a mačky, ktorými by prekonali strmé ľadové úseky. Hillary mal s Everestom už nejaké skúsenosti a aj technika sa od prvých pokusov z dvadsiatych rokov minulého storočia zlepšila. Museli však mať aj šťastie na počasie. Dovtedy bol Everest obrovská mentálna bariéra pre horolezcov, ktorí si mysleli, že to najvyššie musí byť najťažšie. Keď sa to raz niekomu podarilo, tí ďalší to mali ľahšie, lebo vedeli, že sa to dá.