Denník N

Chcete sa spoznať? Cestujte sami a dlho

Foto - Archív N.P.
Foto – Archív N.P.

Človek sa spoznáva vo svojej dvadsiatke, vtedy je čas vyraziť na cestu osamote, hovorí cestovateľka – batôžkarka Natália Pavlovičová.

Jej cesty trvajú niekoľko mesiacov, väčšinou sa odohrávajú v exotike, občas aj nebezpečnej, a vyráža na ne sama. NATÁLIA PAVLOVIČOVÁ odporúča tento spôsob cestovania každému, kto chce spoznať sám seba. Píše aj na blogu.

Nedávno ste sa vrátili z cesty po Južnej Amerike. Prečo ste cestovali sama?

Minulé leto som precestovala východnú Áziu spolu so svojím priateľom. Často sme stretali samocestovateľov, ktorí ma veľmi inšpirovali. Boli to ľudia, ktorí si jedného dňa zbalili kufre, zamávali rodičom a šli. Takýto spôsob cestovania je úplne bežný v západných krajinách. Sami cestujú mladí ľudia z Holandska, Nemecka či z Británie. U nás to také bežné nie je. Chcela som zistiť, či to dokážem aj ja.

Nemali ste strach?

Určite nie, pokiaľ sa človek riadi rozumom a je racionálny, nemá mať prečo strach. Veď nemôžeme žiť celý život so strachom niečo skúsiť. Ak sa človek riadi strachom, život mu utečie pomedzi prsty. Neustále som síce počúvala názory o tom, aký je svet zlý, no ja som sa snažila byť zodpovedná. Keď sa mi aj niečo zlé stalo, brala som to ako ponaučenie, ale neodradilo ma to od ďalších zážitkov.

Hovoríme zrejme o tom, ako vás prepadli v Kolumbii. Čo sa presne stalo?

V hlavnom meste Kolumbie, v Bogote, som išla spolu s kamarátom z Nemecka, ktorého som tam spoznala, na miestny trh. Boli dve hodiny poobede a začalo pršať. Ulica, ktorá bola predtým plná ľudí, sa zrazu vyprázdnila. Nemali sme dáždnik, tak sme sa ukryli pod nejakú striešku. Už vtedy sme si uvedomovali, že to nebol najlepší nápad. Začali sa okolo nás zbiehať ľudia a ja som mala pocit, že nebude všetko v poriadku. Nejaký muž k nám pristúpil a opýtal sa, či mu nemôžeme dať nejaké peniaze. Povedali sme, že nie, odišiel, no o chvíľu sa vrátil. Vtedy na nás vytiahol nôž. Môj kamarát stál bližšie, a tak mu dal svoj telefón a peňaženku. Ten muž potom ušiel preč.

Nahnevalo vás to?

Bohužiaľ, situácia v Bogote aj celej Kolumbii je zložitá. Ľudia sú veľmi chudobní a štát to nezaujíma. Nemohla som sa naňho hnevať. Samozrejme, že z morálneho hľadiska to urobiť nemal, ale ja chápem to, že takíto ľudia žijú z ruky do úst. Oni nemajú čo stratiť. Takže je pochopiteľné, že sa tam takéto veci stávajú úplne bežne. Nemalo by zmysel hnevať sa.

Necíti človek, ktorý cestuje sám, osamelosť?

Určite áno, no je to skvelý čas na to, aby sa človek naučil byť sám. Ja som sa osamelosť snažila využiť vo svoj prospech. Konečne som sa naučila byť sama so sebou a to je dôležité. Dovtedy som viedla usporiadaný život, mala som dlhodobý vzťah, chodila som na vysokú školu a bola som prezidentkou študentskej únie. A raz mi napadlo, že zvládam svoj život, ktorý je naplánovaný a usporiadaný. Preto som túžila zažiť niečo nečakané. Chcela som vedieť, ako budem v rôznych situáciách reagovať. A to som mohla zistiť len osamote.

Takže vás zabehnutý život nudil?

Dá sa to tak povedať. Navyše si myslím, že práve v dvadsiatke sa človek formuje a spoznáva. Takže nie je náhoda, že som vyrazila práve teraz. Chcela som sa odtrhnúť od pokojného života a od stereotypu. Počas tých štyroch mesiacov som neustále menila miesta, spávala každú noc v inej posteli, nič nebolo rovnaké. Sú ľudia, ktorí takýto život vedú dlhodobo. Mne vyhovuje ísť niekam na pár mesiacov a potom sa vrátiť domov, kde mám zázemie a korene.

Foto - Archív N.P.
Foto – Archív N. P.

Aké krajiny ste precestovali?

Navštívila som exotické krajiny ako Kostarika alebo Panama, ale aj hornaté ako Ekvádor alebo Peru. Bola som aj v Indonézii a na ostrovoch v Karibskom mori. Milujem prírodu a na každom rohu na mňa čakali úžasné výhľady či miesta, z ktorých sa mi nechcelo odísť.

Na svojom blogu píšete, že tie štyri mesiace ste netrávili len cestovaním.

Venovala som sa aj dobrovoľníctvu. Pred rokom som v Indonézii učila deti po anglicky. Ani jedno z nich nikdy angličtinu nepočulo, ja som zase nevedela ich jazyk, ale fungovalo to. Deti sú kreatívne, dohovárali sme sa rukami, nohami a práve to ich bavilo. V Kolumbii som pracovala na projekte, počas ktorého sme sa stretávali s deťmi z detských domovov. Boli to deti z oblastí s vysokou kriminalitou, kde boli bežné drogy a sexuálne zneužívanie. My sme sa im venovali a rozprávali sa s nimi o hodnotách, akými sú rešpekt, tolerancia či mier. Chceli sme, aby pochopili, že existujú aj iné veci ako tie, ktoré zažili na ulici. Keď sme im hovorili, že ich štát má povinnosť im zaručiť právo na vzdelanie, bezpečie, slobodu a iné, neverili nám. Mysleli si, že ich sa to netýka. Im to nikdy nikto negarantoval.

Uvedomujú si takéto deti, že v živote zažili veľa zlého?

Všetky tie deti mali ťažké detstvo, veľa z nich nemalo ani jedného rodiča. Tam ich však dobrovoľníci zahŕňajú láskou a pozornosťou. To dovtedy nepoznali. Sú to šťastné deti, na ktorých sa nedá bežne spoznať, čo všetko si už v živote preskákali.

Foto - Archív N.P.
Foto – Archív N. P.

Asi každý mladý človek by rád cestoval, väčšina však hovorí, že na to nemá peniaze.

Sú rôzne spôsoby, ako cestovať za minimum peňazí. Aj na svojom blogu píšem rôzne tipy a triky, ako na to. Jednou z možností je vycestovať ako dobrovoľník. Organizácia, ktorá vás do krajiny vyšle, vám zabezpečí hosťovskú rodinu, takže máte o stravu a ubytovanie postarané. Ja som v Kolumbii bývala u úžasnej rodiny. Neverila by som, že si za taký krátky čas dokážeme vypestovať taký pevný vzťah. Ich dcéra ma bola nedávno navštíviť v Prahe, kde teraz študujem. Na internete existujú stránky, kde sa môžete na ubytovaní dohodnúť priamo s človekom, ktorý v meste žije. Ako bonus vám ešte ukáže miesta, ktoré by ste ako turisti sami nenašli.

Koľko vás stál celý výlet?

Za štyri mesiace som minula len 3700 eur. Keď som bývala v hosťovských rodinách, boli aj dni, keď som neminula skoro nič. Snažila som sa šetriť a kupovať si len veci, ktoré som nutne potrebovala. Nechodila som na turistické atrakcie, miesta, čo za niečo stoja, sú väčšinou neznáme a hlavne zadarmo. Nechodila som do reštaurácií, veď najlepšie miestnu kuchyňu spoznáte na ulici, takže som nakupovala na trhoch. Jedla som len jednu špecialitu, ktorá bola naozaj drahá. Bolo to grilované morské prasa.

Neplánujete raz precestovať Slovensko?

Už mi to napadlo, paradoxne som nikdy nebola v Košiciach, aj keď som bola na druhom konci sveta. Aj keď Slovensko milujem, považujem sa skôr za svetoobčana. No ktovie, možno raz zatúžim uvidieť každý kút na Slovensku, sadnem do vlaku a vydám sa na dobrodružstvo.

Teraz najčítanejšie