Denník N

Fico robí našej diplomacii protivietor

Foto - TASR
Foto – TASR

Oficiálny návrh našej zahraničnej politiky z ministerstva zahraničia neobhajovali poslanci Smeru, ale zástupcovia opozície

Minulý týždeň bol v Národnej rade predstavený koncepčný dokument týkajúci sa zahraničnej politiky SR – Zameranie zahraničnej a európskej politiky na rok 2015. Ak by človek nepoznal vnútropolitickú diskusiu o zahraničnopolitických otázkach a vyhlásenia predstaviteľov či už politických strán, alebo aj vlády, mohol by si vytvoriť obraz, že Slovensko má modernú, vypočítateľnú, proeurópsku a proatlantickú zahraničnú politiku, základom ktorej sú stabilné spojenecké systémy, a aktívna slovenská angažovanosť v nich.

Problém je však v tom, že tú vnútornú diskusiu, ktorá v minulom roku prebehla, ako aj vyhlásenia vládnych predstaviteľov, poznáme.

Opatrnosť pri Ukrajine

Pozrime sa najprv na samotný dokument, a potom na systémový kontext či problémy. Zameranie obsahuje tri kľúčové body. Keby boli realitou, slovenská zahraničná politika by mohla byť logická, vypočítateľná a založená na našich záujmoch.

Prvým bodom je korektná a plastická analýza zmien regionálneho a európskeho bezpečnostného prostredia, čiže toho, ktoré je prirodzeným priestorom na realizáciu slovenskej zahraničnej politiky.

V súvislosti s vývojom na Ukrajine sa dokument snaží byť vyvážený. Na jednej strane otvorene pomenuje, že „bola porušená suverenita a teritoriálna integrita susednej krajiny, celková geopolitická rovnováha európskeho kontinentu, princípy medzinárodného práva i kontrola medzinárodne uznaných subjektov ich vlastných štátnych teritórií“. No už otvorene nepomenuje Rusko ako agresora. Teritoriálna integrita a suverenita „sa neporuší“ len tak sama.

Vo všeobecnosti je v celom dokumente v prípade Ukrajiny, Ruska a celej vojny prítomná určitá opatrnosť.

Druhým dôležitým pilierom je dôraz na regionálnu spoluprácu, konkrétne na V4: „Spolupráca Vyšehradskej skupiny zostáva jedným zo základných východísk zahraničnej politiky SR.“ A po tretie, dôraz na transatlantické vzťahy a ich centrálne miesto pre bezpečnosť Slovenska. „Pre bezpečnosť SR bude mať naďalej rozhodujúci význam členstvo v Severoatlantickej aliancii. SR bude plne podporovať implementáciu rozhodnutí prijatých na summite vo Walese. Osobitnú pozornosť bude venovať implementácii rozhodnutí zameraných na posilnenie bezpečnosti spojencov vo východnom krídle Aliancie.“

Kto porušil konsenzus

Okrem toho, že tieto tri body sú správne nastavené, treba poznamenať, že sa zakladali na dlhodobom konsenze relevantných politických strán, ako aj odbornej komunity. Dokument však poukazuje – správne – aj na vážny problém: „Ukrajinská kríza zároveň nepriaznivo poznamenala široký, dlhodobo existujúci vnútropolitický konsenzus v otázkach zahraničnej politiky SR.“

A tu sa stretávame s vážnym problémom. Ten konsenzus totiž porušil práve premiér Fico.  A nielen v prípade podpory integračných snáh Ukrajiny, čo bolo dlhodobo vnímané ako najdôležitejšia strategická priorita Slovenska v oblasti zahraničnej politiky.

Ak sa totiž v niečom politická elita, ako aj odborná komunita dokázali za ostatných desať rokov v oblasti zahraničnej politiky zhodnúť, tak to bolo práve členstvo Ukrajiny a krajín západného Balkánu v európskych a euroatlantických štruktúrach.

Druhou časťou spoločenského a odborného konsenzu boli body obsiahnuté aj v dokumente: Vyšehradská skupina ako základné východisko zahraničnej politiky Slovenska a NATO ako garant našej bezpečnosti, plus jej ďalšie rozširovanie. Lenže reálne politické deklarácie sú opäť iné než oficiálna zahraničná politika. A táto dualita sa stala najvážnejším problémom zahraničnej politiky Slovenska v uplynulom roku, a zdá sa, že bude pokračovať aj v tomto.

Profesionálni diplomati na ministerstve zahraničia môžu pracovať najlepšie, ale ich práca, ktorá je zo svojej podstaty pre verejnosť niekedy málo viditeľná, má silný protivietor v podobe protichodných až negujúcich politických vyhlásení. A podobne je to aj v očiach zahraničných diplomatov a predstaviteľov našich spojencov a partnerov.

Na Slovensku väčšinou platilo, že ministerstvo zahraničných vecí bolo nielen tvorcom zahraničnej politiky, ale aj jej „tvárou“. Samozrejme, boli obdobia, keď premiéri boli silnými hráčmi, ale vždy sa zachoval súlad medzi stanoviskami ministerstva zahraničia a vládou (až na obdobie Vladimíra Mečiara, to však nemôže byť meradlom).

V roku 2014 sa to zmenilo. Robert Fico, aj vďaka svojej prirodzenej politickej váhe, sa stal hlavnou postavou slovenskej zahraničnej politiky. Ak sa totiž nezhodujú stanoviská premiéra a ministerstva, tak je jasné, že „vyhráva“ predseda vlády ako nositeľ stanovísk republiky.

Irak a rok 2003

Samozrejme, nechcem tým vytvárať dojem, že vždy a všetko bolo harmonické, a nikdy neexistovali rozpory či debaty o zahraničnopolitických krokoch a rozhodnutiach.
Ak si spomenieme na rok 2003, tak vtedajšia pravicová vláda podporovala operáciu spojencov v Iraku, kým v tom čase opozičný Robert Fico bol zásadne proti. Oba postoje boli legitímne.

Vláda v tom čase vychádzala z toho, že sa Slovensko chce stať členom NATO (bolo to rok pred prijatím do Aliancie) a preto spravila všetko, aby zaistila podporu najdôležitejších členov Aliancie, predovšetkým Spojených štátov a Veľkej Británie. Robert Fico vtedy ako opozičný líder túto zodpovednosť nemal a kritizoval rozhodnutie vlády, čo bolo legitímne. No aj keď bol Irak dôležitou otázkou globálnej bezpečnostnej politiky, nebola to téma, ktorá by sa bezprostredne týkala našich strategických záujmov. Irak tiež nie je naším susedom. A v tom je najzásadnejší rozdiel oproti Ukrajine.

Druhým rozdielom je, že napriek dlhému trvaniu Irak bol ad hoc a jednorazový problém, a preto ani nemohol byť predmetom dlhotrvajúceho konsenzu (na rozdiel od Ukrajiny vtedy ani odborná komunita nebola jednotná). Ukrajina však vždy bola a vždy bude v našom susedstve. Preto bol konsenzus taký dôležitý. Evidentne však boli dôležitejšie iné faktory, ako napríklad prekrytie časti elektorátu Smeru s rusofilskou časťou slovenskej spoločnosti.

Neudržateľná pozícia

Zdá sa, že na rozdiel od doterajších politických hádok o zahraničnej politike, ktoré nikdy predtým neprekročili červenú čiaru našich strategických záujmov, táto dvojtvárnosť slovenskej zahraničnej politiky je systémový problém. Podriadenie zahraničnej politiky názorom verejnej mienky nie je správne. Hodnoverná pozícia sa nedá udržať, ak podľa ministerstva zahraničia podporujeme európsku a euroatlantickú integráciu Ukrajiny, ale podľa premiéra je to bezpečnostná hrozba.

Ak máme Alianciu a záväzky, ale okamžite po prijatí ich dementujeme a navyše rétoricky napádame najbližších spojencov. Ak sú oficiálne Spojené štáty naším strategickým partnerom, aj podľa platných strategických dokumentov, ale politicky na nich útočíme, na druhej strane však prijmeme potichu väzňov z Guantánama.

Podľa diskutovaného dokumentu Slovensko podporuje úspešné ukončenie rokovaní o TTIP (Dohoda o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve), ale ako ukázala diskusia v Národnej rade či vyhlásenia politikov Smeru, vládna strana je v podstate proti. Dokonca sa predseda parlamentného „eurovýboru“ vmanévroval do pozície ideologického odporcu TTIP a evidentne sa v tejto pozícii cíti dobre.

V tejto otázke teda máme oficiálne stanovisko ministerstva zahraničia a diametrálne odlišné stanovisko predsedu výboru v parlamente, politika vládnej strany. Premiér sa k tejto otázke verejne radšej nevyjadruje a tému úspešne ignoruje. Podobne ako napríklad budovanie koordinačného centra NATO na našom území, keďže by to bolo evidentne v rozpore s tým, čo prednedávnom vyhlasoval, keď azda ako jediný premiér v regióne (plus český prezident Zeman) bojoval proti prítomnosti spojencov na našom území.

Dvojtvárnosť sa prejavuje aj na fakte, že kým doma premiér zanietene bojuje proti sankciám pre Rusko, v Bruseli Slovensko vždy a v každom prípade hlasovalo za. Brusel je evidentne ďaleko, voliči vnímajú silné slová na Slovensku a menej reálne kroky a stanoviská v „európskom klube“.

Paradoxnou realitou parlamentnej diskusie o dokumente bolo, že materiál vypracovaný ministerstvom zahraničia, respektíve jeho ciele a stanoviská, obhajovali opoziční poslanci, kým veľká časť vládnych poslancov prezentovala stanoviská, ktoré sú v úplnom rozpore s oficiálnou zahraničnou politikou Slovenska. Obávam sa, že tento schizofrenický stav bude pokračovať aj v tomto roku.

Želal by som si, aby Slovensko malo jednoznačnú a vypočítateľnú, proeurópsku a proatlantickú zahraničnú politiku a aby profesionáli na ministerstve zahraničných vecí nemuseli hasiť požiar, ale venovali sa viac tomu, čomu najviac rozumejú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie